Po ukončení projektovej prípravy merači vytýčili zarážkový bod pre razenie úpadnice. Buldozérom sme urobili prípravné práce na povrchu a razenie úpadnice sa mohlo začať. Očakávali sme, kedy nám dodajú nakladač. Horeli sme zvedavosťou, ako takýto gigant bude vyzerať. Konečne na trajleri s ťahačom doviezli dlho očakávaný stroj. Bol nastriekaný ohnivočervenou farbou.
Zložili ho na nádvorí a za malú chvíľu bolo okolo neho toľko obdivovateľov ako by to bolo na strojárskom veľtrhu v Brne. S nakladačom došli aj dvaja firemní mechanici, ktorí mali za úlohu zaučiť našich zámočníkov a baníkov na obsluhu a údržbu tohto stroja. Celé zariadenie bolo ovládané hydraulikou, s čím naši mechanici nemali veľa skúseností.
Vedúci bane zostavil osádky na trojzmenné razenie rampy. Mladí baníci si pomerne rýchlo osvojili ovládanie nakladača a po mesačnom razení na tri zmeny pristúpili k zhotoveniu betónového portálu pri vchode. Najprv zabetónovali boky portálu. Baníci sa dohodli, že novej bani musia dať meno. Rozmýšľali, navrhovali rôzne mená, ale nakoniec sa rozhodli, že novú baňu pomenujú JOLANA. Tak sa volala manželka vedúceho bane Miška Širovského, pre ktorého to malo byť prekvapenie. Aranžér závodu Maťo Muličák im vyrezal z polystyrénu banícky znak - skrížené kladivá, rok započatia razenia a nápis mena úpadnice. Písmená šikovne nabili klincami na zvlášť zhotovenú šalovaciu dosku na vrchu portálu a opatrne to zaliali jemným betónom. Na slávnostné odstránenie šalovania pozvali vedúceho bane aj mňa.
Z portálu už bolo odstránené šalovanie bokov. Za našej prítomnosti odstránili hornú šalovaciu dosku a na vrchnej časti sme mohli prečítať meno novej bane. Miško Širovský bol z toho „na mäkko“. Práve v tom čase išla dolu cestou pani Širovská na nákup do závodného bufetu.
Miško ju zavolal hore k portálu. Uvidela svoje meno na portále a prvé čo povedala bolo, že či nevedeli dať krajšie meno novej bani. Povedala, že sa stále hnevala na rodičov, že jej dali také cigánske meno. Ináč to bola veľmi veselá pani, ktorá sa hneď vžila do situácie a povedala, že keď už po nej pomenovali baňu, tak jej povinnosť je niečo zaplatiť. Zavolala najmladšieho člena osádky, aby s ňou išiel do bufetu. Po chvíli sa vrátili a doniesli asi päť litrov vína, papierové poháre, narezanú salámu a rohlíky. Krstiny sa mohli začať. Maťo Bajz, bol predákom tejto partie, vylial jeden pohár vína na portál a povedal, že novú baňu krstí na meno Jolana. Potom sme si trochu zajedli aj vypili dobrého vína. Po krstinách sa začalo raziť v pevnom kameni.
V priebehu niekoľkých dní JOY vypovedal službu. Z výfuku to dymilo a nefungovala hydraulika. Podnik vybavil s výrobcom, aby prišli dať nakladač do poriadku, lebo bol v záruke. Došli dvaja montéri, vymenili nejaký trojcestný ventil a JOY znovu fungoval. Len čo montéri odišli, za pár dní nakladač opäť prestal fungovať. Nervozita u ľudí narastala a hlavne u riaditeľa Falbu, ktorý razenie rampy mal od podnikového riaditeľa zadané ako osobnú úlohu. Na rannej porade sa zúrivo oboril na Miška s výčitkami, že sa vôbec o nakladač nestará, že zámočníci ani nekontrolujú olej, hydrauliku a vyťahoval všelijaké nezmysly, ktorými obviňoval všetkých, že k práci pristupujú veľmi nezodpovedne. Nakoniec povedal, že si nevážia najmodernejšiu banskú techniku a drahý nakladač, kúpený za valuty, viacej stojí ako robí. Mišo počas jeho prejavu menil farbu a iba čakal kedy riaditeľ skončí. On mal razenie úpadnice zakotvené v Pláne prípravných a otvárkových prác. Bol si vedomý, že prestoje v razení rampy znamenajú stratu prémií, ako u technikov, tak aj u baníkov pracujúcich v „Prípravách“. Dostal sa k slovu a podobne zvýšeným hlasom sa oboril on na riaditeľa: „Ja som doniesol nakladač na závod? Vy ste súhlasili, aby sa projekt otvárky nášho ložiska uskutočňoval špirálovou rampou a bezkoľajovou mechanizáciou. Ten nakladač je prototyp a my ho máme vyskúšať. Bol podnikom kúpený za zníženú cenu. To som sa dozvedel od pracovníkov podniku. Ja sa mám tu trápiť s nejakým nepodarkom. Mám iné starosti, ako zaistiť ťažbu a kvalitu rudy, aby fungovala úpravňa a plnila sa plánovaná výroba koncentrátov. Každé ráno je celá porada iba o tomto nepodarenom nakladači.“ Mišo sa tak rozohnil, že ledva lapal dych. Zakončil to jedným dychom v spišskom nárečí: „Vy sce taký jak náš ocec. On tež kúpil koňa co nechcel cahac. Šicke sme buli plane, ľem koň bul dobrý, bo on ho kupil. Aj vy tak. Šicke sme plane, ľem džoj je dobrý, bo s vaším súhlasom ho dali na závod.“ Potom zobral klobúk a na odchode povedal, že Francúzi posielajú nové hydraulické čerpadlo, keď dôjde, tak ho namontujú. Riaditeľ z Miškovej kázne bol tak prekvapený, že poradu mlčky ukončil. Div sa svete. Naši zámočníci vymenili hlavné hydraulické čerpadlo a odvtedy JOY fungoval bez poruchy. No očakávaný zámer na vybudovanie modernej bane v Smolníku, vybavenej bezkoľajovou mechanizáciou, sa nakoniec neuskutočnil. Po vyrazení asi 80 metrov úpadnice nakladač JOY bol prevezený do závodu v Nižnej Slanej. Tam sa tá mechanizácia už dobre osvedčila na dobývkach aj na razení banských diel. Závod týmito nakladačmi na dobývkach dosahoval bežne ťažbu až 750.000 ton rudy za rok, rekordne aj vyše 900.000 ton rudy za rok. Pozdejšie sa Podnikové riaditeľstvo rozhodlo pokračovať v otvárke ložiska v Smolníku úpadnou rampou z povrchu, ale už bezkoľajovými prepravníkovými nakladačmi domácej výroby PN 1500, vyrábanými v strojárskom závode Banských stavieb v Prievidzi. Úpadnica sa nakoniec vyrazila po plánovaný 5. obzor ložiska Pyrit. Celý zámer veľkokapacitnej ťažby ložiska však stroskotal na tom, že sa nepodarilo dosiahnuť cielené kvalitatívne parametre ťaženej rudy na zložku Cu, a to ani napriek tomu, že prepočty podnikového geológa to zaručovali.
(POKRAČVOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).