s ktorým nemáme skúsenosti. Dvojhlasne ma „sprdli“ a začali dohovárať, že musím byť v živote na to pripravený, že nebudem vždy pracovať na jednom mieste, ale tam kde je to potrebné. Čo som mohol robiť proti dvom „starým ostravským harcovníkom“ ? Len postaviť sa do pozoru a jedným slovom povedať „provedu“, ako sme to neskôr robili na vojenčine.
Popísal som zápisy a do známkovej skrinky vlepil papierové pásky s popisom nových pracovísk. Ráno už môžem „cachovať“ nových pracovníkov. Na ubytovňu do Michálkovíc som došiel vo veľmi zlej nálade. Na izbe sme sa s Ondrom dlho rozprávali. On ma povzbudzoval, že to nejako bude a časom možno aj lepšie. Potom sme sa rozptýlili hudbou z gramofónu, ešte takého na „kurbličku“, ktorý si Ondro kúpil z prvej výplaty. Mali sme dve platne v tom čase veľmi populárnych Kučerovcov, ktoré sme si púšťali do zblbnutia. Dodnes si pamätám pesničku „Rége, rége, rége....“, ktorá sa stala našou odrhovačkou. Ráno na šachte som robil „cachováni“. Nemal som však ľudí k plneniu vozov, v baníckej reči „k foľováni“. Išiel som za vedúcim. Už ma čakal s papierikom v ruke. Povedal mi, že budem mať tam päť ľudí, on už ich poslal na piaty obzor. Do dispečingu nahlásil, aby nám dali prázdne vozy. Podal mi papierik s tým, aby som ich napísal do smenovničky. Trochu som sa divil, prečo na plnenie vozov zadelil až päť ľudí? Pozrel som sa na papierik a ticho som zahrešil: „Kurva, ešte to mi chýbalo.“ Na papieriku bol napísaný jeden chlap, štyri ženy a čísla ich známok. Ďalej mi povedal, že nad rúbaním sú už drevári s pripraveným drevom. Tých ja nemusím zapisovať, pretože ich vedie on. Drevári chodili na smenu od polnoci do ôsmej hodiny rannej. Sfárali sme dolu a konečne sme všetci sedeli na výdušnej chodbe nad rúbaním. Predák Jura Žvak mi diktoval mená dvojíc, ktoré budú robiť v zuboch, od vrchu až po spodok steny. Pozapisoval som ich do smenovničky. Predák Jura bol taký taliansky typ chlapa. Mal čierne kučeravé vlasy a atletickú postavu zápasníka ťažkej váhy. Podobne ako Miska, vystreľoval povely pre haviarov a mal sklon rýchlo vzbĺknuť. Na tých mladých však platil, mali pred ním rešpekt. Mne však chýbal Mišo, predák z Gizeli. Usmievavý, rozvážny a dobrý organizátor. Chýbal mi aj kolektív s ktorým som sa už zblížil a navzájom sme si rozumeli.
Chlapi sfárali do rúbania. Ja s Júrom sme uvažovali, ako zladiť dnešnú prácu v rúbaní. Problém bol v tom, kde si chlapi uložia drevo a ako sa dá preplaziť popri idúcom hrabľovom dopravníku v rúbaní. Nakoniec sme sa dohodli s drevármi, že počkajú dovtedy, pokým sa chlapi nepozatínajú do zuba. Až potom budú spúšťať drevo a každý si ho uloží vo svojom zube. Ja som musel zliezť dolu na piaty obzor, pokým dopravník stál. Bolo potrebné prefárať otvárkové práce. Predák ostal na vrchu rúbania a odtiaľ riadil prácu osádky. Zliezol som dolu na piaty obzor, pod sýpom už boli natlačené vozy. Partia plničov (folovačov) tam sedela. Vedúci malej partie tých štyroch žien bol chudý vyšší chlap, asi päťdesiatnik. „Ježišmária aj svätý Jozef,“ až sa mi podlomili kolená, keď som zbadal medzi ženami Pepinu. Poznal som ju, lebo predtým pracovala s jedným starým chlapom pri údržbe výstuže a koľají na šiestom obzore. Počas fárania, keď som prechádzal okolo nich, často som sa zastavil na kus reči. Pepina „bagovala“ ako chlap a stále núkala bago aj mne. Keby filmový režisér zháňal herečku na úlohu ježibaby, lepšiu by nemohol nájsť. Bola to vychudnutá stará baba so zvráskaveným obličajom, bezzubými ústami a špicatým dlhým nosom. Jej reč bola taká, ako keď škriekajú paviány. Podotknem, že mala aj vybraný slovník, až taký, že aj chlapi si dávali pozor, aby s ňou neprišli do sporu. Dosť často sa stávalo, že so svojou kamarátkou, čo sedela pri nej, si dali „do nosa“ pálenky s pivom a potom robili divadlo v krčme alebo na ulici. Na rozdiel od Pepiny jej kamarátka bola babisko s mohutnými prsiami, s váhou okolo stovky. Iste sú už obidve na „pravde Božej“. Nech mi odpustia že ich takto opisujem, ale to doplňuje pohľad na vtedajší život v Ostrave. Dnes uvažujem, že ktovie aké zložité životné podmienky prinútili tieto ženy pracovať v takej ťažkej, špinavej a nebezpečnej práci v šachte.
