Voľným okom sa podsádzka nedala rozoznať od rudy, lebo pri selektívnom dobývaní starci partie s pyritovými žilníkmi použili na podsádzku vyrúbaných priestorov. Aj v starej podsádzke sa blyšťali žilníčky pyritu a niektorí novodobí haviari ich považovali za chalkopyrit. Preto sme z nášho výrobného útvaru museli často fárať na dobývky, aby sme ustrážili predpísanú kvalitu rudy na meď.
Došiel som na nárazisko šachty Baptista.
Tam už čakalo asi dvadsať baníkov, lebo narážači robili prehliadku šachty. Musím povedať, že v Smolníku ju zodpovední pracovníci každodenne poctivo vykonávali. Zo šachty sa ozývalo tlmené klopkanie. To pracovníci stojaci na streche klietky, pri pomalej rýchlosti klietky sekerkami udierali na sprievodnice, aby zistili či nie sú niekde uvoľnené. Ako sa klietka približovala k nárazisku, zvuk klopkania silnel. Klietka zastala na nárazisku, pracovníci zišli zo striešky dolu. Pozobliekali si gumené šaty aj s rybárskym klobúkom a tým pádom sa mohla začať jazda mužstva. Medzi čakajúcimi chlapmi stál aj mladý šikovný baník Frico.
Bol to dobrý, šikovný mladý pomocný haviar,
o ktorom sa vedelo, že až chorobne žiarli na svoju manželku Marienu. Stále ju obviňoval, že sa stýka s tým alebo s oným a takto jej strpčoval život. Mariena bola skromná žienka, pracovala v „Tabakovej“ na dve zmeny, starala sa o dve malé deti. Každé ráno vstávala o pol piatej, aby mu urobila raňajky a zabalila
desiatu do práce. Vystrojila deti do školy a utekala do fabriky na zmenu. Bývali v baníckej bytovke na prízemí, v kuchyni sa ráno svietilo. Záclony na oknách nemali, takže okoloidúci na rannú zmenu mohli vidieť čo sa v kuchyni robí. Prví baníci už sfárali, keď sa ozval za nami dupot. Nejaký opozdilec utekal ku šachte, aby nezmeškal fáranie mužstva. Dobehol celý udychčaný a keď zbadal Fríca tak sa ho opýtal: „Ty si tu?“ Frico odvrkol: „Kde by som mal byť?“ Prišelec povedal, že zaspal, tak celou cestou utekal do práce. Vraj keď bežal okolo ich bytu, tak ho videl v pyžame, ako stojí pri šporáku a manželku objíma okolo pliec. Frico zbledol ako stena, zapol si lampu na prilbe a stačil zakričať: „Povedzte vedúcemu, že dnes mám dovolenku,“ a už sme počuli iba dupot jeho gumákov po štôlni. Kamarát Frica z pracoviska sa spýtal, či ozaj bol nejaký chlap pri Fricovej žene. Opozdilec sa iba zasmial a povedal, že si z Frica iba vystrelil, lebo tak chorobne žiarli, že svoju manželku tým úplne zničí. „Teraz bude ako sprostý bežať celou cestou, aby konečne chytil toho vymysleného milenca svojej ženy.“ Možno potom z tej choroby vytriezvie.
Baníci sú ako rodina.
Niekedy je potrebné niektorého člena aj drastickejším spôsobom dostať zo šikmej plochy na rovinu. Bolo to aj v prípadoch, keď niektorý baník sa spustil, začal sa ožierať a vynechávať zmeny, ihneď zariadili u vedúceho, aby takého lajdáka zadelil iba na podradné práce, až do tej doby, pokým mu veľmi malé zárobky nevyčistia rozum. Aj Frico, keď došiel späť okolo deviatej k šachte, bol od hanby červený ako uvarený rak. Narážači boli starší chlapi, tak mu riadne vyčistili žalúdok. Povedali mu, že je dobrý robotník, ale s tou sprostou žiarlivosťou robí zo seba vola. Každému je na smiech. Vysvetlili mu, že keby ho manželka chcela oklamať, tak ho oklame tak, že to nikto nebude vedieť. Povedali mu, že Marienu poznajú od malička, je ku každému milá a rada sa s každým porozpráva, on to však považuje za neveru. Taký starý ujo mu povedal: „Zaslúžil by si si riadnu po papuli, aby sa ti rozsvietilo v to chorom mozgu. Stará sa o deti, o teba a ešte aj robí v Tabakovej na dve zmeny. Je načase, aby si sa zobudil.“ Potom ho pustili dolu, aby išiel na pracovisko, lebo predák povedal, že keď sa vráti, aby prišiel k nemu. Predák ho tiež zjazdil na pracovisku. Frico sa od tejto príhody úplne zmenil. Bolo ich vídať v nedeľu celú rodinku na prechádzke, zašli si aj do „Šoltésky“ na pivo, deťom kúpili nejaké cukríky a takto spoločne strávili sviatočný deň. Nakoniec sa žiarlivosť celkom vytratila a rodinka žila v dobrej pohode.
Banícky kolektív je taký, že dokáže vyriešiť problémy svojich členov a v prípade potreby aj zmieriť rozhnevaných kamarátov, lebo v bani nikto nevie, kedy jeden od druhého bude potrebovať pomoc.
Píše: Ing. Marian Slavkay



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a