Obnovila sa Československá republika a tým aj predvojnové hranice. Bandy sa spolu aj so slovenskými spolužiakmi stali opäť Slovákmi.
Nová československá vláda im umožnila štúdium banského inžinierstva na vysokej škole baníckej v Ostrave. Veľmi ťažké bolo získať od úradov povolenie na cestu do Maďarska, aby sa mohol stretnúť s milovanou Eržikou. Povojnové vzťahy s Maďarskom neboli najlepšie a Bandy musel hľadať všelijaké výhovorky pre úrady, že si musí vybaviť nejaké potvrdenia zo školy v Budapešti a všeličo iné, aby mohol dostať povolenie tam vycestovať. Ich veľká láska však vydržala aj to dlhé odlúčenie a konečne nadišiel čas Bandyho promócie na Vysokej škole banskej v Ostrave. Aj styk s Maďarskom už bol prijateľnejší, a tak vybavil, že Eržika mohla prísť na jeho promócie. Dohodli sa, že po promóciach sa zosobášia a budú spolu žiť na Slovensku. Eržika s tým súhlasila, lebo v tom čase Maďarsko prežívalo úžasnú povojnovú biedu, kde ľudia boli takmer na pokraji hladu. Vysoká inflácia spôsobila, že maďarské peniaze predstavovali iba zdrapy papiera.
Eržika konečne pricestovala do Ostravy. Ako dobrá módna krajčírka sa veľmi pekne vyobliekala, že vyzerala ako modelka z módneho časopisu. Ľudia na ulici sa za ňou s obdivom otáčali. Spolu s Bandym, ktorý ju bol čakať na železničnej stanici, došli na študentský internát. Keď ju uvideli prekvapení spolužiaci, zmohli sa iba na koktavé „jé je“.
Bandy bol známy humorista a figliar, ktorý si rád niekedy urobil srandu zo spolužiakov a v tom smere nevynechal ani Eržiku. Niekedy jeho podrazy hraničili až s drzosťou. V deň promócie usporiadali slávnostnú večeru za prítomnosti dekana a niekoľkých profesorov. Celé odpoludnie sa zaľúbenci pripravovali na večernú slávnosť. Bandy bol fešný mladý muž. Vyholený, navoňaný, v bielej košeli s peknou kravatou, v tmavom obleku. A Eržika? V krásnej blúzke z bielej čipky a tmavomodrej módnej sukni, s pekne upraveným účesom a so žiariacim úsmevom sa mohla rovnať slávnej herečke Elizabeth Taylor. Eržika však mala veľkú trému, že ako bude na večeri s prítomnými komunikovať, keď nevie po slovensky ani slovo. Bandy ju upokojoval, že on bude jej tlmočník. Obrátila sa na neho s prosbou, aby jej povedal aspoň to, ako sa povie po slovensky „dobrú chuť“. Bandy, starý šibal, jej pohotovo odvetil „bozaj mi riť“. Ona chodiac po izbe sa poctivo učila a stále si opakovala s trochu chybnou výslovnosťou „bosajmiriť, bosajmiriť, ... bosajmiriť“. V predpokladaný čas sa pobrali do podniku, kde bola zabezpečená slávnostná večera. V strede sály bol slávnostne prikrytý dlhý stôl a každý z frekventantov stál za svojou stoličkou. Čakali, kedy dôjde dekan s profesormi. Po ich príchode si každý sadol na svoje miesto. Dekan mal krátky príhovor a po ňom predniesol slávnostný prípitok. Následne čašníci začali roznášať bohato naložené taniere s dlho očakávanou slávnostnou večerou. Eržika elegantne zobrala do rúk príbor, s vystretým malíčkom a milým úsmevom sa uklonila k spolusediacim a vyslovila nacvičené slovo „bosajmiriť“ aj sediacim oproti „bosajmiriť“. Prekvapených spolusediacich to zarazilo, ale keď im Bandy povedal, aby sa pekne poďakovali, keď im praje dobrú chuť, tak im svitlo, že tak ju to on naučil a začali sa smiať. Eržika trochu prekvapená sa ho opýtala prečo sa jeho priatelia smejú, upokojil ju, že to je iba z jej cudzieho prízvuku.
Po promóciách urobili plánovanú svadbu. Bandy dostal prácu v Rudňanoch a byt v Spišskej Novej Vsi. Po čase si šikovná krajčírka Eržika získala početnú klientelu a meno výbornej módnej krajčírky v meste. Bandy bol šikovný banský inžinier, ktorý mal aj niečo navyše - ovládal aj cudzie reči. Maďarčinu, nemčinu a španielčinu, ktorú sa naučil počas pobytu na Kube, kde pracoval v baníctve ako expert. Bol tam spolu aj s Eržikou a s malým psíkom Punťom. Nevie sa, kto z nich viacej zarobil, či Bandy za expertízu, alebo Eržika za šitie. Po krátkom čase si získala dobré meno výbornej krajčírky aj v Havane. Šila moderné šaty pre dámy z veľvyslanectva, ale aj z obchodných oddelení rôznych štátov, sídliacich v Havane.
