aj nervy drásajúce príhody. Poďme však ku súboru Baník. Hudobníci boli asi desiati hráči na mandolínu, traja harmonikári, traja trubkári, dvaja až traja huslisti, šesť až osem gitaristov a dvaja basisti. Spevácky zbor bol zostavený z pätnásť až dvadsať dievčat, rozdelených podľa výšky hlasu do dvoch skupín, soprán a alt, tieť do tridsať chlapcov, rozdelených takisto do skupiny tenor a bas. Nacvičovali sme v najväčšej triede školy. Pri nacvičovaní programu bol Paľo veľmi nekompromisný. Dreli sme až do únavy. Spevákov nacvičoval zvlášť. Potom ich dal spolu a muselo to klapať. Harmonikári cvičili sami spolu. Gitaristov mal na starosti Rudo Hromada. Bol to zamestnanec geologického prieskumu. Mohol mať v tom čase niečo okolo 26 rokov. Naučili sme sa od neho veľa. Gitaru ovládal výborne. Dirigent Paľo to potom dal všetko dokopy a išlo sa na ostro. Mal taký dobrý sluch, že počul každý falošný tón. Zistil pôvodcu falošného hlasu a ihneď ho poslal s niekým do druhej triedy sa to naučiť. Keď niečo nešlo, tak to opakoval dovtedy, kým sa to nepodarilo. Neraz sme ostali bez večere, pretože sme nacvičovali od štvrtej až do ôsmej večer. Na obrázku je prvé hudobno-spevácke teleso súboru Baník z roku 1951.

Tento dril priniesol aj svoje ovocie. Na rôznych súťažiach sme nemali konkurenciu. Boli sme stále prví. Paľo mal aj dobré nápady. Bolo okresné kolo „Súťaž tvorivosti mládeže“ v Spišskej Novej Vsi. Paľo vybavil na podniku Železorudných baní, aby nám pre spevákov zapožičali zelené montérky aj s kapucňou a karbidové lampy. Vystupovali sme v divadelnej sále Reduty. Hudobníci sedeli na javisku. Pred mandolinármi, ktorí sedeli v prvom rade, boli na zemi rozložené zapálené karbidové lampy, ktoré matne osvetľovali javisko. Otvorila sa opona. My sme úplne pianko začali hrať našu znelku „Vstávaj, Jano, hore, na baňu klopajú“. Z obidvoch strán sa začali schádzať v rade speváčky a speváci s rozsvietenými karbidkami. Stavali sa za nás hudobníkov a zaujali základný postoj speváckeho zboru. Niektorý člen priniesol krátky banský vrták a kladivkom na ňom cinkal do taktu. Súbor bol nastúpený. Pomaly sa začalo rozsvecovať a hudbu sme začali zosilňovať. Prišiel dirigent Paľo v bielej košeli, čiernych nohaviciach, poklonil sa obecenstvu a ako sa otáčal k nám, dal pokyn rukami a zbor spustil mohutne „Vstávaj, Jano, hore“. Obecenstvu to vyvolalo zimomriavky na chrbte, ale aj nám, hoci to pre nás nebola novinka. Niekoľkokrát sme to nacvičovali, ale bez svetielok lámp. Na tak úspešné vystúpenie sa nedá zabudnúť. Diváci v Spišskej nás nadšene odmenili potleskom počas vystúpenia a na konci ováciám nebolo konca kraja. Vyhrali sme suverénne okresné, potom aj krajské kolo.

Neviem pri akej príležitosti sme zase vystupovali v Redute. Čakali sme v nejakej veľkej miestnosti na začiatok nášho vystúpenia. Ja som sedel na stoličke pri okne. Brnkal som si na gitaru a začal som si spievať jednu východniarsku pieseň „ú ú ú ú urezalam palec, bolí me, já já já ja javorovo lisce zohoj me...“ Začul to dirigent, pribehol ku mne a opýtal sa, čo to spievam. Nápev a slová neboli zložité. Ihneď zavolal dievčatá a chlapcov. Dievčatá jemne zaspievali začiatok „ú ú ú ú“ a chlapci sa mohutne pridali „ja ja ja ja javorovo...“, atď. Potom spolu. Išlo to výborne aj s hudbou. Raz sme to precvičili a išli sme vystupovať. Končilo sa naše vystúpenie na javisku a náš konferencier ohlásil, že po vyčerpaní programu sa rozlúčime ľudovou piesňou „ú ú ú ú“. Spevácky zbor zbledol. Bol to pre nás šok. Také prekvapenie sme nečakali. Keď sa dirigent otočil k nám, usmieval sa. Napätie z nás opadlo. Dal pokyn. Hudba spustila melódiu, rukou ukázal na dievčatá, nasadili dobre, potom sa pridali chlapci a už to klapalo. Už sme hrali a spievali s radosťou. Vystúpenie sme ukončili s veľkým úspechom a zožali obrovský potlesk. Opona sa zavrela a dievčatá ihneď začali na Paľa kričať: „Ako si nám mohol také niečo urobiť, veď sme od strachu dobre že nezomreli.“ Paľo pohotovo odpovedal: „Ako vidieť, nezomreli ste. Počuli ste potlesk? To znamená, že ste zaspievali výborne. Už je vidieť, že sa dá s Vami pracovať ako s profesionálmi. Prvé pesničky sme nacvičovali aj týždeň. Teraz Vám stačila pol hodina.“ Smial sa a kamarátsky objímal dievčatá. Každý z toho vystúpenia mal veľkú radosť. Táto pieseň sa neskôr stala hitom nášho súboru a veľmi sa páčila obecenstvu u nás aj v Čechách, keď sme tam boli na zájazde.

Cez letné prázdniny 1952 sme museli odpracovať povinnú jednomesačnú brigádu. Každý na svojom materskom závode. Ja s Mirom sme pracovali v bani vo Švábovciach. Bývali sme v slobodárni vo Svite, odkiaľ nás do práce vozil autobus. Už sa končil mesiac júl, keď sme dostali pozvánky zo školy, aby sme sa v určený deň dostavili aj s hudobnými nástrojmi. Dôvod tohto zvolania nás hudobníkov a spevákov bol, že súbor Baník bol pozvaný na vystúpenie so svojím programom v rámci „Košického hudobného leta“. Súbory mali vystupovať v divadelnej sále hotela Slovan. Súbor sa zišiel v Spišskej Novej Vsi takmer v plnom počte. Paľo pritiahol do súboru ešte nejakých svojich kamarátov. Dvoch violončelistov, dvoch huslistov, jedného trubkára a jedného basistu. Títo hudobníci mali posilniť našu hudbu. V deň nášho vystúpenia sme zavčasu ráno nastúpili na rýchlik do Košíc. Všetci sme boli v povznesenej nálade. Boli sme si vedomí toho, že sme si so svojimi vystúpeniami urobili dobré meno aj v rámci Východoslovenského kraja. Naše dievčatá, speváčky, boli vyobliekané v bielych blúzkach a tmavomodrých sukniach. Boli pekné ako ružičky a žiarili šťastím. Došli sme do Košíc. Tam nás čakali naši členovia súboru z Košíc a okolia. Paľo zistil početný stav súboru, chvíľu diskutoval so svojimi kamarátmi a bol spokojný. Potom sme sa spolu vydali k hotelu Slovan. Po príchode sa nás ihneď ujali organizátori podujatia a zaviedli do veľkej jedálne. Tam sme dostali výborné raňajky. Dirigent po rozhovore s organizátormi nám oznámil program. Na obed sa máme dostaviť o pol druhej, večera bude o šiestej. Vystupovať budeme o pol deviatej večer. Dovtedy si každý urobí vlastný program. Len tak mimochodom sa zmienil o neďalekom kúpalisku, že tam pôjde s kamarátmi. Bol pekný letný deň, tak sme sa k nim niektorí pridali. Hudobné nástroje sme uložili v jednej miestnosti a odišli na kúpalisko. Vtedy sme netušili, aký to bude mať koniec. Paľo a jeho kamaráti boli už vo veku blížiacom sa k tridsiatke. Na kúpalisku sme sa pozobliekali a posadali na pekný trávnik. Paľo s partiou zvlášť, a my študenti blízko nich. Nevieme odkiaľ, naraz sa v ich rukách zjavila fľaša rumu. Nalievali si ho do papierových pohárov. Bolo nám známe, že keď si trochu vypijú, sršia humorom a vymýšľajú rôzne vylomeniny. Načúvali sme a smiali sa žartom, ktoré si hovorili. Ale po dvoch hodinách, keď sa už vyprázdnila aj druhá fľaša, bolo vidieť čo s nimi rum robí. Začali sme mať obavy. Bolo už okolo pol jednej, keď prišiel na kúpalisko náš spolužiak Zolo Sokolovič na pretekárskom bicykli zn. Favorit. Bol z Košíc a prišiel sa na nás pozrieť. Zvítal sa s nami, aj s podguráženou partiou okolo Paľa. Oni už rozprávali rodným spišským nárečím a boli nemiestne hluční. „Máš šumný bicygeľ,“ povedal Paľo. „Ma aj rychlosci, ja by na takým bicygľu, aj na Gerlach vyšol.“ Rudo Hromada Paľa veľmi dobre poznal a vedel, že keď má opicu, dokáže urobiť hocijakú hlúposť. Podpichol ho: „Na Gerlach? Šak ani toto kúpalisko neprejdzeš s bicygľom, krížom popod vodu.“ Paľo vyskočil: „Co neprejdzem, davaj bicygeľ!“ Zolo sa nestihol spamätať a Paľo už držal jeho bicykel v rukách a bez váhania skočil aj s bicyklom do kúpaliska. Vyskočili sme a so smiechom pozerali do vody, čo tam Paľo stvára. Voda vírila. Paľo sa asi snažil vo vode nasadnúť na bicykel. Za chvíľu začali z vody vychádzať bubliny. Vystrašili sme sa, asi piati sme naskákali do vody a snažili sme sa Paľa dostať nad hladinu. Paľo však zanovito držal bicykel v oboch rukách. Niektorý z chlapcov mu vykrútil ruku a potom sme ho vytiahli na betónový okraj bazénu. Povychádzali sme z vody aj s bicyklom. Bolo nám aj do smiechu, ale sme boli aj naštvaní. Prišiel k nám plavčík, pravdepodobne nejaký študent na letnej brigáde a upozorňoval nás, aby sme sa na kúpalisku chovali slušne. Partia „starých“ ho zahriakla. Keď zistil, že už majú riadne pod čapicou, radšej odišiel. Paľo prišiel trochu k sebe. Dosť nahnevane sa na nás oboril. „Preco sce me neochabili (nenechali), šak už som bul na druhej strane.“ Nepovedali sme mu, že kde dopadol, tam aj ostal a bol by sa utopil. Mysleli sme, že mu ten kúpeľ pomôže vytriezvieť.

To najhoršie nás iba čakalo. Mali sme výborný obed, aj večeru a už pred ôsmou sme sa sústredili v miestnosti pripravení na vystúpenie. Z javiska bolo počuť komorný orchester hrať nejakú klasiku. My sme si potíšku ladili gitary a dievčatá si trénovali nástupy na Orešanskú veselicu. Niekto však zbadal, že dirigent nie je s nami. Začali sme sa jeden druhého vypytovať, či ho niekto nevidel. Do súboru sa začal vkrádať strach. Niekto povedal, že po večeri sa vybral na pivo. Poznali sme to jeho pivo, keď dostal slinu. Spasiť nás mohli iba Košičania, ktorí poznali mesto a vedeli, kde sú krčmy. Zolo Sokolovič sadol na bicykel a obišiel všetky krčmy, ktoré poznal. Čas tikal a približoval nás k veľkému fiasku. Dievčatá boli tak vystrašené, že takmer padali do mdlôb. Nakoniec Rudo Hromada vyhlásil, že keď sa Paľo nenájde, bude on dirigovať. To nás trochu upokojilo. Zrazu sa otvorili dvere. Zolo s Mikim Šimonom viedli medzi sebou riadne „zrúbaného“ Paľa. Vlasy rozcuchané, košeľa mu trčala z nohavíc, ale usmieval sa. Dievčatá ho začali dávať do poriadku. Umyli ho, vyčesali, zastrčili mu košeľu do nohavíc, aby ako tak vyzeral. Rudo mu navrhol, aby ostal sedieť v miestnosti, kde sme čakali, že vystúpenie podiriguje on. Paľo panovačne ukázal na seba, že on je náš dirigent a bude dirigovať. V tú chvíľu nás už volali na javisko.

Zbor nastúpil ako sme boli zvyknutí, so znelkou „Vstávaj Jano hore“. Potom prišiel Paľo. Netackal sa, ale prešiel pred prvým radom hudobníkov s mandolínami a v strede zastal. Poklonil sa obecenstvu, obrátil sa k súboru, pohybom ruky dal znamenie pre spev. Všetko ako zvykol. Vydýchli sme si. On však zistil, že stojí príliš blízko k súboru a všetkých nevidí. Začal cúvať. Všetci sme stŕpli. Jeho cúvanie bolo nasmerované na búdku šepkára. Vedeli sme, že keď o ňu zakopne prekoprcne sa do obecenstva, alebo spadne do otvoru pre šepkára. Pol metra pred búdkou zastal. Obecenstvo nám za znelkou tlieskalo. Náš konferencier šiel ohlásiť ďalšiu skladbu nášho programu. Keď prechádzal popri ňom, povedal mu, aby šiel dva kroky vpred, pretože môže spadnúť do diery pre šepkára. Obzrel sa a podišiel dopredu. Vydýchli sme si. Čo nasledovalo potom, bolo neuveriteľné. Paľo dirigoval všetky skladby, zápalisto a veľmi presne, nástupy spevákov, vložky hudobníkov. Dirigoval tak precízne, ako môžeme zhliadnuť vo filme slávnych dirigentov. Vlasy mu viseli do očí a my hudobníci sme mali oči na „stopkách“. Keď mali dievčatá sólo, chytal sa za srdce a usmieval sa. Mali sme úžasný úspech. Niektoré skladby sme museli opakovať, aj niečo popridávať. Ľudia v sále jasali a nešetrili potleskom. Nakoniec, keď sa zavrela opona, utekali sme k nemu, gratulovali sme mu, ale aj vytýkali, koľko strachu nám nahnal pred predstavením. Iba mávol rukou a zdal sa byť už triezvy.

Na školu, za naše vystúpenie, došla od KNV pochvala a poďakovanie. Toto nám tlmočil pán riaditeľ Háber prvého septembra, keď v telocvični otváral nový školský rok 1952-53. Nejdem sa ďalej rozpisovať o súbore Baník. Len spomeniem veľmi vydarený zájazd, keď sme obišli takmer celú republiku. Vystupovali sme v Bratislave, v Chocni v továrni na lietadlá, vo Vysokom Mýte v Karose, kde vyrábali autobusy, v Prahe na Ministerstve rudných baní, v Příbrame v kultúrnom dome a na priemyselnej škole baníckej, s ktorou sme mali družbu. Na tomto zájazde bol aj náš profesor Haberland, ktorý spieval sólo v jednej nemeckej kantáte o mieri. Prežili sme krásne chvíle a hoci sú z nás už starci, stále si ich radi pripomíname. S dirigentom Paľom som sa po rokoch stretol na oslavách deväťdesiateho výročia založenia baníckej dychovej hudby v Smolníku. Bol dirigent dychovky ŽB Rudňany. Chcel som ho pohostiť, tak si dal iba kávu. Vtedy už vôbec nepil alkohol. Keď som mu pripomenul Košické hudobné leto iba mávol rukou a povedal, že to dokáže iba bláznivá mladosť. Bol to už starší pán, ktorému sa blížila šesťdesiatka.
(POKAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay