s ktorým nemáme skúsenosti. Dvojhlasne ma „sprdli“ a začali dohovárať, že musím byť v živote na to pripravený, že nebudem vždy pracovať na jednom mieste, ale tam kde je to potrebné. Čo som mohol robiť proti dvom „starým ostravským harcovníkom“ ? Len postaviť sa do pozoru a jedným slovom povedať „provedu“, ako sme to neskôr robili na vojenčine.
Popísal som zápisy a do známkovej skrinky vlepil papierové pásky s popisom nových pracovísk. Ráno už môžem „cachovať“ nových pracovníkov. Na ubytovňu do Michálkovíc som došiel vo veľmi zlej nálade. Na izbe sme sa s Ondrom dlho rozprávali. On ma povzbudzoval, že to nejako bude a časom možno aj lepšie. Potom sme sa rozptýlili hudbou z gramofónu, ešte takého na „kurbličku“, ktorý si Ondro kúpil z prvej výplaty. Mali sme dve platne v tom čase veľmi populárnych Kučerovcov, ktoré sme si púšťali do zblbnutia. Dodnes si pamätám pesničku „Rége, rége, rége....“, ktorá sa stala našou odrhovačkou. Ráno na šachte som robil „cachováni“. Nemal som však ľudí k plneniu vozov, v baníckej reči „k foľováni“. Išiel som za vedúcim. Už ma čakal s papierikom v ruke. Povedal mi, že budem mať tam päť ľudí, on už ich poslal na piaty obzor. Do dispečingu nahlásil, aby nám dali prázdne vozy. Podal mi papierik s tým, aby som ich napísal do smenovničky. Trochu som sa divil, prečo na plnenie vozov zadelil až päť ľudí? Pozrel som sa na papierik a ticho som zahrešil: „Kurva, ešte to mi chýbalo.“ Na papieriku bol napísaný jeden chlap, štyri ženy a čísla ich známok. Ďalej mi povedal, že nad rúbaním sú už drevári s pripraveným drevom. Tých ja nemusím zapisovať, pretože ich vedie on. Drevári chodili na smenu od polnoci do ôsmej hodiny rannej. Sfárali sme dolu a konečne sme všetci sedeli na výdušnej chodbe nad rúbaním. Predák Jura Žvak mi diktoval mená dvojíc, ktoré budú robiť v zuboch, od vrchu až po spodok steny. Pozapisoval som ich do smenovničky. Predák Jura bol taký taliansky typ chlapa. Mal čierne kučeravé vlasy a atletickú postavu zápasníka ťažkej váhy. Podobne ako Miska, vystreľoval povely pre haviarov a mal sklon rýchlo vzbĺknuť. Na tých mladých však platil, mali pred ním rešpekt. Mne však chýbal Mišo, predák z Gizeli. Usmievavý, rozvážny a dobrý organizátor. Chýbal mi aj kolektív s ktorým som sa už zblížil a navzájom sme si rozumeli.
Chlapi sfárali do rúbania. Ja s Júrom sme uvažovali, ako zladiť dnešnú prácu v rúbaní. Problém bol v tom, kde si chlapi uložia drevo a ako sa dá preplaziť popri idúcom hrabľovom dopravníku v rúbaní. Nakoniec sme sa dohodli s drevármi, že počkajú dovtedy, pokým sa chlapi nepozatínajú do zuba. Až potom budú spúšťať drevo a každý si ho uloží vo svojom zube. Ja som musel zliezť dolu na piaty obzor, pokým dopravník stál. Bolo potrebné prefárať otvárkové práce. Predák ostal na vrchu rúbania a odtiaľ riadil prácu osádky. Zliezol som dolu na piaty obzor, pod sýpom už boli natlačené vozy. Partia plničov (folovačov) tam sedela. Vedúci malej partie tých štyroch žien bol chudý vyšší chlap, asi päťdesiatnik. „Ježišmária aj svätý Jozef,“ až sa mi podlomili kolená, keď som zbadal medzi ženami Pepinu. Poznal som ju, lebo predtým pracovala s jedným starým chlapom pri údržbe výstuže a koľají na šiestom obzore. Počas fárania, keď som prechádzal okolo nich, často som sa zastavil na kus reči. Pepina „bagovala“ ako chlap a stále núkala bago aj mne. Keby filmový režisér zháňal herečku na úlohu ježibaby, lepšiu by nemohol nájsť. Bola to vychudnutá stará baba so zvráskaveným obličajom, bezzubými ústami a špicatým dlhým nosom. Jej reč bola taká, ako keď škriekajú paviány. Podotknem, že mala aj vybraný slovník, až taký, že aj chlapi si dávali pozor, aby s ňou neprišli do sporu. Dosť často sa stávalo, že so svojou kamarátkou, čo sedela pri nej, si dali „do nosa“ pálenky s pivom a potom robili divadlo v krčme alebo na ulici. Na rozdiel od Pepiny jej kamarátka bola babisko s mohutnými prsiami, s váhou okolo stovky. Iste sú už obidve na „pravde Božej“. Nech mi odpustia že ich takto opisujem, ale to doplňuje pohľad na vtedajší život v Ostrave. Dnes uvažujem, že ktovie aké zložité životné podmienky prinútili tieto ženy pracovať v takej ťažkej, špinavej a nebezpečnej práci v šachte.
Vrátim sa však do príbehu. Vedľa Pepiny a jej kamarátky sedeli dve skromné žienky, také tridsiatničky. Podľa pracovných šiat som usúdil, že na šachte nerobili dlho, pretože ich nemali ani potrhané ani moc čierne od uhoľného prachu. Zapísal som ich do smenovničky a chlapa som upozornil, aby ženám všetko dobre vysvetlil čo majú robiť pri plnení vozov, aby práca bola plynulá a bezpečná. Pobral som sa prefárať prerážky. Na druhý deň už mali byť obsadené. Jedna z prerážok mala byť vyrazená pre vetranie na hranici poľa a druhá pre otvárku novej steny Regina 2. Vyliezol som do predku prvej prerážky zmerať plyny. Bolo tam čisto. Ventilátor išiel stále, bez prestávky. V druhej prerážke som vyliezol asi sedem metrov a zrazu v ústach som zacítil takú chuť, ako keď som doma jedol rezance so slivkovým lekvárom. To bol môj indikátor na metán. Keď som to rozprával starším technikom, tak ma vysmievali a tvrdili, že metán je bez chuti a zápachu. To som vedel zo školy aj ja. Mne sa to však potvrdilo viac krát, keď som zacítil na jazyku mdlú sladkosť, následne som nameral vyššiu koncentráciu metánu. Aj vtedy som benzínku tlačil po počve a keď som ju začal pomaly zdvíhať, plameň začal vystupovať až do koša. Zľakol som sa, ale naučený, že benzínku nesmiem strhnúť, aby plameň neprerazil z koša, pomaličky som ju stiahol k počve a dal som si ju pod kabát. Zliezol som dolu na chodbu. Tam už benzínka horela normálnym plameňom. Ešte som takúto veľkú koncentráciu metánu nenameral.
Čo teraz? Prerážku treba vyfúkať stlačeným vzduchom. Hadicu som nemal, lebo všetko náradie bolo uložené v predku. Musel som sa vrátiť do prvej prerážky. Odmontoval som hadicu zo zbíjačky a s ňou naspäť do zamorenej prerážky. Pripojil som ju na vzduchové potrubie, vyliezol do prerážky a koniec som priviazal k stojke, asi päť metrov od spodku (päty). Do prerážky som naplno pustil stlačený vzduch a nechal ho asi desať minút „ryčať“. Ventilom som znížil tlak vzduchu na štvrtinu a nechal som ho fúkať na podporu vetrania ventilátorom. Plaštinami som zakrížoval prerážku a vybral sa do Karla. Cestou som ešte namazal čerpadlo a urobil obhliadku pracoviska. Zašiel som na medziobzorovú chodbu do Reginy, zistiť stav pracoviska. Bol tam predák Jura Žvak. Mal skleslú náladu. Nebol spokojný s prácou v rúbaní a to preto, že uhlie je veľmi tvrdé a niektoré dvojice sú také slabé, že sa nedokázali ani zaťať do zuba. Povedal, že to nie sú ani riadni haviari, že doteraz robili iba pomocníkov v rúbaní. Do tejto partie sa prihlásili iba s nádejou, že budú robiť haviarov a získajú ôsmu kvalifikačnú triedu. To znamenalo vyššiu sadzbu v korunách na smenu. Určite nevedia ani budovať s drevom. Toto sa musí vyriešiť s vedúcim. Keď chce, aby to fungovalo v rúbaní, musí doplniť do partie štyroch až piatich výkonných haviarov. Ťažba bola biedna. Blížil sa koniec šichty a nakopané bolo len 50 vozov. Pobral som sa k šachte, aby som stihol obháňku. Cestou ma stále zožierala myšlienka, že keď sa mi už začalo dariť v Gizele, musel som odísť. Teraz mám znovu začínať takúto nedomyslenú akciu s nedozretou haviarskou osádkou. Nemal som dobrú náladu, bol som znechutený.
Vyfáral som. Už som mal hotové zápisy, tak som išiel k vedúcemu do kancelárie. Porozprával som mu o problémoch v rúbani, že bude treba posilniť osádku kvalifikovanými haviarmi. Bol celkom kľudný, všetko chápal a povedal, že nemôžeme prvý deň očakávať nejaké zvláštne výsledky. Kádrové presuny môže robiť už len pri zadeľovaní robotníkov v mesiaci november. Do konca októbra zostával iba týždeň. Do prerážky v Regine 2 mal od zajtra pripravených troch chlapov a počnúc prvým novembrom pôjdeme s prerážkou na dve smeny, lebo do konca novembra ju chce mať prerazenú. Povedal som mu o zaplynenej prerážke. Prikázal mi, aby som ju definitívne zakrižoval a opatril výstražnou tabuľou. Denne musím merať plyn pod prerážkou aj v chodbe. Dá mi písomný príkaz v knihe pochôdzok, ktorý musím podpísať, že som to zobral na vedomie. Začínali pre mňa už iné starosti, nielen starosť o ťažbu, ako v Gizele. Pre mňa to malo jednu výhodu, že smenmajster pán Mrázek sa vôbec o ťažbu z Reginy nezaujímal. Bratčenkov mi povedal, že pán Mrázek celú akciu ignoruje a považuje to iba za hlúpy výmysel funkcionárov z Trustu Sever, ktorí by sa radi zviditeľnili. On ich nemal veľmi v láske.
Nasledujúce dni mi nepriniesli v Regine ani trochu potešenia. Osádka nebola schopná stenu prekopať niekedy ani za dve smeny. To isté bolo aj pri prekládke. V jednej smene sme ju nedokončili. Na druhý deň sme pokračovali až do desiatej. Keď sme potom začali kopať, tak nebolo možné nakopať viac ako 50 vozov. Stena po smene vyzerala príšerne. Niekto mal celý úsek prekopaný a zabudovaný, druhý sa iba stačil votnúť, ostávali kozy dvoj- až päť metrové. Je pravda, že uhlie bolo veľmi tvrdé. Chlapi navrhovali uhlie vŕtať a odstreľovať, alebo aby sme nasadili šrámaci stroj. Kopať so zbíjačkami bola veľká drina a výkon malý. Bratčenkov však stále tvrdil, že po postupe steny o 15 až 20 metrov uhlie tlakom nadložia zmäkne. Vedel to zo skúsenosti, lebo na opačnom krídle už v minulosti sloj Reginu rúbali. V prvej dekáde novembra sme mali vyrúbané asi päť pokosov. Prišiel sa na nás pozrieť Miska. Hoci vedúci posilnil osádku o dvoch haviarov, bolo to len maličké zlepšenie. Fárali sme spolu asi štyri dni. Pozoroval prácu celého kolektívu, radil nám aj pomáhal. Zobral zbíjačku v zube a kopal asi hodinu. Nakoniec uznal, že uhlie je značne tvrdé. Najviac nám pomohol radou pri prekladaní dopravníka, aby sme si pri budovaní pokosu, asi po desiatich metroch, zabudovali páry vzdialené od seba viac ako meter. Tým nám vzniknú väčšie medzery - okná, cez ktoré môžeme pohodlnejšie preťahovať diely (žľaby) dopravníka pri prekládke. Celý ten čas, čo fáral s nami, pomáhal v rúbaní a ostával aj cez čas, keď sme museli v rúbaní niečo dokončiť.