Tieto jej zákazníčky ju vyplácali v dolároch. Po ukončení kontraktu bol problém doláre preniesť cez colnicu, lebo po nich pátrali kubánski aj naši colníci. Bandy mal obavy, aby mu nevznikol problém, z ktorého mohol mať aj následky v zamestnaní. Eržika mu povedala, aby sa nebál, že ona sa o to postará, aby bezpečne preniesla „doláriky“ domov. Odchádzali domov v zimnom období, preto ušila Punťovi prešívané oblečenie, aby po príchode do Československa psík neprechladol. Prechádzajúc cez colnicu tak to vysvetľovala colníkom, ktorí obdivovali jej starostlivosť o psíka. Keď sa Bandy pýtal Eržiky, kde uložila tie doláre, stroho odpovedala, že sú na dobrom mieste. Keď už doma v Spišskej vybaľovali kufre, začala Eržika Punťov prešívaný kabátik párať a Bandy iba vyvaľoval oči, keď z každého prešitého štvorčeka vypadla sto alebo päťdesiat dolárová bankovka. Musel uznať, že svojím dôvtipom pretromfla aj jeho. Po návrate z Kuby ho podnikový riaditeľ preložil na podnikové riaditeľstvo. Okrem výkonu svojej technickej funkcie ho podnikový riaditeľ pre znalosť cudzích rečí poveroval aj ako sprievodcu zahraničných delegácií, ktoré na podnik prichádzali.
Pani Eržika si našla v Spišskej veľa priateliek, ktoré si ju veľmi obľúbili. Boli to prevažne manželky Bandyho spolupracovníkov. Ona bola veľmi milá osoba a niekedy svojou maďarskou slovenčinou rozprávala príhody, ktoré vyvolávali úsmev na tvárach prítomných.
Aj po rokoch života na Slovensku si mýlila mužský rod so ženským a často nevhodne používala výraz „sa“. Bolo to na jedných oslavách baníckeho dňa, keď sa po oficiálnej časti programu zgrupovala skupina asi šiestich manželských párov, že si pôjdu posedieť do letnej záhrady v Madarás parku. Tam zložili stoly tak, aby sa mohla celá partia posadiť. Bol teplý
septembrový deň, preto chlapi začali nosiť z bufetu dobré čapované pivečko. Začala veselá debata prešpikovaná pikantnými žartmi a veselými príhodami, ktoré sa udiali v rodinách alebo v práci. Ako to už býva zvykom medzi baníkmi, chlapi už iba v košeliach odišli k bufetu vypiť si nejaký ten poldecák a aby mohli vyprávať aj neslušné vtipy, ktoré si pred ženami nedovolili hovoriť. Ženy veľmi dobre poznali chlapské spôsoby, tak s ohľadom na to, že je Banícky deň, im to tolerovali. Posadili sa jedna k druhej do stredu zloženého dlhého stola a začali drkotať o všeličom možnom. Na pretras prišiel aj jeden starší pán doktor, o ktorom sa ženy vyjadrovali v superlatívoch, aký je pozorný, dôsledný, ochotný a veľmi dobrý diagnostik. Každá zo žien doktora chválila iba Eržika mlčala. Nakoniec sa ozvala: „Nemáte sa pravdu. On je nedobrá človek. On je sviňa človek.“ Ostatné ženy boli prekvapené a pýtali sa, čo jej zle urobil, keď sa tak hanlivo o ňom vyjadruje. Odpovedala: „Ja viem sa dobre, čo mne stálo. On mne robil röntgen. Bol tam veľký tma. Ako pozeral, povedal mi, dajte si ľavý prstík hore. Dala som ľavý prstík hore a som čakala. On mi potom rukou babroval ľavú cici. Potom povedal, pravý prstík hore, zase som dala pravý prstík hore a on mi babroval aj druhú cici.“
Ako to vyprávala, tak aj ukazovala ako zohla ruku v lakti a vytrčila ukazovák smerom k nebu. To isté ukázala aj s pravou rukou. Stála tam s vystrčenými ukazovákmi ako nadudrené malé decko a nevedela pochopiť prečo sa ostatné ženy smejú. Niektoré aj utekali na WC, lebo sa asi popišali od smiechu. Nadudrene ešte dodala: „Keď zapálil svetlo, on mne smial do očí a ešte sa povedal, že sme to dobre zvládli. On není dobrá človek. Vy seba mýlite.“ Nakoniec jej kamarátky vysvetlili, že on žiadal aby si pridržala ľavý aj pravý prsník hore, aby mohol prezrieť pľúca aj pod prsníkom. Keď to neurobila, tak jej prsník sám rukou nadvihol. Chlapi sa vrátili z bufetu a keď im ženy Eržikin príbeh vyrozprávali, tak sa išli popučiť od smiechu.
Bandy báči starý figliar začal Eržiku naťahovať, že ktovie čo ona tam s pánom doktorom po tme robili. Eržika previnilo odvetila: „Ja nerobila nič zlé, Bandika, to on, starý prasa mi babroval cici. Ja nerozumela, aký prsík mám dať hore.“ Celá partia sa dobre pobavila a v dobrej nálade sa prechádzkovým krokom pobrali domov do mesta.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay






























Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-