On asi s dvojročným odstupom od môjho ročníka študoval diaľkovou formou na VŠT - BF v Košiciach. Zoznámili sme sa na fakulte a často sme sa tam stretávali. Zavolal ma do kancelárie, aby som tam vyčkal, kým príde podnikový riaditeľ. Oznámil sekretárke riaditeľa, aby ma potom zavolala. Stano ma zhruba zoznámil s celkovou situáciou na závode. Keď došiel „podnikový“, v kancelárii riaditeľa závodu sme sa dohodli na mojom zadelení, na platovom zaradení a tiež na byte, kde budem bývať s rodinou. Závodný riaditeľ mi dal k dispozícii krídlo bloku na slobodárni, ktoré som si dal prerobiť na komfortný byt s tromi izbami, s kuchyňou, kúpeľňou a špajzou, takže som mal byt ako minister. Podnikový mi určil tri mesiace na zapracovanie. Mesiac na správe závodu, čo znamenalo spoznať všetky útvary, mesiac na úpravni a mesiac na bani.
Môžem povedať, že Smolník s problematickým žilníkovým zrudnením, so zložitou úpravou rudy, kolektívnou a selektívnou flotáciou bol pre mňa doplňujúcou učebnicou z úpravy rúd.
Vďaka sedemročnému pôsobeniu v Smolníku som sa zdokonalil po technickej stránke tak, že som sa mohol zaradiť k dobrým banským odborníkom. Bol som rád, že som nezostal pracovať na rožňavskom závode, tam by sa moje jedničky z úpravníctva a geológie, ktoré som mal vo vysokoškolskom indexe, bez úžitku vyparili. V bani som si nepotreboval doplňovať žiadne vedomosti, lebo v baníčine som už mal dostačujúcu prax za sebou. Možno až veľmi rýchlo som sa spriatelil s technikmi, ale aj s baníkmi a ostatným personálom závodu.
V decembri 1977 som bol vyslaný ako banský expert na Kubu. Po ukončení trojročného kontraktu na Ministerstve baníctva a geológie v Havane som sa z rodinných dôvodov do Smolníka už nevrátil. Pôsobenie v Smolníku aj dnes považujem za jedno z najkrajších období, prežitých v mojej dlhoročnej baníckej práci.
Spomínam si na ranné raporty a pracovné porady, na ktorých boli vyrieknuté humorné výroky, ktoré som si ako „perličky“ poctivo zapisoval a aj dnes mi vyvolajú úsmev na tvári. Autor týchto výrokov bol prevažne hlavný mechanik Rudo. Bol to veľmi priateľský človek a veľmi kľudný, ktorého nič nevedelo vyprovokovať k zvýšeniu hlasu na poradách. On však svojím neotrasiteľným kľudom vedel často niekoho z prítomných riadne vytočiť. V práci bol veľmi svedomitý a dochvíľny. Často sa aj po pracovnej dobe zdržiaval vo svojej kancelárii a venoval sa zhotovovaniu technických výkresov pre dielne, alebo rôznym potrebným prepočtom. Na to jeho vysedávanie v kancelárii však stále nadávala manželka, ktorá mu vytýkala, že viacej je v robote ako doma. Darmo, jeho náročná práca si to vyžadovala. Zodpovedal za mechanickú dielňu, ktorá musela plniť náročné požiadavky bane, kde agresívna voda poškodzovala a znižovala životnosť strojného zariadenia. Náročné práce boli aj pre úpravňu, tam strojné zariadenie bolo vystavené korózii vplyvom rôznych chemikálii používaných v upravárenskom procese. Vedúci pracovníci bane a úpravne často na poradách slovne napádali hlavného mechanika, že mešká s vyhotovením požadovaných prác. Nijaké provokovanie ho však nevyviedlo z miery. Rudo si stále zachoval kľud a odpovedal výlučne spišským nárečím, v ktorom nikdy nevyslovil „ch“, iba „h“. Na jednom rannom raporte mu vedúci bane Miško Širovský so zvýšeným hlasom vytýkal, že niečo pre baňu neurobil. Rudo so stoickým kľudom sa ho opýtal: „Dal si žiadanku na prácu?“ Miško podráždene vykríkol: „Len to urob, žiadanku ti hneď vypíšem.“ Rudo začal pomaly recitovať: „Smernice podnikového riaditeľa č. 56 z roku 1972 ukladajú, že na každú prácu v Mehanickej dielni muší byc daná žiadanka. Ked ty mi dáš žiadanku, ta ja ci aj ihlu do šijaceho stroja prevertám.“ Svojím kľudom a neústupčivosťou donútil všetkých vedúcich pracovníkov jednotlivých úsekov na závode, aby na každú prácu vystavili žiadanku. Nestačilo iba na porade povedať, že je niečo v mechanickej dielni potrebné urobiť. Musela byť žiadanka.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay