ako doprovod pri predfáraní. Haviar bude mať zaplatenú smenu s nedeľným nadčasovým príplatkom. Ja som si dobre rozumel s Jirkom Borteľom, pretože sme boli rovnako starí a tiež bývalí banícki učni. Volal som ho, aby prišiel so mnou na predfáranie. Odmietol, vraj už tri nedele nebol nikde len preto, že sa na šachte stále niečo robilo. Túto nedeľu chce ísť na „Čaj o piatej“ v Novej Radnici. Je tam zábava do desiatej večer. Navrhol som mu, že na tú zábavu môžeme ísť spolu. O pol deviatej pomaličky peši prídeme na Bezruč a o desiatej sfárame. Krútil hlavou, ale nakoniec súhlasil.
Prišla nedeľa. Asi okolo štvrtej sme sa stretli na zastávke „lokálky“. Zostúpili sme až na Smetanovom nádraží. Pomalým krokom sme sa vybrali k Novej Radnici a vošli do sály, v ktorej bola zábava. Bol som ohromený krásnou výzdobou, ale tiež aj oblečením chlapcov a dievčat. Chlapci mali obleky, kravaty alebo motýliky, dievčatá krásne šaty a čipkové rukavičky. V tom čase o takejto móde na Slovensku nebolo ani chýru ani slychu. Obidvaja sme tam vyzerali ako príslušníci nižšej vrstvy. Boli sme iba v obyčajných oblekoch a v bielych košeliach bez kravaty. No na tvári nám vynikali krásne čierne „očné tiene“ od uhoľného prachu, s ktorými sa nemohli pochváliť naškrobení a namyslení mladíci. Usúdili sme, že sú to prevažne študenti stredných a vysokých škôl, ktorí za tatkove ťažko zarobené peniaze robili frajerov v Ostrave. Našli sme si stôl. Z bufetu sme si provokatívne doniesli fľašu tokajského. Vypili sme za pohárik, aby ten stiesnený pocit z nás odpadol.
Pri vedľajšom stole sedeli štyri pekné dievčatá. Popýtali sme ich do tanca. Bez problémov išli s nami tančiť. Boli veľmi veselé a zhovorčivé. Mali sme šťastie, boli to Ostraváčky. Ihneď spoznali že sme „synci ze šachty“. Pozvanie k nášmu stolu prijali. Jirka doniesol pre nich poháriky a na uvítanie sme si pripili. Debatu udržiaval Jirka, bol taký „papuľáč“, takže „mlel hubou“ ako mlyn na vode. Dievčatá si chceli ísť sadnúť ku svojim priateľkám, Jirka to však zariadil tak, že ich priateľky si preniesli stoličky a prisadli si k nám. Išli sme pre ďalšiu fľašu tokajského. Zábava bola výborná. Čas však pokročil a bolo treba myslieť aj na predfáranie. Okolo ôsmej som povedal dievčatám, že musíme o chvíľu končiť, lebo ideme na nočnú smenu na predfáranie. Nevedeli pochopiť prečo. Jirka, už trochu rozpálený od tokajského, im vysvetľoval, že ja som štajger a jeho vedúci. Musíme prejsť po všetkých pracoviskách a len ja môžem dať povolenie, či sa môže zajtra v šachte robiť. V ďalších debatách dievčatám vyfarbil moju dôležitosť na šachte. Vymenoval také moje právomoci, aké nemal ani sám generálny riaditeľ OKD. Dievčatá zrejme pochopili, že ich chce ohúriť, ale napriek tomu nás znovu začali prehovárať, len aby sme ostali aspoň do deviatej. Ja som dievčatám vysvetlil, že chceme ísť na Bezruč peši, aby sme si trochu prevetrali hlavy. Treba sa nám prezliecť, prečítať inštrukcie, príkazy na predfáranie, vybrať lampy a sfárať do bane. Môžeme tu byť najdlhšie do pol deviatej. Tančili sme posledný tanec. Ťažko nám bolo odchádzať z takej príjemnej zábavy na šachtu. Rozlúčili sme sa s tým, že o týždeň v nedeľu sa znovu zídeme na tejto zábave, ale veci si zariadime tak, aby sme nemuseli ísť fárať na šachtu.
