tejto obci, kde som uzrel svetlo sveta. Som Šarišan, preto budem v niektorých dialógoch používať naše nárečie, aby to vyznelo originálne.

Chlapec v ružovom

Bol ôsmy január 1935 na Severína. Vlády sa ujala trojkráľová zima. V noci napadal sneh takmer po kolená a ráno riadne mrzlo. Ženičky v bielych filcových kapcoch, zababušené vo veľkých vlnených šatkách, sa brodili v hlbokom snehu, išli do obchodu so zmiešaným tovarom. Potrebovali si nakúpiť veci do domácnosti a tiež sa dozvedieť nejaké noviny z dediny. Keď čakali pokiaľ obchodník jednu z nich obslúži, využili čas na klebety. Začala prvá: „Čuli sce ženy, že pani notariuška še má každú minutu rozsypac (porodiť). Druhá na to: „Nehvar, šak som ju vonehdy (nedávno) vidzela a nebulo vidno žeby mala veľký bruch.“ Prvá žena sa nedala: „Ta na nej to nevidno, bo ona noší taký gerok (kabát) co je ušitý do zvona, že na nej nezbačiš, že je v druhým stave. Ja vidzela babu Merkačku ku nej isc aj včera, aj dneška ráno, bizovne už prišol jej čas.“ Druhá žena trochu ustúpila a zmierlivo povedala: „Šak co, jedného hlopčika majú, už chodzi, šak už má dva roky.“ Prvá jazyčnica si nedala zobrať prvenstvo svojej informovanosti a pokračovala: „Ešči nemá dva roky, šak rok mal na žniva, ta až v ľece budze mac dva. Šumné dzecko. Má také žolte vlásky jak slama, na macer še podalo.

Teraz čekajú dzivčatko. Ja bula v sklepe (obchode) u Žida a pani kupovala šicko ružové pre dzecko, a aj povedzeli, že še budze volac Magduška.“ Každá zo žien prispela k problému svojou neodškriepiteľnou znalosťou veci. Po nákupe sa spokojne pobrali domov, obohatené novými správami z dediny.

Tie klebety sa zakladali na pravde. Naozaj, v dome notára čakali každú chvíľu dieťa.

Miestnosti v dome boli vykúrené a v kuchyni na šporáku stál veľký hrniec, v ktorom sa hriala voda. Na diváne v izbe bolo rozložené ružové oblečenie pre bábätko - dievčatko. Na stole bola pripravená vanička, plachty, uteráky a iné veci, ktoré boli potrebné ku pôrodu. Na všetko dohliadala „Baba“, tak nazývali v dedine pôrodnú asistentku. Nadišiel večer. Baba podriemkavala v kuchyni na stoličke. Už sa blížilo k desiatej, keď sa pôrod začal. Za malú chvíľu som sa škrekľavým plačom prihlásil na svet. Celý pôrod prebehol bez komplikácií.

Baba, držiac ma v rukách, trochu ľútostivým hlasom oznámila: „Pani, ta tota Magduška má pimplíka. Mace chlopčika. Je mocný a zdravý, s čarnýma vlasami, jak jeho ocec.“ Otec, ktorý nervózne sedel vo vedľajšej izbe, začul môj hlas, pribehol dnu, chvíľu si ma poobzeral, potom prikľakol k posteli a objal mamku. Vedel, že je trochu sklamaná, že sa nenarodilo dievčatko, tak ju začal utešovať. Dohováral jej: „Hlavná vec, že ste obidvaja zdraví. Pán Boh nám dal chlapca, tak sa mu musíme tešiť.“ Mamka sa upokojila, vzala si ma k sebe. Otec vybral z kuchynského kredenca pálenku, nalial Babe aj sebe pohárik a pripili mne aj mamke na zdravie. Baba ma vykúpala, poobliekala do pripraveného ružového oblečenia a uložila do kolísky. Meno pre chlapca nemali pripravené. Keď sa otec opýtal aké meno mi dajú, mamka povedala: “Ja som Mária, tak nech sa volá po mne Marian.“ Odvtedy sme vyrastali spolu, dvaja bratia Miro a Marian. Každý už bol unavený z ťažkého dňa, preto sa všetci pobrali spať.

Dom stíchol, nastal kľud. Keď prišla polnoc, do domu potajomky vošli tri sudičky, aby mi predpovedali moju budúcnosť. Ako bábätko som ich nevnímal, ale teraz keď to píšem, viem presne čo mi povedali.

Mám 78 rokov, stačí keď si pozriem môj celoživotný film. Hovorí sa, že po vojne je každý generál múdry. Tak je to aj so mnou, veď viem čo som prežil. Vráťme sa však ku sudičkám.
Podozrievam ich, že keď išli ku mne, v kuchyni na stole našli fľašu pálenky. Riadne si z nej potiahli, pretože takýto životný osud aký mi predpovedali, nemôže vyjsť z triezvej hlavy.

V Šariši máme svoje sudičky a to sú také ako my „Vychodňare“. Prišli ku kolíske a začali sa veľmi smiať. Prvá sudička vykríkla: „Ta kukajce, chlopčik a v ružových šatečkoch. Ja ešči take čudo nevidzela. Aj čapečku má ružovú. S totym chlapcom je to také šmišné, ta ja mu za to dávam do života, žeby ho šmích a dobrá nálada neopuščila v calým živoce.“ Druhá sudička nebola až tak dobre naladená, preto povedala: „Ja tak vidzím, že un nebudze mac ľehký život.

Jemu budze istotne treba dobrý rozum, vytervalosc a zodpovednosc v roboce. Budze mac češku a nebezpečnú robotu. Tyž budze, jak každý Východňar dakus šaľený, ta pridzeľme mu dobreho strážneho anďela, naj da na ňeho pozor. Toto šicko mu budze treba, bo ľem zo šmichu nevyžije.“ Tretia sudička mala veľmi zlú náladu, lebo keď išli k nám bola tmavá noc, zle stúpila, pošmykla sa a spadla. Riadne sa poudierala. Bola najstaršia a všetko ju bolelo.

Preto dosť zlostne spustila: „Naj un tyš (tiež) chodzi v živoce veľo po cme, a naj týš dakedy zakopne a spadne.“ Kamarátky jej začali dohovárať, aby mi neželala všetko zlé, tak potom zmierlivo dodala: „no, ta naj še dožije staroby a v penzii nech už má spokojný život.. Ich poslanie sa týmto skončilo. Ešte ma popľuli, aby sa mi z očí nestalo a pobrali sa preč. Vonku bola treskúca zima, tak si v kuchyni ešte z fľaše chlipli a pobrali sa nevedno kam, možno k druhému bábätku.

Môj otec bol v Brezovici notár. Na druhý deň po mojom narodení odchádzal do úradu s fľašou koňaku v aktovke. U matrikára, pána Šafára, to riadne oslávili. Zapísali ma do matriky.

Marian Oliver, chlapec, narodený 8. januára 1935.

Z útleho detstva si nepamätám, kedy sme odišli z Brezovice. V roku 1939 sme sa zo Sabinova presťahovali do Prešova, kde som v roku 1941 začal chodiť do ľudovej školy. V r. 1943 otca preložil na notariát v obci Svinia, kde sme sa odsťahovali. Táto dedina je od Prešova vzdialená asi 9 km. Život v nej, na okolí s krásnou prírodou, sme si veľmi obľúbili. Radi sme s bratom Mirom chodili do lesov na huby, jahody, maliny a často sme zbierali aj poľné kvety pre mamku, lebo ich mala veľmi rada. Oproti notariátu bývala roľnícka rodina Sedláková.
Mali tri dievčatá, staršie ako my, jedného dospelého mládenca Janka a dvoch chlapcov, našich rovesníkov, Fera a Vinca. S týmito chlapcami sme sa skamarátili a často sme s nimi chodili pásť kravy, alebo sme im pomáhali pri prácach okolo domu. Vojnové roky boli veľmi ťažké. Po prelome fronty na Dukle, v januári 1945 prišli do dediny ruskí vojaci, zobrali viacerých chlapov za kočišov, alebo na iné práce. Zobrali aj uja Sedláka so synom Jankom. Na veľkom gazdovstve ostala tetka Sedláková s deťmi. Polia sa museli obrobiť, aby bolo čo jesť.

Robila celá rodina, my s bratom sme im chodili pomáhať. Bolo treba kosiť, okopávať, drevo rúbať, skrátka všetko, čo vyžadovalo roľnícke hospodárstvo. S bratom Mirom sme sa týmto prácam priučili a tieto znalosti sa nám v živote neskôr zišli.

V januári 1945 povolali do armády aj nášho otca. Bol nadporučík v zálohe, špecialista ženista - míner. Po narukovaní sa zúčastnil bojov pri Liptovskom Mikuláši. Po skončení vojny ho odvelili s jeho jednotkou na východ republiky, odmínovať mínové polia na Dukle, v Kružľovskej hute, na Dargove, v okolí Humenného a Sečoviec. Domov do civilu sa vrátil až v lete v roku 1947. Dosiahol hodnosť štábneho kapitána, a za zásluhy Predsedníctvo Slovenskej národnej rady 19. júla 1946 mu udelilo „Rad za hrdinstvo v práci II. triedy“. Bola to vyčerpávajúca práca a domov sa vrátil s veľmi podlomeným zdravím.

Po návrate do civilu bol vymenovaný za notára v obci Tuhrina, ležiacej v Slánskych vrchoch, vzdialenej asi 22 km od Prešova. Budova notariátu stála na začiatku dediny vo veľkej záhrade, v ktorej bolo veľa ovocných stromov. V budove boli v dvoch miestnostiach kancelárie, ostatné miestnosti boli naším bytom. Boli to dve veľké izby, priestranná kuchyňa s tehlovým šporákom, na spodku ktorého bol „pekárnik“ – pec na pečenie chleba. Pri kuchyni bola špajza. Na dvore stála maštaľ s chlievmi pre ošípané a hydinu. Dva veľké stromy pri plote boli moruše, ktoré sme my nazývali „stromové jahody“. Neskôr, keď mamka chovala kačky a ráno im nasypala kukuricu, ani si ju nevšimli. Utekali pod moruše a hostili sa na popadaných „jahodách“. Až potom sa vrátili ku kukurici. Tuhrinu sme si úplne zamilovali. V obci nebola zavedená elektrina a nebolo ani autobusové spojenie. Boli tu však veľmi dobrí ľudia.

Hoci trochu odrezaní od sveta, našli sme tam nový domov. Po ťažkých vojnových rokoch sme boli zase všetci spolu. Nemuseli sme sa báť o otca, že kde je, či žije, či sa ešte vráti. Bol s nami, hoci bolo vidieť, že má za sebou ťažké obdobia života. Postupne sa zotavoval a stával sa pokojnejším. Zlepšila sa aj naša finančná situácia, pretože aj mamka pracovala na notariáte ako matrikárka. Počas školského roku sme s bratom bývali v Prešove v študentskom internáte. Po vyučovaní sme chodili do krúžku leteckých modelárov. Tam sme sa veľa naučili. Mali sme výborných inštruktorov, ktorí ovládali všetko o lietadlách, spaľovacích motoroch, elektrike, či o meteorológii. Skrátka, boli to všestranne odborne vzdelaní ľudia, prevažne amatérski piloti.

Keď sme raz náhodou povedali, že doma nemáme rádio, lebo v dedine nie je elektrický prúd, poradili nám ako máme urobiť rodičom jednoduché rádio - kryštálku. Asi to spôsobila povojnová situácia, že veľa ľudí prišlo o rádioprijímače a nové boli cenovo nedostupné. V mestách aj na dedinách boli zničené elektrické siete. Do módy prišlo robenie kryštálok. V obchodoch s rádio-potrebami bolo možné kúpiť potrebné veci na jej urobenie. Rozhodli sme sa s Mirom, že na Vianoce rádio rodičom urobíme. Niektoré veci sme zohnali na letisku z vyhodených starých prístrojov z lietadiel. Slúchadlá nám daroval inštruktor pán Andrejkovič.

Detektor s kryštálom sme kúpili v obchode. Rozmýšľali sme, do čoho ju namontujeme. Kúpili sme peknú drevenú nástennú soľničku, odrezali sme z nej držiak a tak sme získali úhľadnú skrinku na „rádio“. Navinuli sme dosť veľkú cievku, do víka skrinky sme navŕtali diery pre mosadzné zdierky na slúchadlá, anténu a na uzemnenie. Podľa schémy sme to pospájali a rádio - kryštálka bola na svete.

Boli to prvé Vianoce v Tuhrine, na ktoré asi nikdy nezabudneme. Neviem, kto mal väčšiu radosť pod vianočným stromčekom, my, či rodičia. My sme dostali veľa pekných darov, ktorým sme sa potešili, ale tešilo nás aj to, že sme veľkú radosť urobili rodičom. Dali sme im kryštálku. Pozerali sa na to dosť nedôverčivo, ale keď začuli v slúchadlách vysielanie, ich radosť nemala konca-kraja. Naučili sme ich s rádiom narábať, a tak sa veľmi tešili, že si môžu popočúvať správy, hudbu alebo vysielané divadelné hry. Keď sa to dozvedeli ľudia v dedine, niektorí k nám začali večer chodiť počúvať rádio. Bolo to pre nich niečo neuveriteľné. Neraz nám povedali: „Také mladé chlopci a už znáce zrobic radio. Ta z Vás budú dajaké majstre. Ta to vidno že sce školované.“

Jediným spojením dediny so svetom bol ujo Koscelník, ktorý chodil raz za týždeň pre poštu do Prešova. V tom čase mal asi 50 rokov. Bol nízkej postavy a telesne bol postihnutý, mal hrb. Plecia mal však dosť široké, ruky vyťahané od roboty, hompáľali sa mu až takmer po kolená. Mal ľahký voz, ktorého zadná časť korby bola vypletená prútím, aby mohol v ňom voziť aj nejaké balíky. Do voza zapriahal menšieho špinavo-bieleho koníka, ktorého volal Beľuš. Často zobral na voz 2 až 3 osoby, ktoré si niečo potrebovali vybaviť v meste. Cestovné nevyberal. Stačilo, keď mu niečo v krčme zaplatili.

Najhoršie to bolo v zime, keď napadlo niekedy až cez meter snehu a vznikli záveje. Vtedy sa nedalo ísť do mesta ani vozom ani saňami. Kôň sa do snehu boril až po brucho. Neostávalo nič iné len ísť na lyžiach, alebo pešo. Starý by to nezvládol, ale jeho syn Ander na lyžiach to stihol od rána do poobedia. Bol to šikovný mladý muž, vyslúžený vojak. Vtedy mohol mať okolo dvadsaťšesť rokov. Chodil s batohom na chrbte, v ktorom doniesol iba noviny, dopisy a dôchodky pre dôchodcov. Zimy boli v tých rokoch tuhé a trvali niekedy až do konca marca.

Preto sme domov v zime chodili iba na sviatky a na polročné prázdniny. Z Prešova do Tuhriny sa dalo v zime ísť iba na lyžiach, alebo úzkokoľajkou Lesného závodu na Sigord, potom peši do Zlatej bane a pokračovať peši cez les. V lete peši, alebo na bicykli po ceste, alebo s ujom Koscelníkom na voze. Za tie roky sme si užili všetky spôsoby cestovania.