Vrátim sa však do príbehu. Vedľa Pepiny a jej kamarátky sedeli dve skromné žienky, také tridsiatničky. Podľa pracovných šiat som usúdil, že na šachte nerobili dlho, pretože ich nemali ani potrhané ani moc čierne od uhoľného prachu. Zapísal som ich do smenovničky a chlapa som upozornil, aby ženám všetko dobre vysvetlil čo majú robiť pri plnení vozov, aby práca bola plynulá a bezpečná. Pobral som sa prefárať prerážky. Na druhý deň už mali byť obsadené. Jedna z prerážok mala byť vyrazená pre vetranie na hranici poľa a druhá pre otvárku novej steny Regina 2. Vyliezol som do predku prvej prerážky zmerať plyny. Bolo tam čisto. Ventilátor išiel stále, bez prestávky. V druhej prerážke som vyliezol asi sedem metrov a zrazu v ústach som zacítil takú chuť, ako keď som doma jedol rezance so slivkovým lekvárom. To bol môj indikátor na metán. Keď som to rozprával starším technikom, tak ma vysmievali a tvrdili, že metán je bez chuti a zápachu. To som vedel zo školy aj ja. Mne sa to však potvrdilo viac krát, keď som zacítil na jazyku mdlú sladkosť, následne som nameral vyššiu koncentráciu metánu. Aj vtedy som benzínku tlačil po počve a keď som ju začal pomaly zdvíhať, plameň začal vystupovať až do koša. Zľakol som sa, ale naučený, že benzínku nesmiem strhnúť, aby plameň neprerazil z koša, pomaličky som ju stiahol k počve a dal som si ju pod kabát. Zliezol som dolu na chodbu. Tam už benzínka horela normálnym plameňom. Ešte som takúto veľkú koncentráciu metánu nenameral.
Čo teraz? Prerážku treba vyfúkať stlačeným vzduchom. Hadicu som nemal, lebo všetko náradie bolo uložené v predku. Musel som sa vrátiť do prvej prerážky. Odmontoval som hadicu zo zbíjačky a s ňou naspäť do zamorenej prerážky. Pripojil som ju na vzduchové potrubie, vyliezol do prerážky a koniec som priviazal k stojke, asi päť metrov od spodku (päty). Do prerážky som naplno pustil stlačený vzduch a nechal ho asi desať minút „ryčať“. Ventilom som znížil tlak vzduchu na štvrtinu a nechal som ho fúkať na podporu vetrania ventilátorom. Plaštinami som zakrížoval prerážku a vybral sa do Karla. Cestou som ešte namazal čerpadlo a urobil obhliadku pracoviska. Zašiel som na medziobzorovú chodbu do Reginy, zistiť stav pracoviska. Bol tam predák Jura Žvak. Mal skleslú náladu. Nebol spokojný s prácou v rúbaní a to preto, že uhlie je veľmi tvrdé a niektoré dvojice sú také slabé, že sa nedokázali ani zaťať do zuba. Povedal, že to nie sú ani riadni haviari, že doteraz robili iba pomocníkov v rúbaní. Do tejto partie sa prihlásili iba s nádejou, že budú robiť haviarov a získajú ôsmu kvalifikačnú triedu. To znamenalo vyššiu sadzbu v korunách na smenu. Určite nevedia ani budovať s drevom. Toto sa musí vyriešiť s vedúcim. Keď chce, aby to fungovalo v rúbaní, musí doplniť do partie štyroch až piatich výkonných haviarov. Ťažba bola biedna. Blížil sa koniec šichty a nakopané bolo len 50 vozov. Pobral som sa k šachte, aby som stihol obháňku. Cestou ma stále zožierala myšlienka, že keď sa mi už začalo dariť v Gizele, musel som odísť. Teraz mám znovu začínať takúto nedomyslenú akciu s nedozretou haviarskou osádkou. Nemal som dobrú náladu, bol som znechutený.
