tam zo tridsať. Štyria žiaci už boli ženatí chlapi, vo veku tridsať až tridsaťpäť rokov. Boli to haviari, ktorí už mali odpracovaných asi desať rokov v bani. Ostatní sme boli banícki učni, šestnásť až osemnásť roční. Všetci sme dostávali štipendium od materského závodu, ktorý nás na školu vyslal. Zo štipendia sme si platili internát a stravu. Keď si spomeniem na stravu v internáte, aj teraz, po toľkých rokoch, sa mi zovrie žalúdok. V učilišti sme mali stravu, ktorú sme ani nevládali zjesť. V internáte naopak, iba neustály hlad. Na raňajky dva rožky a čierna káva varená z kociek, akú dnešné deti už ani nepoznajú. Po takýchto raňajkách sme po skončení dopoludňajšieho vyučovania hromadne utekali zo školy do internátu na obed. Boli to každodenné preteky, ktorými sme získavali kondičku. Naším trénerom bol hlad. Na internáte sme boli ubytovaní vo väčších izbách po desať až dvanásť žiakov. Sami sme si aj kúrili v malých pieckach. Uhlie sme nosili z veľkej kopy zloženej na nádvorí. Keď napadol sneh, alebo uhlie zamrzlo, bolo ťažké nabrať ho do uhliaku.

Podľa nabitých školských osnov počas dvojročného štúdia sme absolvovali prednášky z dvadsiatichdvoch predmetov. Náš vyučovací čas bol ráno od ôsmej do jednej a poobede od druhej do piatej hodiny. Večera bola o šiestej hodine. Od siedmej večer do deviatej bolo povinné štúdium, na ktorom mal dozor niektorý náš profesor. V sobotu sme mali vyučovanie iba do dvanástej. O jednej hodine prišlo pre nás nákladné auto z niektorého závodu Spiša, aby sme išli na brigádu, pracovať do bane. Bolo to dobrovoľné. Prihlasovali sme sa počas týždňa podľa toho, koľko ľudí na závode potrebovali. Chodili sme však radi, lebo sme si zarobili nejaké korunky na prilepšenie.

Beh do školy a zo školy sme absolvovali každý deň dvakrát. Nepamätám sa presne, ale asi v stredu sme mali vyučovanie poobede len do tretej hodiny, lebo v ten deň sme mali skúšku súboru Baník. Na pôsobenie v tomto súbore máme najkrajšie spomienky. Účinkovanie v súbore však opíšem neskôr, pretože si zaslúži zvláštnu kapitolu. Poďme ku škole. Riaditeľom školy bol pán Háber. Bol prísny, ale starostlivý. Najväčší strach sme mali z profesora matematiky Haberlanda. Ten nás držal nakrátko. V čase, keď nás učil, sme ho nemali v láske, ale neskôr sme mu boli vďační za jeho vytrvalosť vtĺcť nám do hlavy matematiku a hlavne geodéziu a banské meračstvo.

Pán profesor bol v tom čase asi 50 ročný statný chlap s fúzikmi a ostrým pohľadom. Mali sme dojem, že nám vidí až do nášho večne prázdneho žalúdka. Vedel o nás všetko. Dostali sme štipendium, vtedy sme si dovolili ísť na železničnú stanicu, kde v reštaurácii bol náš známy čašník. Volal sa Rudo. On nám potajomky, keď to nikto nevidel, doniesol v čajových šálkach k najvzdialenejšiemu stolu v kúte štamperlík čerešňovice. Rýchlo sme ho vypili a utekali preč. Pán profesor buď sám špehoval, alebo mal medzi študentmi donášača. Vedel o našich návštevách v reštaurácii. Prišiel na hodinu a spustil: „Súdruhovia baníci! Beriete od závodu vysoké štipendium, ale to nie je na to, aby ste chodili na železničnú stanicu alkoholom si otupovať mozgy. Ste tu na to, aby ste študovali.“ Toto nám veľmi často a takouto formou vytýkal, takže štipendium dostalo v našom študentskom žargóne meno „Vysoké“. Ak niektorí z nás si dal na brigáde pivo, nezabudli sme mu povedať: „Neotupuj si mozog, máš študovať!“