Najradšej sme chodili s ujkom Koscelníkom. So „starým“, ako sme ho medzi sebou nazývali, bolo vždy veselo. Raz sme mali ísť domov na turíčne sviatky. Otec nám zavolal telefónom do internátu, že vybavil so Starým, aby nebral nikoho na voz iba nás a že nás bude čakať na trhovisku. Po skončení vyučovania sme sa v internáte rýchlo naobedovali, pobalili košele a spodnú bielizeň na vypranie domov a ponáhľali sme sa na trhovisko. Keď sme tam prišli, medzi ostatnými vozmi sme zbadali koníka Beľuša. Bol priviazaný k zadnej časti voza a veselo sa kŕmil senom. Rozhliadli sme sa, ale Starého sme nevideli. Vedeli sme, že ho máme hľadať vo Furmanskej krčme. Vošli sme dnu, porozhliadli sa. Dym v krčme sa dal krájať. Horko-ťažko sme ho zbadali. Pri jednom stole sedeli traja chlapi a náš Starý stál. Vtedy mali všetci pri stole hlavy v jednej rovine a rozprávali sa. Stál s pohárom piva v ruke, poldecák mal na stole.
Podišli sme k nemu a pozdravili. Otočil sa k nám a celý rozradostnený zvolal: „šak mojo chlopci už su tu.“ Mal dobrú náladu, bolo na ňom vidieť, že vypil už niekoľko poldeci. Obrátil sa k chlapom pri stole a začal im vykladať: „To sú chlopci našeho notariuša, oni chodzá do gymnázia, to budú fiškaľe jak jích ocec.“ Potom zobral poldecák, štrngol si s chlapmi, vypil a zapil pivom. Podal každému ruku a pobrali sme sa von.

Došli sme k vozu, Beľuš radostne zaerdžal. Starý sa mu kamarátsky prihovoril: „Ta co, Beľuš, pujdzeme domu?“ Odviazal ho, previedol dopredu a zapriahol do voza. Vyškriabal sa na voz, sadol na sedadlo: „Poce tu, šednice sebe ku mne,“ povedal nám. Položili sme si tašky do korby voza a prisadli k nemu. Chytil do rúk liace, šibol bičom do vzduchu, zavelil „hijó“. Koník sa pohol. Sám, bez dirigovania sa preplietal uličkami, až sme došli na výpadovku. Starému celú tú dobu pokyvkávala hlava a cestu príliš nevnímal. Keď sme došli za mesto, podal nám liace a povedal: „Možece ho poháňac, aľe ho nedurce, on už zná dze má ísc.“

Zliezol zo sedadla, v koši voza si ľahol na seno a za chvíľu už chrápal. My sme natešení začali Beľuša dirigovať. On naše povely ignoroval. Bol to starý veterán, ktorý vedel čo má robiť. Keď sme došli k rádiovému vysielaču pri Záborskom (predtým Haršág), sám odbočil doľava. Asi po kilometri začalo stúpanie. Koník sa začal silno zapierať do ťahania, lebo vedel, že ináč voz na kopec nevytiahne. Pod vrcholom stála hospodárska budova, v ktorej bola krčma. Keď sme sa k nej priblížili, koník majstrovsky stiahol voz na pravý okraj cesty a s presnosťou na jeden centimeter pred vchodom do krčmy zastal. Stíchol škripot kolies a klopkanie kopýt o cestu.

Ticho zobudilo starého Koscelníka. Sadol si vo voze a obzeral sa dookola. Na klobúku aj na šatách mu viali steblá sena. Vyzeral ako vodník v rozprávkach. Trvalo chvíľu kým úplne precitol, ale keď zbadal, že stojíme pred krčmou, oči mu zažiarili. Zliezol z voza, otrepal si klobúk aj šaty od sena, zatiahol brzdu na voze a povedal: „Poce, chlopci, idzeme dnuka, bo kuň sebe muší odpočinúc.“ Poslušne sme nasledovali starého dovnútra. V miestnosti nebol nikto. Po chvíli pribehla krčmárka, veselo sa so starým pozdravili ako starí známi. On potom rozkázal: „Mne čistú a chlopcom kracherlík“ (čistá bola vodka a kracherlík malinovka v patentnej fľaši).

