Obnovila sa Československá republika a tým aj predvojnové hranice. Bandy sa spolu aj so slovenskými spolužiakmi stali opäť Slovákmi.
Nová československá vláda im umožnila štúdium banského inžinierstva na vysokej škole baníckej v Ostrave. Veľmi ťažké bolo získať od úradov povolenie na cestu do Maďarska, aby sa mohol stretnúť s milovanou Eržikou. Povojnové vzťahy s Maďarskom neboli najlepšie a Bandy musel hľadať všelijaké výhovorky pre úrady, že si musí vybaviť nejaké potvrdenia zo školy v Budapešti a všeličo iné, aby mohol dostať povolenie tam vycestovať. Ich veľká láska však vydržala aj to dlhé odlúčenie a konečne nadišiel čas Bandyho promócie na Vysokej škole banskej v Ostrave. Aj styk s Maďarskom už bol prijateľnejší, a tak vybavil, že Eržika mohla prísť na jeho promócie. Dohodli sa, že po promóciach sa zosobášia a budú spolu žiť na Slovensku. Eržika s tým súhlasila, lebo v tom čase Maďarsko prežívalo úžasnú povojnovú biedu, kde ľudia boli takmer na pokraji hladu. Vysoká inflácia spôsobila, že maďarské peniaze predstavovali iba zdrapy papiera.
Eržika konečne pricestovala do Ostravy. Ako dobrá módna krajčírka sa veľmi pekne vyobliekala, že vyzerala ako modelka z módneho časopisu. Ľudia na ulici sa za ňou s obdivom otáčali. Spolu s Bandym, ktorý ju bol čakať na železničnej stanici, došli na študentský internát. Keď ju uvideli prekvapení spolužiaci, zmohli sa iba na koktavé „jé je“.
Bandy bol známy humorista a figliar, ktorý si rád niekedy urobil srandu zo spolužiakov a v tom smere nevynechal ani Eržiku. Niekedy jeho podrazy hraničili až s drzosťou. V deň promócie usporiadali slávnostnú večeru za prítomnosti dekana a niekoľkých profesorov. Celé odpoludnie sa zaľúbenci pripravovali na večernú slávnosť. Bandy bol fešný mladý muž. Vyholený, navoňaný, v bielej košeli s peknou kravatou, v tmavom obleku. A Eržika? V krásnej blúzke z bielej čipky a tmavomodrej módnej sukni, s pekne upraveným účesom a so žiariacim úsmevom sa mohla rovnať slávnej herečke Elizabeth Taylor. Eržika však mala veľkú trému, že ako bude na večeri s prítomnými komunikovať, keď nevie po slovensky ani slovo. Bandy ju upokojoval, že on bude jej tlmočník. Obrátila sa na neho s prosbou, aby jej povedal aspoň to, ako sa povie po slovensky „dobrú chuť“. Bandy, starý šibal, jej pohotovo odvetil „bozaj mi riť“. Ona chodiac po izbe sa poctivo učila a stále si opakovala s trochu chybnou výslovnosťou „bosajmiriť, bosajmiriť, ... bosajmiriť“. V predpokladaný čas sa pobrali do podniku, kde bola zabezpečená slávnostná večera. V strede sály bol slávnostne prikrytý dlhý stôl a každý z frekventantov stál za svojou stoličkou. Čakali, kedy dôjde dekan s profesormi. Po ich príchode si každý sadol na svoje miesto. Dekan mal krátky príhovor a po ňom predniesol slávnostný prípitok. Následne čašníci začali roznášať bohato naložené taniere s dlho očakávanou slávnostnou večerou. Eržika elegantne zobrala do rúk príbor, s vystretým malíčkom a milým úsmevom sa uklonila k spolusediacim a vyslovila nacvičené slovo „bosajmiriť“ aj sediacim oproti „bosajmiriť“. Prekvapených spolusediacich to zarazilo, ale keď im Bandy povedal, aby sa pekne poďakovali, keď im praje dobrú chuť, tak im svitlo, že tak ju to on naučil a začali sa smiať. Eržika trochu prekvapená sa ho opýtala prečo sa jeho priatelia smejú, upokojil ju, že to je iba z jej cudzieho prízvuku.
Po promóciách urobili plánovanú svadbu. Bandy dostal prácu v Rudňanoch a byt v Spišskej Novej Vsi. Po čase si šikovná krajčírka Eržika získala početnú klientelu a meno výbornej módnej krajčírky v meste. Bandy bol šikovný banský inžinier, ktorý mal aj niečo navyše - ovládal aj cudzie reči. Maďarčinu, nemčinu a španielčinu, ktorú sa naučil počas pobytu na Kube, kde pracoval v baníctve ako expert. Bol tam spolu aj s Eržikou a s malým psíkom Punťom. Nevie sa, kto z nich viacej zarobil, či Bandy za expertízu, alebo Eržika za šitie. Po krátkom čase si získala dobré meno výbornej krajčírky aj v Havane. Šila moderné šaty pre dámy z veľvyslanectva, ale aj z obchodných oddelení rôznych štátov, sídliacich v Havane.
