narezal tenšie dosky, do ktorých povyrezával ornamenty a obil nimi dookola verandu asi do výšky niečo vyše metra. Vo vrchnej časti verandy z vyrezávaných latiek urobil mriežku, ktorá miernila silné slnečné svetlo, ale zachovala verandu vzdušnú. Na verandu si uložil váľandu, aby si mohol niekedy aj zdriemnuť, kreslo, stolík a rádio. Tam pri hudbe si popíjal kávičku, čítal noviny a tak si užíval zaslúžený odpočinok.
Vystrojený vo fáračkách som išiel fárať do bane. Oproti správe závodu bola trafostanica, v ktorej Rudova manželka pracovala ako obsluha. Stála pred dverami trafostanice. Pozdravil som sa jej a opýtal sa, ako sa má. So zmraštenou tvárou mi odpovedala: „ani še nepytajce“ a začala mi rozprávať príhodu, čo sa jej nedávno prihodila.
Doma vytýkala manželovi, že každé odpoludnie vysedáva v kancelárii. On si dáva do poriadku písomnosti, zhotovuje technické výkresy, robí kdejaké výpočty a ona je na všetko doma sama. Potrebuje variť, prať, starať sa o neho aj o deti, vláčiť ťažké tašky s nákupmi potravín a s vecami potrebnými do domácnosti. Je to ďaleko aj do Smolníka aj do Smolníckej Huty a ruky má už vyťahané a bolia ju už aj nohy. Rudo sa vyhováral, že on musí mať veci v poriadku, lebo máva podnikové kontroly a musí plniť aj termíny úloh, ktoré mu boli uložené.
Pripomenul jej, že sa vždy potešia, keď dostane ročné prémie, ktoré niekedy sú aj viactisícové. Potom si môžu dovoliť kúpiť aj dávno plánované veci čo potrebujú. Musela mu to uznať, ale chcela, aby sa zamyslel aj nad jej situáciou. Rudo jej svojsky navrhol riešenie toho problému nasledovne: „Cilko! Dňeška každa moderna žena sebe šedňe do auta, idze sebe nakúpic šicko co jej treba. Auto stoji v garážu a ty vláčiš nákupy v rukoh.“ Oponovala mu, že nemá vodičák a nevie riadiť auto. Rudo v tom nevidel problém, hneď jej navrhol, že ju naučí šoférovať. Podotkol, že keď sa to druhé ženy naučili, tak aj ona sa naučí. Tá myšlienka sa jej zapáčila, lebo vláčenie nákupov z takej diaľky ju veľmi vyčerpávalo. Rudo vybral auto z garáže, sadol si za volant a ona vedľa neho. Potom jej vysvetli, ako sa auto naštartuje.
Obšírne jej predviedol ako sa zaraďujú rýchlosti, ako pustiť spojku, pridať plyn, aby sa auto pohlo. Potom ju posadil na miesto šoféra a skúšala rozbehy a radenie rýchlosti na stojacom aute, ako na trenažéri v autoškole. Po niekoľkonásobnom preskúšaní Rudo bol s ňou spokojný, preto vyhlásil: „Dobre, Cilko, ši to pohopila, teráz idzeme na ostro.“ Naštartovala motor, zasunula jedničku a pomaly púšťala spojku. Bojazlivo pridávala plyn, preto keď sa Octavia pohla, začala trhavo podskakovať dopredu. Rudo jej zakričal: „Cilko, pridaj!“ Ona zmätená stlačila pedál plynu až na podlahu. Octávia zarevala a vyrazila ako splašený kôň. Vyplašená Cilka nevedela ani ako, stočila volantom doľava a auto vrazilo do stredu susedovej vyrezávanej verandy. Drevo trešťalo a po náraze motor zhasol. Auto ostalo stáť. Mali šťastie, že na verande v tom čase nikto nebol. Pani Cilka sa vyjadrila, že taká vystrašená čakala, že od manžela teraz určite schytá nejakú facku. On však kľudným hlasom jej povedal: „Pre Boha, Cilko. Šak ja ci teľo veľo plynu, pridac nekazal.“ Potom vystúpil z auta a išiel sa pozrieť na škodu, ktorú havária spôsobila. Poobzeral auto aj verandu a vrátil sa s tým, že sa nič tak strašného nestalo a povedal: „Verandu so sušedom opravime a na auce už aj tak treba vymenic predné blatníky, ta ho dáme do servisu.“ Skonštatoval, že manželka nemá talent na „šoféra“, ale uznal, že nákupy vláčiť nemôže. Od tej doby si Rudo už vždy našiel čas na šoférovanie, a často ich bolo vidieť spoločne robiť väčšie nákupy v Smolníku alebo v Smolníckej Hute.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).