Po tejto previerke sme dlho sedeli v trojici s vedúcim úseku a diskutovali o možnostiach uskutočnenia pôvodného zámeru s Mládežníckou úderkou. Hlavné slovo mali Miska s vedúcim. Dospeli k záveru, že osádku treba zložiť tak, aby všetci haviari v stene boli rovnako výkonní, lebo už teraz sú medzi nimi nezhody. Vytýkajú si, že jedni robia viac ako druhí. Bratčenkov však tvrdil, že posilnil osádku, ale viac haviarov nemá. Usúdili, že práce v stene treba riadiť tak, aby vznikol tlak na pilier.Tým sa dosiahne potlačenie a zmäknutie uhlia. Bol som ticho ako myš, pretože som si nevedel predstaviť aký „príkaz“ mám dať nadložiu, aby tlačilo na uhlie. Vedel som, že za týmto účelom kopeme uličku. Bol som ešte neskúsený a veľa som o tom nevedel. Najviac sme diskutovali o prekladaní dopravníka. Vedúci nám dával na pomoc ku prekládke dopravníka dvoch zámočníkov, ale ani to nepomohlo. Ani chlapi, ani zámočníci nemali skúsenosti s prekladaním „panceřa“, to bolo potrebné sa naučiť. Po viacerých prekládkach prídu na spôsob, ako čas na preloženie skrátiť na polovicu smeny. Za tých pár dní sme sa s Miskom veľmi spriatelili. Pozdejšie som už ľutoval, že sa musíme rozlúčiť. Povedal mi, že má iné úlohy, ale že koncom novembra sa ešte príde na nás pozrieť.
Život v Regine som mal trochu pestrejší, lebo som riadil rúbanie aj prípravné práce. Niektoré problémy, ako je dodávka prázdnych vozov sa vytratili a iné, ako naháňanie metrov v prípravách mi pribudli. Tentoraz ma nenaháňal pán Mrázek, ale môj vedúci. Každý deň som mu musel hlásiť presný postup v prerážke. Keď nebol vyrazený a zabudovaný jeden meter za smenu, tváril sa, ako keby zjedol citrón aj s kôrou. Jeho plán bol do konca mesiaca novembra prerážku preraziť. Tá prerážka bola veľmi dôležitá, lebo z nej bude možné zriadiť ďalšie rúbanie a tým zaistiť plnenie plánu ťažby. Razili sme na dve smeny. Bolo potrebné sa obracať, aby som ich materiálom a vozmi zabezpečil. Razenie chodby do Karla ma tešilo. Bola tam výborná partia. Haviar Kráľ bol skúsený razič, rozvážny a poriadkumilovný. Jeho vyrazenú a vystuženú chodbu v TH výstuži mohli fotografovať do učebníc baníctva. Mal sympatických pomocníkov. Boli to chlapiská ako buky, odchovaní iste nie na internátnej strave ako ja. Postupne som si uvedomoval, že v mojom novom revíre je dobré vetranie a nie je ani tak teplo ako v Gizele. Banské diela, chodby, prerážky aj koľajové trate, boli dobre udržiavané a lepšie vyzerali ako na 6. obzore. To asi preto, že tu nebola taká veľká ťažba a nebehalo toľko lokomotív, ktoré ničili banské trate. Len to nešťastné rúbanie ma škrelo. Začal som však veriť, že sa to časom zmení k lepšiemu.
V polovici novembra došlo k udalosti, ktorá ma veľmi potešila. Z niektorej Petřvaldskej šachty došli traja mladí haviari vo veku asi okolo 24 rokov a Bratčenkov ich zadelil do môjho rúbania. Bola to významná posila hlavne preto, že dobre rozumeli banským mechanizmom. Pracovali na šachte, kde mechanizácia dobývania uhlia bola na vysokej úrovni. Zástupca predáka, Jirka Borteľ, bol tiež absolvent baníckeho učilišťa z tej šachty. Zrazu som mal štyroch odborníkov, ktorí zmenili spôsob prekládky hrabľového dopravníka k lepšiemu. Vedel som, že za tým všetkým bol Jarek Miska, ktorý tieto kádrové zmeny vybavil. Moje napätie v Regine trochu poľavilo. Posilnenie osádky ovplyvnilo zjavné zlepšenie práce v rúbani.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).