Sedeli sme za stolom a popíjali dobrú chladnú malinovku. Starý obrátil do seba poldecák, pohárik položil na stôl. Zdvihol ruku s vystretým palcom hore. Krčmárka bez slova zobrala fľašu, podišla k stolu, naliala mu do poldecáka „čistú“. Potom viedli pestrú debatu o počasí, úrode, chove hospodárskych zvierat, čiže všetko na roľnícku tému. Po polhodine starý vstal, zaplatil, pozdravili sme a odišli k vozu. Beľuš pokojne čakal. Starý zaliezol znovu do sena a my sme sadli na sedadlo. Odkrútili sme brzdu, stačilo nám povedať hio a koník sa pohol. Za vrcholom kopca nasledovala dlhá rovina. Cesta prechádzala cez pekný dubový les. Beľušovi sa uľavilo, takže sa sám pustil do mierneho klusu. Na hrboľatej ceste voz začal nadskakovať, čo zobudilo starého. Kľakol si vo voze, mal dobrú náladu zdvihol ruku hore, ako mládenec a začal spievať: „A na hure beťar štrelil, do valala /dediny/ hlas uderil...“ Potom na naše veľké prekvapenie vytiahol z vrecka nohavíc pištoľ a trikrát vystrelil do vzduchu. Zbadal naše vyvalené oči, hrdo sa vypol a povedal: „Chlopci, to je služobný revolver. Ja ho muším nošic, bo dakedy vožím aj veľo peňeži, ta muším mac zbraň, žeby me dakto neokradol.“ Nepovedali sme nič, ale pomysleli sme si, že keď takto spí vo voze, tak peniaze môžu ukradnúť aj s ním dokopy. Nestalo sa to nikdy, pretože ľudia v tomto horskom regióne si svoje nedali, ale cudzie nežiadali. Skôr si pomáhali ako ubližovali. Pomaly sme prišli do Žehni. Scenár spod kopca sa zopakoval. Pri krčme Beľuš vybočil doprava, zatiahol voz k stene a zastal. Starý šikovne zoskočil z voza, vošiel do krčmy a na naše počudovanie o chvíľu bol von. Sadol si na svoje miesto kočiša a pohli sme sa. Už sa začalo zvečerievať. Pred nami bol najťažší úsek cesty. Vyjsť vozom na „Huru“. Stúpanie bolo tak veľké, že sme museli zísť z voza a ísť vedľa neho peši, aby koník vládal voz vytiahnuť až na vrch. Tam sme zastali. Z Beľuša sa parilo.

Starý vybral z voza deku a starostlivo mu zakryl chrbát. „Muší dakus vychladnúc, bo by mohol dostac zápaľ pľúc.“ Chvíľu sme stáli a on nám začal rozprávať: „Vidzice toto zburenisko,“ ukázal na ruiny budovy na pravej strane cesty, „to bula dakedy karčma. Jóój. Bars (veľmi) dobrá karčma to bula. A bars šumná karčmarka. Ku každému bula milá a zos takýma cickami.“ Dlaňami na svojich prsiach naznačil gule, veľké ako hlávky kapusty. My sme sa začervenali, ale on si to nevšimol, lebo sa so zasneným pohľadom pozeral na ruiny starej krčmy. Dolu kopcom – Úvozom zbehnúť už nebol taký problém. Od úpätia „Hury“ do dediny boli asi tri kilometre. Keď sme sa priblížili k dedine, Beľuš sa pustil do svižného klusu. Za chvíľu sme zastali na kraji dediny. My sme už boli doma. Zobrali sme si tašky a poďakovali mu za odvoz. Koník sa rezko pohol, starému sme zakývali na rozlúčku a pobrali sme sa kráčať horee cestou domov.

