Voľným okom sa podsádzka nedala rozoznať od rudy, lebo pri selektívnom dobývaní starci partie s pyritovými žilníkmi použili na podsádzku vyrúbaných priestorov. Aj v starej podsádzke sa blyšťali žilníčky pyritu a niektorí novodobí haviari ich považovali za chalkopyrit. Preto sme z nášho výrobného útvaru museli často fárať na dobývky, aby sme ustrážili predpísanú kvalitu rudy na meď.
Došiel som na nárazisko šachty Baptista.
Tam už čakalo asi dvadsať baníkov, lebo narážači robili prehliadku šachty. Musím povedať, že v Smolníku ju zodpovední pracovníci každodenne poctivo vykonávali. Zo šachty sa ozývalo tlmené klopkanie. To pracovníci stojaci na streche klietky, pri pomalej rýchlosti klietky sekerkami udierali na sprievodnice, aby zistili či nie sú niekde uvoľnené. Ako sa klietka približovala k nárazisku, zvuk klopkania silnel. Klietka zastala na nárazisku, pracovníci zišli zo striešky dolu. Pozobliekali si gumené šaty aj s rybárskym klobúkom a tým pádom sa mohla začať jazda mužstva. Medzi čakajúcimi chlapmi stál aj mladý šikovný baník Frico.
Bol to dobrý, šikovný mladý pomocný haviar,
o ktorom sa vedelo, že až chorobne žiarli na svoju manželku Marienu. Stále ju obviňoval, že sa stýka s tým alebo s oným a takto jej strpčoval život. Mariena bola skromná žienka, pracovala v „Tabakovej“ na dve zmeny, starala sa o dve malé deti. Každé ráno vstávala o pol piatej, aby mu urobila raňajky a zabalila
desiatu do práce. Vystrojila deti do školy a utekala do fabriky na zmenu. Bývali v baníckej bytovke na prízemí, v kuchyni sa ráno svietilo. Záclony na oknách nemali, takže okoloidúci na rannú zmenu mohli vidieť čo sa v kuchyni robí. Prví baníci už sfárali, keď sa ozval za nami dupot. Nejaký opozdilec utekal ku šachte, aby nezmeškal fáranie mužstva. Dobehol celý udychčaný a keď zbadal Fríca tak sa ho opýtal: „Ty si tu?“ Frico odvrkol: „Kde by som mal byť?“ Prišelec povedal, že zaspal, tak celou cestou utekal do práce. Vraj keď bežal okolo ich bytu, tak ho videl v pyžame, ako stojí pri šporáku a manželku objíma okolo pliec. Frico zbledol ako stena, zapol si lampu na prilbe a stačil zakričať: „Povedzte vedúcemu, že dnes mám dovolenku,“ a už sme počuli iba dupot jeho gumákov po štôlni. Kamarát Frica z pracoviska sa spýtal, či ozaj bol nejaký chlap pri Fricovej žene. Opozdilec sa iba zasmial a povedal, že si z Frica iba vystrelil, lebo tak chorobne žiarli, že svoju manželku tým úplne zničí. „Teraz bude ako sprostý bežať celou cestou, aby konečne chytil toho vymysleného milenca svojej ženy.“ Možno potom z tej choroby vytriezvie.
Baníci sú ako rodina.
Niekedy je potrebné niektorého člena aj drastickejším spôsobom dostať zo šikmej plochy na rovinu. Bolo to aj v prípadoch, keď niektorý baník sa spustil, začal sa ožierať a vynechávať zmeny, ihneď zariadili u vedúceho, aby takého lajdáka zadelil iba na podradné práce, až do tej doby, pokým mu veľmi malé zárobky nevyčistia rozum. Aj Frico, keď došiel späť okolo deviatej k šachte, bol od hanby červený ako uvarený rak. Narážači boli starší chlapi, tak mu riadne vyčistili žalúdok. Povedali mu, že je dobrý robotník, ale s tou sprostou žiarlivosťou robí zo seba vola. Každému je na smiech. Vysvetlili mu, že keby ho manželka chcela oklamať, tak ho oklame tak, že to nikto nebude vedieť. Povedali mu, že Marienu poznajú od malička, je ku každému milá a rada sa s každým porozpráva, on to však považuje za neveru. Taký starý ujo mu povedal: „Zaslúžil by si si riadnu po papuli, aby sa ti rozsvietilo v to chorom mozgu. Stará sa o deti, o teba a ešte aj robí v Tabakovej na dve zmeny. Je načase, aby si sa zobudil.“ Potom ho pustili dolu, aby išiel na pracovisko, lebo predák povedal, že keď sa vráti, aby prišiel k nemu. Predák ho tiež zjazdil na pracovisku. Frico sa od tejto príhody úplne zmenil. Bolo ich vídať v nedeľu celú rodinku na prechádzke, zašli si aj do „Šoltésky“ na pivo, deťom kúpili nejaké cukríky a takto spoločne strávili sviatočný deň. Nakoniec sa žiarlivosť celkom vytratila a rodinka žila v dobrej pohode.
Banícky kolektív je taký, že dokáže vyriešiť problémy svojich členov a v prípade potreby aj zmieriť rozhnevaných kamarátov, lebo v bani nikto nevie, kedy jeden od druhého bude potrebovať pomoc.
Píše: Ing. Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).