Vyfáral som. Už som mal hotové zápisy, tak som išiel k vedúcemu do kancelárie. Porozprával som mu o problémoch v rúbani, že bude treba posilniť osádku kvalifikovanými haviarmi. Bol celkom kľudný, všetko chápal a povedal, že nemôžeme prvý deň očakávať nejaké zvláštne výsledky. Kádrové presuny môže robiť už len pri zadeľovaní robotníkov v mesiaci november. Do konca októbra zostával iba týždeň. Do prerážky v Regine 2 mal od zajtra pripravených troch chlapov a počnúc prvým novembrom pôjdeme s prerážkou na dve smeny, lebo do konca novembra ju chce mať prerazenú. Povedal som mu o zaplynenej prerážke. Prikázal mi, aby som ju definitívne zakrižoval a opatril výstražnou tabuľou. Denne musím merať plyn pod prerážkou aj v chodbe. Dá mi písomný príkaz v knihe pochôdzok, ktorý musím podpísať, že som to zobral na vedomie. Začínali pre mňa už iné starosti, nielen starosť o ťažbu, ako v Gizele. Pre mňa to malo jednu výhodu, že smenmajster pán Mrázek sa vôbec o ťažbu z Reginy nezaujímal. Bratčenkov mi povedal, že pán Mrázek celú akciu ignoruje a považuje to iba za hlúpy výmysel funkcionárov z Trustu Sever, ktorí by sa radi zviditeľnili. On ich nemal veľmi v láske.
Nasledujúce dni mi nepriniesli v Regine ani trochu potešenia. Osádka nebola schopná stenu prekopať niekedy ani za dve smeny. To isté bolo aj pri prekládke. V jednej smene sme ju nedokončili. Na druhý deň sme pokračovali až do desiatej. Keď sme potom začali kopať, tak nebolo možné nakopať viac ako 50 vozov. Stena po smene vyzerala príšerne. Niekto mal celý úsek prekopaný a zabudovaný, druhý sa iba stačil votnúť, ostávali kozy dvoj- až päť metrové. Je pravda, že uhlie bolo veľmi tvrdé. Chlapi navrhovali uhlie vŕtať a odstreľovať, alebo aby sme nasadili šrámaci stroj. Kopať so zbíjačkami bola veľká drina a výkon malý. Bratčenkov však stále tvrdil, že po postupe steny o 15 až 20 metrov uhlie tlakom nadložia zmäkne. Vedel to zo skúsenosti, lebo na opačnom krídle už v minulosti sloj Reginu rúbali. V prvej dekáde novembra sme mali vyrúbané asi päť pokosov. Prišiel sa na nás pozrieť Miska. Hoci vedúci posilnil osádku o dvoch haviarov, bolo to len maličké zlepšenie. Fárali sme spolu asi štyri dni. Pozoroval prácu celého kolektívu, radil nám aj pomáhal. Zobral zbíjačku v zube a kopal asi hodinu. Nakoniec uznal, že uhlie je značne tvrdé. Najviac nám pomohol radou pri prekladaní dopravníka, aby sme si pri budovaní pokosu, asi po desiatich metroch, zabudovali páry vzdialené od seba viac ako meter. Tým nám vzniknú väčšie medzery - okná, cez ktoré môžeme pohodlnejšie preťahovať diely (žľaby) dopravníka pri prekládke. Celý ten čas, čo fáral s nami, pomáhal v rúbaní a ostával aj cez čas, keď sme museli v rúbaní niečo dokončiť.
