Obnovila sa Československá republika a tým aj predvojnové hranice. Bandy sa spolu aj so slovenskými spolužiakmi stali opäť Slovákmi.
Nová československá vláda im umožnila štúdium banského inžinierstva na vysokej škole baníckej v Ostrave. Veľmi ťažké bolo získať od úradov povolenie na cestu do Maďarska, aby sa mohol stretnúť s milovanou Eržikou. Povojnové vzťahy s Maďarskom neboli najlepšie a Bandy musel hľadať všelijaké výhovorky pre úrady, že si musí vybaviť nejaké potvrdenia zo školy v Budapešti a všeličo iné, aby mohol dostať povolenie tam vycestovať. Ich veľká láska však vydržala aj to dlhé odlúčenie a konečne nadišiel čas Bandyho promócie na Vysokej škole banskej v Ostrave. Aj styk s Maďarskom už bol prijateľnejší, a tak vybavil, že Eržika mohla prísť na jeho promócie. Dohodli sa, že po promóciach sa zosobášia a budú spolu žiť na Slovensku. Eržika s tým súhlasila, lebo v tom čase Maďarsko prežívalo úžasnú povojnovú biedu, kde ľudia boli takmer na pokraji hladu. Vysoká inflácia spôsobila, že maďarské peniaze predstavovali iba zdrapy papiera.
Eržika konečne pricestovala do Ostravy. Ako dobrá módna krajčírka sa veľmi pekne vyobliekala, že vyzerala ako modelka z módneho časopisu. Ľudia na ulici sa za ňou s obdivom otáčali. Spolu s Bandym, ktorý ju bol čakať na železničnej stanici, došli na študentský internát. Keď ju uvideli prekvapení spolužiaci, zmohli sa iba na koktavé „jé je“.
Bandy bol známy humorista a figliar, ktorý si rád niekedy urobil srandu zo spolužiakov a v tom smere nevynechal ani Eržiku. Niekedy jeho podrazy hraničili až s drzosťou. V deň promócie usporiadali slávnostnú večeru za prítomnosti dekana a niekoľkých profesorov. Celé odpoludnie sa zaľúbenci pripravovali na večernú slávnosť. Bandy bol fešný mladý muž. Vyholený, navoňaný, v bielej košeli s peknou kravatou, v tmavom obleku. A Eržika? V krásnej blúzke z bielej čipky a tmavomodrej módnej sukni, s pekne upraveným účesom a so žiariacim úsmevom sa mohla rovnať slávnej herečke Elizabeth Taylor. Eržika však mala veľkú trému, že ako bude na večeri s prítomnými komunikovať, keď nevie po slovensky ani slovo. Bandy ju upokojoval, že on bude jej tlmočník. Obrátila sa na neho s prosbou, aby jej povedal aspoň to, ako sa povie po slovensky „dobrú chuť“. Bandy, starý šibal, jej pohotovo odvetil „bozaj mi riť“. Ona chodiac po izbe sa poctivo učila a stále si opakovala s trochu chybnou výslovnosťou „bosajmiriť, bosajmiriť, ... bosajmiriť“. V predpokladaný čas sa pobrali do podniku, kde bola zabezpečená slávnostná večera. V strede sály bol slávnostne prikrytý dlhý stôl a každý z frekventantov stál za svojou stoličkou. Čakali, kedy dôjde dekan s profesormi. Po ich príchode si každý sadol na svoje miesto. Dekan mal krátky príhovor a po ňom predniesol slávnostný prípitok. Následne čašníci začali roznášať bohato naložené taniere s dlho očakávanou slávnostnou večerou. Eržika elegantne zobrala do rúk príbor, s vystretým malíčkom a milým úsmevom sa uklonila k spolusediacim a vyslovila nacvičené slovo „bosajmiriť“ aj sediacim oproti „bosajmiriť“. Prekvapených spolusediacich to zarazilo, ale keď im Bandy povedal, aby sa pekne poďakovali, keď im praje dobrú chuť, tak im svitlo, že tak ju to on naučil a začali sa smiať. Eržika trochu prekvapená sa ho opýtala prečo sa jeho priatelia smejú, upokojil ju, že to je iba z jej cudzieho prízvuku.
Po promóciách urobili plánovanú svadbu. Bandy dostal prácu v Rudňanoch a byt v Spišskej Novej Vsi. Po čase si šikovná krajčírka Eržika získala početnú klientelu a meno výbornej módnej krajčírky v meste. Bandy bol šikovný banský inžinier, ktorý mal aj niečo navyše - ovládal aj cudzie reči. Maďarčinu, nemčinu a španielčinu, ktorú sa naučil počas pobytu na Kube, kde pracoval v baníctve ako expert. Bol tam spolu aj s Eržikou a s malým psíkom Punťom. Nevie sa, kto z nich viacej zarobil, či Bandy za expertízu, alebo Eržika za šitie. Po krátkom čase si získala dobré meno výbornej krajčírky aj v Havane. Šila moderné šaty pre dámy z veľvyslanectva, ale aj z obchodných oddelení rôznych štátov, sídliacich v Havane.