Tieto jej zákazníčky ju vyplácali v dolároch. Po ukončení kontraktu bol problém doláre preniesť cez colnicu, lebo po nich pátrali kubánski aj naši colníci. Bandy mal obavy, aby mu nevznikol problém, z ktorého mohol mať aj následky v zamestnaní. Eržika mu povedala, aby sa nebál, že ona sa o to postará, aby bezpečne preniesla „doláriky“ domov. Odchádzali domov v zimnom období, preto ušila Punťovi prešívané oblečenie, aby po príchode do Československa psík neprechladol. Prechádzajúc cez colnicu tak to vysvetľovala colníkom, ktorí obdivovali jej starostlivosť o psíka. Keď sa Bandy pýtal Eržiky, kde uložila tie doláre, stroho odpovedala, že sú na dobrom mieste. Keď už doma v Spišskej vybaľovali kufre, začala Eržika Punťov prešívaný kabátik párať a Bandy iba vyvaľoval oči, keď z každého prešitého štvorčeka vypadla sto alebo päťdesiat dolárová bankovka. Musel uznať, že svojím dôvtipom pretromfla aj jeho. Po návrate z Kuby ho podnikový riaditeľ preložil na podnikové riaditeľstvo. Okrem výkonu svojej technickej funkcie ho podnikový riaditeľ pre znalosť cudzích rečí poveroval aj ako sprievodcu zahraničných delegácií, ktoré na podnik prichádzali.
Pani Eržika si našla v Spišskej veľa priateliek, ktoré si ju veľmi obľúbili. Boli to prevažne manželky Bandyho spolupracovníkov. Ona bola veľmi milá osoba a niekedy svojou maďarskou slovenčinou rozprávala príhody, ktoré vyvolávali úsmev na tvárach prítomných.
Aj po rokoch života na Slovensku si mýlila mužský rod so ženským a často nevhodne používala výraz „sa“. Bolo to na jedných oslavách baníckeho dňa, keď sa po oficiálnej časti programu zgrupovala skupina asi šiestich manželských párov, že si pôjdu posedieť do letnej záhrady v Madarás parku. Tam zložili stoly tak, aby sa mohla celá partia posadiť. Bol teplý
septembrový deň, preto chlapi začali nosiť z bufetu dobré čapované pivečko. Začala veselá debata prešpikovaná pikantnými žartmi a veselými príhodami, ktoré sa udiali v rodinách alebo v práci. Ako to už býva zvykom medzi baníkmi, chlapi už iba v košeliach odišli k bufetu vypiť si nejaký ten poldecák a aby mohli vyprávať aj neslušné vtipy, ktoré si pred ženami nedovolili hovoriť. Ženy veľmi dobre poznali chlapské spôsoby, tak s ohľadom na to, že je Banícky deň, im to tolerovali. Posadili sa jedna k druhej do stredu zloženého dlhého stola a začali drkotať o všeličom možnom. Na pretras prišiel aj jeden starší pán doktor, o ktorom sa ženy vyjadrovali v superlatívoch, aký je pozorný, dôsledný, ochotný a veľmi dobrý diagnostik. Každá zo žien doktora chválila iba Eržika mlčala. Nakoniec sa ozvala: „Nemáte sa pravdu. On je nedobrá človek. On je sviňa človek.“ Ostatné ženy boli prekvapené a pýtali sa, čo jej zle urobil, keď sa tak hanlivo o ňom vyjadruje. Odpovedala: „Ja viem sa dobre, čo mne stálo. On mne robil röntgen. Bol tam veľký tma. Ako pozeral, povedal mi, dajte si ľavý prstík hore. Dala som ľavý prstík hore a som čakala. On mi potom rukou babroval ľavú cici. Potom povedal, pravý prstík hore, zase som dala pravý prstík hore a on mi babroval aj druhú cici.“
Ako to vyprávala, tak aj ukazovala ako zohla ruku v lakti a vytrčila ukazovák smerom k nebu. To isté ukázala aj s pravou rukou. Stála tam s vystrčenými ukazovákmi ako nadudrené malé decko a nevedela pochopiť prečo sa ostatné ženy smejú. Niektoré aj utekali na WC, lebo sa asi popišali od smiechu. Nadudrene ešte dodala: „Keď zapálil svetlo, on mne smial do očí a ešte sa povedal, že sme to dobre zvládli. On není dobrá človek. Vy seba mýlite.“ Nakoniec jej kamarátky vysvetlili, že on žiadal aby si pridržala ľavý aj pravý prsník hore, aby mohol prezrieť pľúca aj pod prsníkom. Keď to neurobila, tak jej prsník sám rukou nadvihol. Chlapi sa vrátili z bufetu a keď im ženy Eržikin príbeh vyrozprávali, tak sa išli popučiť od smiechu.
Bandy báči starý figliar začal Eržiku naťahovať, že ktovie čo ona tam s pánom doktorom po tme robili. Eržika previnilo odvetila: „Ja nerobila nič zlé, Bandika, to on, starý prasa mi babroval cici. Ja nerozumela, aký prsík mám dať hore.“ Celá partia sa dobre pobavila a v dobrej nálade sa prechádzkovým krokom pobrali domov do mesta.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).