Doma nás rodičia už netrpezlivo čakali. Báli sa, či sa nám po ceste niečo zlé neprihodilo.
Porozprávali sme im priebeh našej cesty, tak sa len smiali. Otec povedal, že sa to dalo čakať, pretože ujo dostal výplatu na pošte. Mamka nás čakala s dobrou večerou, najedli sme sa, umyli a unavení z cestovania si ľahli spať. Na tieto turíčne sviatky veľmi rád spomínam a hlavne na tie výborné domáce jedlá, ako pečená kačka, kuracia polievka, zákusky, puding a tiež už zrelé včasné čerešne z našej záhrady. Zle sa nám potom odchádzalo z domu pri pomyslení na internátnu stravu.

Postupne sa začali meniť podmienky života na dedine. Otcovi sa podarilo na okrese vybaviť zriadenie autobusovej linky do Červenice a potom do Tuhriny. Na linku Prešov – Tuhrina bol pridelený starý autobus Sauer-Diesel s rovnako starým fúzatým šoférom. Ten každému vysvetľoval: „Toto sú najľepše autobusy do veľkých kopcoch. To muši motor poradne cahac. Tote autobusy chodzá vof Švajčarsku, bo tam sú ešči vekšé kopce jak Hura medzi Tuhrinu a Žegňu.“ Pre domácich obyvateľov to bol zázrak techniky, lebo od nepamäti sa do „mesta“ chodilo peši, alebo s konským povozom. V dedine postavili veľkú garáž pre autobus. Na otvorenie autobusovej linky bola väčšia oslava ako na odpust (hody). Garáž aj autobus posvätil aj pán farár. Prišli aj nejakí predstavitelia z okresu a predniesli svoje príhovory.

Cigánska kapela potom spustila hudbu, jedlo sa, pilo a spievalo. Ľudia sa zabávali. Bol to veľký sviatok a Tuhrinčania ani netušili, že týmto dňom sa začne meniť ich spôsob života.
Po krátkom čase bol do obce zavedený elektrický prúd. V Tuhrine to prinieslo obrovské zmeny. Romantická malá dedinka, v objatí Slanských vrchov, začala meniť svoju rázovitosť.

Doprava a elektrina naraz otvorili veľké možnosti hlavne mladým ľuďom. Otvoril sa im nový svet. Mladí začali študovať na školách v okresnom meste, niektorí sa začali učiť remeslu, čiže už neboli viazaní iba na tradičné roľníctvo, ktoré po dlhé roky dedili po svojich otcoch. Na druhej strane sa začali strácať dlhoročné zvyky a krásne nedeľné popoludnia na dedine. V letných mesiacoch, po celotýždennej drine na poli, sa schádzali mladé dievčatá. Každá s vrkočmi, vyobliekané v pekných krojoch. Kroje pozostávali z viacerých sukní a z pekného lajblíka. Okolo krku mali biele koráliky, tváre mali ružovolíce, bez umelých farbičiek. Každú nedeľu poobede sa so spevom prechádzali po dedine. Prechádzka končila na cestnom betónovom moste pred krčmou. Tam sa pochytali do kruhu, spievali si a tancovali „karičku“.
Parobci, ktorí popíjali v krčme pivo, vyšli na most a pozorovali tancujúce dievčatá. Medzi sebou sa potichu rozprávali, pochytali sa za plecia a spustili ťahavú pieseň: „Co še stalo Tuhrinčanom, beťárom“. Premeny v Tuhrine mali rýchly spád. „Dzivky aj parobci še preblekli“ – znamenalo to postupné zanikanie nosenia krojov. Do života dediny sa tlačili rádiá, neskoršie tranzistory, televízory, ba aj motocykle a autá. Zmenil sa aj výzor dediny. K domčekom pokrytým slamou pribúdali moderné domy s garážou a pekným oplotením.

(POKRAČOVANIE)

Píše: Marian Slavkay