Vykročili sme smerom na Slezskú. Kráčali sme pomaly, z nohy na nohu a viedli pestrú debatu na našu hlavnú tému, dievčatá. Jirka sa rozplýval, že aké dobré „děvuchy sme měli“. Nadával, že pre posrané predfáranie sme ich uprostred najlepšej zábavy nechali. Priznal sa, že na zábave uvažoval, či má ísť so mnou na predfáranie. Keďže mi to sľúbil, tak ma nechcel nechať v štichu. Na Bezruč sme došli niečo po deviatej. Obliekli sme sa do fáračiek. Ja som si prečítal raporty a pobrali sa k šachte. Na lavičke sedeli dvaja starší narážači, povedali že klietka je dolu, lebo zámočníci robia niečo v šachte. Jeden narážač vstal, zobral tomu druhému prilbu z hlavy a priniesol ju ku mne. Podal mi ju so slovami, že som Slovák, aby som sa pozrel, čo má ten narážač v prilbe napísané. Na svetlej koži vo vnútri prilby bolo napísané „KOKOT. E“. Ja som sa zasmial, ale rýchlo som nevedel pochopiť o čo ide. Prvé čo ma napadlo, že mu to tam napísal nejaký zlomyseľník. Medzitým starý pán, ktorému prilba patrila, vstal z lavičky a prišiel ku mne. Vystrel ruku, ja som mu prilbu dal. On si ju dal na hlavu. Povedal mi, že je to jeho prilba a že je to jeho meno. Volá sa Kokot Eman. Zasmial som sa a on povedal, že v Slezskej slovo kokot znamená kohút. On o tom nevedel, že na Slovensku sme si urobili z toho názvu celonárodne známu nadávku.
Ten pán pôsobil výzorom, chovaním, aj vyjadrovaním veľmi inteligentne. Iste chodil iba k malej šachte a nie k ťažbe, kde narážači sú hrubí ako „bachari“ v base. Klietka stále bola hlboko v šachte, tak sa pán Eman rozhovoril. Minulý rok dostal od ROH rekreačno - liečebný poukaz do Piešťan. Predtým ešte na Slovensku nebol. Keď rýchlik zastal v Piešťanoch, vystupovali z neho viacerí rekreanti. Na železničnej stanici bol vyvesený oznam s nápisom, kde sa majú hlásiť rekreanti ROH. Tam ich čakal jeden starší pán v obleku a v rukách držal papiere. Okolo neho sa zhromaždilo asi štyridsať ľudí, muži a ženy s kuframi. Ten pán, čo na nich čakal, začal vyvolávať mená prítomných. Každému oslovenému povedal do ktorého liečebného domu pôjde. Zrazu si ten pán zložil okuliare, obzeral sa dookola, znovu si ich dal na nos, pozeral do papierov, opäť dolu, krútil hlavou a nakoniec previnilým hlasom sa opýtal: „Prepáčte mi, ale je medzi vami nejaký pán Kokot Eman?“ Pán Eman zahlásil: „To jsem já.“ Celá masa ľudí sa obrátila k nemu a začali sa veľmi rehotať. On nevedel pochopiť, čo sa deje. Prvé, čo ho napadlo, že je asi z vlaku zamazaný na tvári sadzami, preto vytiahol zrkadielko z vrecka a pozeral sa do neho. Niekto vykríkol „čo tam vidíš, ko....a?“ Rehotali sa ešte viacej. Úradník utíšil ľudí, porozdeľoval ich a nakoniec zavolal pána Emanuela k sebe. Vysvetlil mu, prečo jeho meno vyvolalo taký veľký smiech. Pán Eman povedal, že počas celej rekreácie mal problémy, keď chodil na procedúry. Stačilo podať kartičku sestričke a už boli búrky smiechu na jeho konto. Napriek tomu na Slovensko nezanevrel. Stále veľmi rád chodí na Slovensko, ale len na také miesta, kde netreba predložiť občiansky preukaz.
Dobre sme sa na tejto príhode pobavili. Medzitým prišla klietka, nastúpili sme a sfárali na štvrtý obzor. Povinnosti na predfárani boli hlavne: zmerať na všetkých pracoviskách plyn, očistiť prachové uzávery od uhoľného prachu, zistiť či niekde nie je zával. Potom všetko zapísať do kníh a napísať, že mužstvo môže sfárať do bane. Sfárali sme na štvrtý, zliezli na piaty, z piateho na šiesty a vyfárali na povrch. Jirkovi sa to páčilo, lebo spoznal veľa nových pracovísk v šachte.
(POKRAČUJEME)































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-