Po ukončení projektovej prípravy merači vytýčili zarážkový bod pre razenie úpadnice. Buldozérom sme urobili prípravné práce na povrchu a razenie úpadnice sa mohlo začať. Očakávali sme, kedy nám dodajú nakladač. Horeli sme zvedavosťou, ako takýto gigant bude vyzerať. Konečne na trajleri s ťahačom doviezli dlho očakávaný stroj. Bol nastriekaný ohnivočervenou farbou.
Zložili ho na nádvorí a za malú chvíľu bolo okolo neho toľko obdivovateľov ako by to bolo na strojárskom veľtrhu v Brne. S nakladačom došli aj dvaja firemní mechanici, ktorí mali za úlohu zaučiť našich zámočníkov a baníkov na obsluhu a údržbu tohto stroja. Celé zariadenie bolo ovládané hydraulikou, s čím naši mechanici nemali veľa skúseností.
Vedúci bane zostavil osádky na trojzmenné razenie rampy. Mladí baníci si pomerne rýchlo osvojili ovládanie nakladača a po mesačnom razení na tri zmeny pristúpili k zhotoveniu betónového portálu pri vchode. Najprv zabetónovali boky portálu. Baníci sa dohodli, že novej bani musia dať meno. Rozmýšľali, navrhovali rôzne mená, ale nakoniec sa rozhodli, že novú baňu pomenujú JOLANA. Tak sa volala manželka vedúceho bane Miška Širovského, pre ktorého to malo byť prekvapenie. Aranžér závodu Maťo Muličák im vyrezal z polystyrénu banícky znak - skrížené kladivá, rok započatia razenia a nápis mena úpadnice. Písmená šikovne nabili klincami na zvlášť zhotovenú šalovaciu dosku na vrchu portálu a opatrne to zaliali jemným betónom. Na slávnostné odstránenie šalovania pozvali vedúceho bane aj mňa.
Z portálu už bolo odstránené šalovanie bokov. Za našej prítomnosti odstránili hornú šalovaciu dosku a na vrchnej časti sme mohli prečítať meno novej bane. Miško Širovský bol z toho „na mäkko“. Práve v tom čase išla dolu cestou pani Širovská na nákup do závodného bufetu.
Miško ju zavolal hore k portálu. Uvidela svoje meno na portále a prvé čo povedala bolo, že či nevedeli dať krajšie meno novej bani. Povedala, že sa stále hnevala na rodičov, že jej dali také cigánske meno. Ináč to bola veľmi veselá pani, ktorá sa hneď vžila do situácie a povedala, že keď už po nej pomenovali baňu, tak jej povinnosť je niečo zaplatiť. Zavolala najmladšieho člena osádky, aby s ňou išiel do bufetu. Po chvíli sa vrátili a doniesli asi päť litrov vína, papierové poháre, narezanú salámu a rohlíky. Krstiny sa mohli začať. Maťo Bajz, bol predákom tejto partie, vylial jeden pohár vína na portál a povedal, že novú baňu krstí na meno Jolana. Potom sme si trochu zajedli aj vypili dobrého vína. Po krstinách sa začalo raziť v pevnom kameni.
V priebehu niekoľkých dní JOY vypovedal službu. Z výfuku to dymilo a nefungovala hydraulika. Podnik vybavil s výrobcom, aby prišli dať nakladač do poriadku, lebo bol v záruke. Došli dvaja montéri, vymenili nejaký trojcestný ventil a JOY znovu fungoval. Len čo montéri odišli, za pár dní nakladač opäť prestal fungovať. Nervozita u ľudí narastala a hlavne u riaditeľa Falbu, ktorý razenie rampy mal od podnikového riaditeľa zadané ako osobnú úlohu. Na rannej porade sa zúrivo oboril na Miška s výčitkami, že sa vôbec o nakladač nestará, že zámočníci ani nekontrolujú olej, hydrauliku a vyťahoval všelijaké nezmysly, ktorými obviňoval všetkých, že k práci pristupujú veľmi nezodpovedne. Nakoniec povedal, že si nevážia najmodernejšiu banskú techniku a drahý nakladač, kúpený za valuty, viacej stojí ako robí. Mišo počas jeho prejavu menil farbu a iba čakal kedy riaditeľ skončí. On mal razenie úpadnice zakotvené v Pláne prípravných a otvárkových prác. Bol si vedomý, že prestoje v razení rampy znamenajú stratu prémií, ako u technikov, tak aj u baníkov pracujúcich v „Prípravách“. Dostal sa k slovu a podobne zvýšeným hlasom sa oboril on na riaditeľa: „Ja som doniesol nakladač na závod? Vy ste súhlasili, aby sa projekt otvárky nášho ložiska uskutočňoval špirálovou rampou a bezkoľajovou mechanizáciou. Ten nakladač je prototyp a my ho máme vyskúšať. Bol podnikom kúpený za zníženú cenu. To som sa dozvedel od pracovníkov podniku. Ja sa mám tu trápiť s nejakým nepodarkom. Mám iné starosti, ako zaistiť ťažbu a kvalitu rudy, aby fungovala úpravňa a plnila sa plánovaná výroba koncentrátov. Každé ráno je celá porada iba o tomto nepodarenom nakladači.“ Mišo sa tak rozohnil, že ledva lapal dych. Zakončil to jedným dychom v spišskom nárečí: „Vy sce taký jak náš ocec. On tež kúpil koňa co nechcel cahac. Šicke sme buli plane, ľem koň bul dobrý, bo on ho kupil. Aj vy tak. Šicke sme plane, ľem džoj je dobrý, bo s vaším súhlasom ho dali na závod.“ Potom zobral klobúk a na odchode povedal, že Francúzi posielajú nové hydraulické čerpadlo, keď dôjde, tak ho namontujú. Riaditeľ z Miškovej kázne bol tak prekvapený, že poradu mlčky ukončil. Div sa svete. Naši zámočníci vymenili hlavné hydraulické čerpadlo a odvtedy JOY fungoval bez poruchy. No očakávaný zámer na vybudovanie modernej bane v Smolníku, vybavenej bezkoľajovou mechanizáciou, sa nakoniec neuskutočnil. Po vyrazení asi 80 metrov úpadnice nakladač JOY bol prevezený do závodu v Nižnej Slanej. Tam sa tá mechanizácia už dobre osvedčila na dobývkach aj na razení banských diel. Závod týmito nakladačmi na dobývkach dosahoval bežne ťažbu až 750.000 ton rudy za rok, rekordne aj vyše 900.000 ton rudy za rok. Pozdejšie sa Podnikové riaditeľstvo rozhodlo pokračovať v otvárke ložiska v Smolníku úpadnou rampou z povrchu, ale už bezkoľajovými prepravníkovými nakladačmi domácej výroby PN 1500, vyrábanými v strojárskom závode Banských stavieb v Prievidzi. Úpadnica sa nakoniec vyrazila po plánovaný 5. obzor ložiska Pyrit. Celý zámer veľkokapacitnej ťažby ložiska však stroskotal na tom, že sa nepodarilo dosiahnuť cielené kvalitatívne parametre ťaženej rudy na zložku Cu, a to ani napriek tomu, že prepočty podnikového geológa to zaručovali.
(POKRAČVOVANIE)
Ing. Marian Slavkay



























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.