Tieto jej zákazníčky ju vyplácali v dolároch. Po ukončení kontraktu bol problém doláre preniesť cez colnicu, lebo po nich pátrali kubánski aj naši colníci. Bandy mal obavy, aby mu nevznikol problém, z ktorého mohol mať aj následky v zamestnaní. Eržika mu povedala, aby sa nebál, že ona sa o to postará, aby bezpečne preniesla „doláriky“ domov. Odchádzali domov v zimnom období, preto ušila Punťovi prešívané oblečenie, aby po príchode do Československa psík neprechladol. Prechádzajúc cez colnicu tak to vysvetľovala colníkom, ktorí obdivovali jej starostlivosť o psíka. Keď sa Bandy pýtal Eržiky, kde uložila tie doláre, stroho odpovedala, že sú na dobrom mieste. Keď už doma v Spišskej vybaľovali kufre, začala Eržika Punťov prešívaný kabátik párať a Bandy iba vyvaľoval oči, keď z každého prešitého štvorčeka vypadla sto alebo päťdesiat dolárová bankovka. Musel uznať, že svojím dôvtipom pretromfla aj jeho. Po návrate z Kuby ho podnikový riaditeľ preložil na podnikové riaditeľstvo. Okrem výkonu svojej technickej funkcie ho podnikový riaditeľ pre znalosť cudzích rečí poveroval aj ako sprievodcu zahraničných delegácií, ktoré na podnik prichádzali.
Pani Eržika si našla v Spišskej veľa priateliek, ktoré si ju veľmi obľúbili. Boli to prevažne manželky Bandyho spolupracovníkov. Ona bola veľmi milá osoba a niekedy svojou maďarskou slovenčinou rozprávala príhody, ktoré vyvolávali úsmev na tvárach prítomných.
Aj po rokoch života na Slovensku si mýlila mužský rod so ženským a často nevhodne používala výraz „sa“. Bolo to na jedných oslavách baníckeho dňa, keď sa po oficiálnej časti programu zgrupovala skupina asi šiestich manželských párov, že si pôjdu posedieť do letnej záhrady v Madarás parku. Tam zložili stoly tak, aby sa mohla celá partia posadiť. Bol teplý
septembrový deň, preto chlapi začali nosiť z bufetu dobré čapované pivečko. Začala veselá debata prešpikovaná pikantnými žartmi a veselými príhodami, ktoré sa udiali v rodinách alebo v práci. Ako to už býva zvykom medzi baníkmi, chlapi už iba v košeliach odišli k bufetu vypiť si nejaký ten poldecák a aby mohli vyprávať aj neslušné vtipy, ktoré si pred ženami nedovolili hovoriť. Ženy veľmi dobre poznali chlapské spôsoby, tak s ohľadom na to, že je Banícky deň, im to tolerovali. Posadili sa jedna k druhej do stredu zloženého dlhého stola a začali drkotať o všeličom možnom. Na pretras prišiel aj jeden starší pán doktor, o ktorom sa ženy vyjadrovali v superlatívoch, aký je pozorný, dôsledný, ochotný a veľmi dobrý diagnostik. Každá zo žien doktora chválila iba Eržika mlčala. Nakoniec sa ozvala: „Nemáte sa pravdu. On je nedobrá človek. On je sviňa človek.“ Ostatné ženy boli prekvapené a pýtali sa, čo jej zle urobil, keď sa tak hanlivo o ňom vyjadruje. Odpovedala: „Ja viem sa dobre, čo mne stálo. On mne robil röntgen. Bol tam veľký tma. Ako pozeral, povedal mi, dajte si ľavý prstík hore. Dala som ľavý prstík hore a som čakala. On mi potom rukou babroval ľavú cici. Potom povedal, pravý prstík hore, zase som dala pravý prstík hore a on mi babroval aj druhú cici.“
Ako to vyprávala, tak aj ukazovala ako zohla ruku v lakti a vytrčila ukazovák smerom k nebu. To isté ukázala aj s pravou rukou. Stála tam s vystrčenými ukazovákmi ako nadudrené malé decko a nevedela pochopiť prečo sa ostatné ženy smejú. Niektoré aj utekali na WC, lebo sa asi popišali od smiechu. Nadudrene ešte dodala: „Keď zapálil svetlo, on mne smial do očí a ešte sa povedal, že sme to dobre zvládli. On není dobrá človek. Vy seba mýlite.“ Nakoniec jej kamarátky vysvetlili, že on žiadal aby si pridržala ľavý aj pravý prsník hore, aby mohol prezrieť pľúca aj pod prsníkom. Keď to neurobila, tak jej prsník sám rukou nadvihol. Chlapi sa vrátili z bufetu a keď im ženy Eržikin príbeh vyrozprávali, tak sa išli popučiť od smiechu.
Bandy báči starý figliar začal Eržiku naťahovať, že ktovie čo ona tam s pánom doktorom po tme robili. Eržika previnilo odvetila: „Ja nerobila nič zlé, Bandika, to on, starý prasa mi babroval cici. Ja nerozumela, aký prsík mám dať hore.“ Celá partia sa dobre pobavila a v dobrej nálade sa prechádzkovým krokom pobrali domov do mesta.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.