Po tejto previerke sme dlho sedeli v trojici s vedúcim úseku a diskutovali o možnostiach uskutočnenia pôvodného zámeru s Mládežníckou úderkou. Hlavné slovo mali Miska s vedúcim. Dospeli k záveru, že osádku treba zložiť tak, aby všetci haviari v stene boli rovnako výkonní, lebo už teraz sú medzi nimi nezhody. Vytýkajú si, že jedni robia viac ako druhí. Bratčenkov však tvrdil, že posilnil osádku, ale viac haviarov nemá. Usúdili, že práce v stene treba riadiť tak, aby vznikol tlak na pilier.Tým sa dosiahne potlačenie a zmäknutie uhlia. Bol som ticho ako myš, pretože som si nevedel predstaviť aký „príkaz“ mám dať nadložiu, aby tlačilo na uhlie. Vedel som, že za týmto účelom kopeme uličku. Bol som ešte neskúsený a veľa som o tom nevedel. Najviac sme diskutovali o prekladaní dopravníka. Vedúci nám dával na pomoc ku prekládke dopravníka dvoch zámočníkov, ale ani to nepomohlo. Ani chlapi, ani zámočníci nemali skúsenosti s prekladaním „panceřa“, to bolo potrebné sa naučiť. Po viacerých prekládkach prídu na spôsob, ako čas na preloženie skrátiť na polovicu smeny. Za tých pár dní sme sa s Miskom veľmi spriatelili. Pozdejšie som už ľutoval, že sa musíme rozlúčiť. Povedal mi, že má iné úlohy, ale že koncom novembra sa ešte príde na nás pozrieť.
Život v Regine som mal trochu pestrejší, lebo som riadil rúbanie aj prípravné práce. Niektoré problémy, ako je dodávka prázdnych vozov sa vytratili a iné, ako naháňanie metrov v prípravách mi pribudli. Tentoraz ma nenaháňal pán Mrázek, ale môj vedúci. Každý deň som mu musel hlásiť presný postup v prerážke. Keď nebol vyrazený a zabudovaný jeden meter za smenu, tváril sa, ako keby zjedol citrón aj s kôrou. Jeho plán bol do konca mesiaca novembra prerážku preraziť. Tá prerážka bola veľmi dôležitá, lebo z nej bude možné zriadiť ďalšie rúbanie a tým zaistiť plnenie plánu ťažby. Razili sme na dve smeny. Bolo potrebné sa obracať, aby som ich materiálom a vozmi zabezpečil. Razenie chodby do Karla ma tešilo. Bola tam výborná partia. Haviar Kráľ bol skúsený razič, rozvážny a poriadkumilovný. Jeho vyrazenú a vystuženú chodbu v TH výstuži mohli fotografovať do učebníc baníctva. Mal sympatických pomocníkov. Boli to chlapiská ako buky, odchovaní iste nie na internátnej strave ako ja. Postupne som si uvedomoval, že v mojom novom revíre je dobré vetranie a nie je ani tak teplo ako v Gizele. Banské diela, chodby, prerážky aj koľajové trate, boli dobre udržiavané a lepšie vyzerali ako na 6. obzore. To asi preto, že tu nebola taká veľká ťažba a nebehalo toľko lokomotív, ktoré ničili banské trate. Len to nešťastné rúbanie ma škrelo. Začal som však veriť, že sa to časom zmení k lepšiemu.
V polovici novembra došlo k udalosti, ktorá ma veľmi potešila. Z niektorej Petřvaldskej šachty došli traja mladí haviari vo veku asi okolo 24 rokov a Bratčenkov ich zadelil do môjho rúbania. Bola to významná posila hlavne preto, že dobre rozumeli banským mechanizmom. Pracovali na šachte, kde mechanizácia dobývania uhlia bola na vysokej úrovni. Zástupca predáka, Jirka Borteľ, bol tiež absolvent baníckeho učilišťa z tej šachty. Zrazu som mal štyroch odborníkov, ktorí zmenili spôsob prekládky hrabľového dopravníka k lepšiemu. Vedel som, že za tým všetkým bol Jarek Miska, ktorý tieto kádrové zmeny vybavil. Moje napätie v Regine trochu poľavilo. Posilnenie osádky ovplyvnilo zjavné zlepšenie práce v rúbani.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-