Brat Miro bol jeho obľúbencom. V našom ročníku bol v matematike najlepší a všetko mal načas pripravené. Mne Haberland hodne šliapal na prsty asi preto, lebo vedel, že mám na viac, ale som lajdák. Neviem prečo sa hneval, že sme hrali hokej. Mali sme dobré mužstvo. Vyhrávali sme nad všetkými školskými mužstvami, iba „Drevárka“ nás sem-tam porazila. Na druhý deň po zápase ma stále vytiahol k tabuli a tam ma „mučil“. Vyvolával ma dvomi spôsobmi. Keď povedal: „Súdruh Marián k tabuli,“ vtedy bol zhovievavý a chcel si overiť, či mi „zverí dvojku alebo trojku“. Známky nedával, ale zveroval na každej konferencii. Štvrťrok, polrok, atď. Veľmi dobre si pamätal, v čom som „kríval“ v minulom období a to mi dal ako kontrolnú otázku. Druhý spôsob bol nemilosrdný. Vyvolal: „Pán Slavkay mladší, k tabuli!“ Už som vedel, že ma videl ísť s priateľkou do kina alebo som hral hokej. Hral som v obrane s Milanom Meckom. Hrali sme tvrdo, ale čisto. Jemu sme sa asi javili ako nejakí bitkári, provokatéri. Hokej je už raz taký. Niekedy sa dozvedel o našej účasti na zábave v Redute alebo na čaji v Dancingu. Čo nasledovalo potom pri tabuli bolo príšerné. Kázeň vyzerala asi takto: „Si ako ryba, raz zaberieš, dvakrát nie. Viac sa venuj štúdiu, nie zábave, z toho nevyžiješ!“

Lenže aj na pána profesora sa dala „ušiť búda“. Na jednom hokejovom zápase s učilišťom VSS Košice som ho videl medzi divákmi. Úlohu z matiky som si urobil poobede. Po zápase som utekal ihneď na internát. Zobral som matematiku a celú látku som si zopakoval. Počítal som príklady a bifľoval sa do dvanástej v noci. Na druhý deň sme mali matematiku. Postrach „Habik“, ako sme ho v skratke volali, vošiel do triedy. Od stola sa rozhliadal po triede. Ja som sa náročky skrýval za chrbát Joža Škovrana, ktorý sedel predo mnou. Habik to zbadal, fúzmi mu šklblo a takmer škodoradostne povedal: „Áhááá, pán Slavkay ml. sa nám skrýva. Hrdina včerajšieho zápasu. No poď von k tabuli, ukáž ako vieš hrať „matematický hokej,“ a začal mi zadávať „mastné príklady“. Dobrá príprava sa mi osvedčila. Exceloval som. Habikovi pošklbkávali fúziky, ale potom jeho prísny pohľad trošku zmäkol. Usmial sa a povedal: „Súdruh Marián, dnes si ma potešil. Vidíš, že sa dá v prvom rade študovať a potom si nájsť čas aj na hry a zábavu.“ Odvtedy som mal aj ja u neho málinko lepšie meno.

Po tomto dni som sa začal lepšie učiť. Dotiahol som to až tak ďaleko, že na vysvedčení „Na odchod“ mi svietila z matematiky „zverená“ dvojka od Habika. Na jeho maniere a výčitky sme si už zvykli. Jeho poznámky na „vysoké štipendium“ a „neotupujte si alkoholom mozgy“, ako aj rozsiahle kázne o chovaní sa na verejnosti sme brali ako samozrejmosť. Uvedomili sme si, že jeho nátlaková metóda učenia nás dotlačila k tomu, že sme ovládali teoreticky aj prakticky banské meračstvo. Bez problémov sme počítali s logaritmami trigonometrické meračské úlohy, pretínanie vpred, Pothenotovu či Hansenovu úlohu a iné. Dobre sme ovládali meranie teodolitom aj kompasom, niveláciu, vytyčovanie smeru a ostatné úlohy potrebné pri meraní. Po tejto stránke nás výborne pripravil na prácu banského technika. Až neskôr sme ocenili jeho obrovskú zásluhu na tom, že z „hlúpych hláv“ urobil ľudí, ktorí sa aj napriek mladému veku dobre uplatnili v praxi. Niektorí z našich chlapcov, ihneď po skončení školy, začali pracovať na závodoch ako banskí merači.

Ďalšou postavou na tejto škole bol náš triedny profesor Ing. Bari, ktorého sme volali „Starýbarí“. Bol to ruský emigrant, emigroval v čase Veľkej októbrovej revolúcie. Rozprával nám, že bol vo Francúzsku, Anglicku, odkiaľ prišiel k nám a v roku 1917 začal študovať na reálnom gymnáziu. Do roku 1928 vyštudoval „Vysokú školu báňskou“ v Příbrami. Tam sa aj oženil. Rozprával česky so silným ruským prízvukom a s vložkami ruských slov. Ako sa dostal na našu školu, nevieme. Hoci mal len niečo cez päťdesiat, mal veľmi zvráskavenú tvár. Keď prišiel na školu ťažko nám bolo odhadnúť jeho vek, predpokladali sme, že mal už po šesťdesiatke. Hodiny s ním boli zaujímavé. Prednášal z baníckej literatúry od ruských autorov a počas praxe sme zistili, že novoty, ktoré prichádzali v šesťdesiatych rokoch do baníctva, „Starýbarí“ nám už vtedy prednášal. Príšerne kreslil kriedou na tabuľu. Ruky sa mu triasli, preto kriedu silno tlačil a my sme pri utieraní tabule museli kriedu z tabule zoškrabovať. Keď nás učil výpočty náloží pri radových odstreloch, tak povedal tou svojou rečou nejaký vzorec, ktorý vyznel asi takto: „Pí na Kú, na Ša lomeno dubľ Vé na kvadrát.“ A tak vzniklo v študentskej reči „Starýbari, pí na kú, na ša“. Na konci školského roku 1953 vybavil exkurziu na rôzne bane v Československu. Prefárali sme Nováky, Fučik 1 v Ostrave, jeden veľkolom hnedého uhlia na Mostecku, Příbramské šachty Anna a Vojtech a na Karlovarsku kaolínové lomy Sedlo a Sedlec. Na spiatočnej ceste sme spali v Prahe, kde nás zastihla zmena peňazí. Na druhý deň sme si nevedeli kúpiť ani kúsok chleba. Vrátili sme sa do Spišskej unavení a vyhladovaní.

Mali sme radi aj ostatných profesorov. Ing. Dojčák nás učil mineralógiu a úpravníctvo. Mal veľmi peknú vlastnú mineralogickú zbierku a o mineráloch vedel veľmi zaujímavo prednášať. Vyvolal v nás taký záujem o minerály, že sme sa mnohí stali vášnivými zberateľmi. Na jednej hodine skúšal. Vyvolal nášho spolužiaka Bandyho. Dal mu otázku, čo kryštalizuje v kubickej sústave. Bandy vymenoval všetky minerály, ktoré vedel, ale vynechal dôležitý minerál zlato. Pán profesor sa ho začal vypytovať, že čo ešte kryštalizuje v tejto sústave. Napomáhal mu, že je to vzácny a dôležitý kov. Bandy bol popletený. Brat Miro sedel v prvej lavici a ukazoval mu plniace pero, ktoré malo pierko zo zlata. Ukazoval prstom na pierko plniaceho pera. Zmätený Bandy zbadal čo mu Miro ukazuje a vyhŕkol – kaučuk. Celá trieda vybuchla v rehot. Pán profesor nezbadal to čo Miro ukazoval a len kľudne povedal, že kaučuk nie je minerál, ani nekryštalizuje, ale že je to zlato. Poslal ho sadnúť s tým, že mohol dostať lepšiu známku.

Pán profesor Dojčák mal len jednu chybu. Mal tichý monotónny hlas. Keď sme s ním mali pred obedom poslednú hodinu, od hladu a monotónnej prednášky nás brali driemoty. Bol aj nadšeným hvezdárom. Doma mal hvezdársky ďalekohľad a večer pozoroval hviezdičky. Často nás pozýval večer domov, keď mal byť na oblohe nejaký zvláštny úkaz, aby sme si to mohli pozrieť. Pán Ing. Dojčák bol veľmi inteligentný, vzdelaný a jemný človek, ktorý pôsobil na rôznych banských závodoch vo funkciách ako riaditeľ a hlavný inžinier. Neskoršie, podľa mojich poznatkov na rôznych baniach, keď začali preteky v ťažbe a razení banských diel, nevedel som si ho v takej funkcii predstaviť, pre jeho mäkkú povahu.

Celý profesorský zbor boli dobrí odborníci v predmetoch, ktoré vyučovali. Boli spravodliví a každý mal snahu nás čo najviac naučiť. Nechcem ich všetkých podrobne opisovať, spomeniem iba niektorých. Na hodinu zemepisu prišiel malý tenký pán v obleku s pumpkami, vlasy na ježka. Postavil sa do pozoru a predstavil sa po vojensky: „Som profesor Kafka, som tu a fungujem. Budem vás učiť zemepis.“ Potom si dal pohov a spustil. „Rok 1926. Košice. Zima. Teplota až -36° C. Ľudia zomierali ako muchy a malý Kafka? Ostal!“ Znovu do pozoru a vojensky zahlásil: „Tu som a fungujem!“ Vybral notes, v ktorom nás mal pozapisovaných a začal podľa abecedy čítať. „Coník Jozef, kto je tá figúra?“ Jožo sa postavil. Kafka sa ho povypytoval odkiaľ pochádza, z ktorého závodu prišiel, aké má záľuby a podobne. Takto si podal celú triedu. Každý z nás sme boli figúra. Aj keď nás pozdejšie vyvolával, stále hovoril: „Vyvoláme si k tabuli banícku figúru,“ a povedal meno. Hodiny zemepisu s ním boli veselé a príjemné.

Ostatní páni profesori boli ráznejší a tvárili sa dôstojne ako „stará škola.“ Väčšinou to boli inžinieri z odboru, ktorý učili. Mali sme veľa odborných predmetov, čo bolo pre nás v praxi veľmi osožné. Spomeniem len tie najdôležitejšie. Okrem baníctva a úpravníctva sme mali Geológiu všeobecnú aj historickú, Mineralógiu, Chémiu, Fyziku, Strojníctvo, Stavebníctvo, Elektrotechniku, Technické kreslenie, Deskriptívu a Habikove predmety, Matematika, Geodézia a Banské meračstvo. Spomienky na deskriptívu vo mne vyvolávajú aj dnes úsmev. Učil nás mladý inžinier staviteľ Tomáščik. Ten pri vyučovaní takmer zdemoloval celú triedu. Keď nám kreslil na tabuľu spôsoby premietania, nechápavo sme sa na to dívali. Nerozumeli sme tým sklápaniam a pretínaniam priamok. Rozhodol sa nám to demonštrovať asi takto: lavice spredu dal odtlačiť dozadu, roh učebne mu slúžil tak, že čelná stena bola ako nárys, bočná ako bokorys a podlaha ako pôdorys. Do rohu miestnosti sme museli

odtlačiť skriňu tak, že bola od stien vzdialená 1,5 metra. Kriedou na podlahu obkreslil pôdorys a na stenu narovnaným školským kružidlom vzduchom preniesol body rohov skrine. Oceľovým špicom kružidla ich riadne vypichal do maľovky steny. Červenou kriedou nakreslil na stenu nárys a modrou bokorys. Pri ďalšom vysvetľovaní sa našlo kružidlo zapichnuté v drevenej podlahe, kde znázorňovalo priamku a drevenými trojuholníkmi šermoval vo vzduchu a niečo vysvetľoval. Niekedy kľačal na zaolejovanej dlážke a kriedou vyznačoval priebehy priamok.

Po jeho hodine naša trieda ostala ako po zemetrasení. Cez prestávku sme to nestačili upratať a dať ju do pôvodného stavu. Nielen trieda vyzerala hrozne. Pán Tomaščik odchádzal z triedy šťastný, že sa mu podarilo vysvetliť nám niečo z deskriptívy, ale na kolenách svetlosivých nohavíc mu vynikali otlačené veľké čierne olejové škvrny z podlahy. Kto mu nohavice dával do pôvodného stavu, nevieme. Ženatý nebol a asi to bolo jeho šťastie. Bol veľmi kamarátsky. V zime, keď sme začali hrať hokej, aj on nastúpil za našu školu. Dali sme ho do útoku. Raz sme hrali v kasárňach proti mužstvu Žižkovej školy, ktorá tiež bola v Spišskej. Zatlačili sme súpera do tretiny, ale gól nie a nie padnúť. Pred bránou bola trma-vrma. Brankár vojakov vyrazil puk hokejkou do výšky. Tomaščika zvierali dvaja hráči medzi sebou. Ako puk padal dolu a on nevedel vybrať hokejku spomedzi hráčov, ktorí ho tlačili, v zápale boja odhlavičkoval puk smerom do brány. Gól bol, ale nie v bráne. Bol na jeho hlave. V tom čase neboli prilby a jemu medzi riedkymi vlasmi nad čelom vyrástla nádherná tmavočervená hrča. Vydržala mu tam viac ako týždeň a menila farbu z červenej do modra a zelena, ako dúha. Po tejto príhode sa už do mužstva veľmi netlačil. Máme na neho a na celý profesorský zbor pekné spomienky.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay