ako doprovod pri predfáraní. Haviar bude mať zaplatenú smenu s nedeľným nadčasovým príplatkom. Ja som si dobre rozumel s Jirkom Borteľom, pretože sme boli rovnako starí a tiež bývalí banícki učni. Volal som ho, aby prišiel so mnou na predfáranie. Odmietol, vraj už tri nedele nebol nikde len preto, že sa na šachte stále niečo robilo. Túto nedeľu chce ísť na „Čaj o piatej“ v Novej Radnici. Je tam zábava do desiatej večer. Navrhol som mu, že na tú zábavu môžeme ísť spolu. O pol deviatej pomaličky peši prídeme na Bezruč a o desiatej sfárame. Krútil hlavou, ale nakoniec súhlasil.
Prišla nedeľa. Asi okolo štvrtej sme sa stretli na zastávke „lokálky“. Zostúpili sme až na Smetanovom nádraží. Pomalým krokom sme sa vybrali k Novej Radnici a vošli do sály, v ktorej bola zábava. Bol som ohromený krásnou výzdobou, ale tiež aj oblečením chlapcov a dievčat. Chlapci mali obleky, kravaty alebo motýliky, dievčatá krásne šaty a čipkové rukavičky. V tom čase o takejto móde na Slovensku nebolo ani chýru ani slychu. Obidvaja sme tam vyzerali ako príslušníci nižšej vrstvy. Boli sme iba v obyčajných oblekoch a v bielych košeliach bez kravaty. No na tvári nám vynikali krásne čierne „očné tiene“ od uhoľného prachu, s ktorými sa nemohli pochváliť naškrobení a namyslení mladíci. Usúdili sme, že sú to prevažne študenti stredných a vysokých škôl, ktorí za tatkove ťažko zarobené peniaze robili frajerov v Ostrave. Našli sme si stôl. Z bufetu sme si provokatívne doniesli fľašu tokajského. Vypili sme za pohárik, aby ten stiesnený pocit z nás odpadol.
Pri vedľajšom stole sedeli štyri pekné dievčatá. Popýtali sme ich do tanca. Bez problémov išli s nami tančiť. Boli veľmi veselé a zhovorčivé. Mali sme šťastie, boli to Ostraváčky. Ihneď spoznali že sme „synci ze šachty“. Pozvanie k nášmu stolu prijali. Jirka doniesol pre nich poháriky a na uvítanie sme si pripili. Debatu udržiaval Jirka, bol taký „papuľáč“, takže „mlel hubou“ ako mlyn na vode. Dievčatá si chceli ísť sadnúť ku svojim priateľkám, Jirka to však zariadil tak, že ich priateľky si preniesli stoličky a prisadli si k nám. Išli sme pre ďalšiu fľašu tokajského. Zábava bola výborná. Čas však pokročil a bolo treba myslieť aj na predfáranie. Okolo ôsmej som povedal dievčatám, že musíme o chvíľu končiť, lebo ideme na nočnú smenu na predfáranie. Nevedeli pochopiť prečo. Jirka, už trochu rozpálený od tokajského, im vysvetľoval, že ja som štajger a jeho vedúci. Musíme prejsť po všetkých pracoviskách a len ja môžem dať povolenie, či sa môže zajtra v šachte robiť. V ďalších debatách dievčatám vyfarbil moju dôležitosť na šachte. Vymenoval také moje právomoci, aké nemal ani sám generálny riaditeľ OKD. Dievčatá zrejme pochopili, že ich chce ohúriť, ale napriek tomu nás znovu začali prehovárať, len aby sme ostali aspoň do deviatej. Ja som dievčatám vysvetlil, že chceme ísť na Bezruč peši, aby sme si trochu prevetrali hlavy. Treba sa nám prezliecť, prečítať inštrukcie, príkazy na predfáranie, vybrať lampy a sfárať do bane. Môžeme tu byť najdlhšie do pol deviatej. Tančili sme posledný tanec. Ťažko nám bolo odchádzať z takej príjemnej zábavy na šachtu. Rozlúčili sme sa s tým, že o týždeň v nedeľu sa znovu zídeme na tejto zábave, ale veci si zariadime tak, aby sme nemuseli ísť fárať na šachtu.
Vykročili sme smerom na Slezskú. Kráčali sme pomaly, z nohy na nohu a viedli pestrú debatu na našu hlavnú tému, dievčatá. Jirka sa rozplýval, že aké dobré „děvuchy sme měli“. Nadával, že pre posrané predfáranie sme ich uprostred najlepšej zábavy nechali. Priznal sa, že na zábave uvažoval, či má ísť so mnou na predfáranie. Keďže mi to sľúbil, tak ma nechcel nechať v štichu. Na Bezruč sme došli niečo po deviatej. Obliekli sme sa do fáračiek. Ja som si prečítal raporty a pobrali sa k šachte. Na lavičke sedeli dvaja starší narážači, povedali že klietka je dolu, lebo zámočníci robia niečo v šachte. Jeden narážač vstal, zobral tomu druhému prilbu z hlavy a priniesol ju ku mne. Podal mi ju so slovami, že som Slovák, aby som sa pozrel, čo má ten narážač v prilbe napísané. Na svetlej koži vo vnútri prilby bolo napísané „KOKOT. E“. Ja som sa zasmial, ale rýchlo som nevedel pochopiť o čo ide. Prvé čo ma napadlo, že mu to tam napísal nejaký zlomyseľník. Medzitým starý pán, ktorému prilba patrila, vstal z lavičky a prišiel ku mne. Vystrel ruku, ja som mu prilbu dal. On si ju dal na hlavu. Povedal mi, že je to jeho prilba a že je to jeho meno. Volá sa Kokot Eman. Zasmial som sa a on povedal, že v Slezskej slovo kokot znamená kohút. On o tom nevedel, že na Slovensku sme si urobili z toho názvu celonárodne známu nadávku.
Ten pán pôsobil výzorom, chovaním, aj vyjadrovaním veľmi inteligentne. Iste chodil iba k malej šachte a nie k ťažbe, kde narážači sú hrubí ako „bachari“ v base. Klietka stále bola hlboko v šachte, tak sa pán Eman rozhovoril. Minulý rok dostal od ROH rekreačno - liečebný poukaz do Piešťan. Predtým ešte na Slovensku nebol. Keď rýchlik zastal v Piešťanoch, vystupovali z neho viacerí rekreanti. Na železničnej stanici bol vyvesený oznam s nápisom, kde sa majú hlásiť rekreanti ROH. Tam ich čakal jeden starší pán v obleku a v rukách držal papiere. Okolo neho sa zhromaždilo asi štyridsať ľudí, muži a ženy s kuframi. Ten pán, čo na nich čakal, začal vyvolávať mená prítomných. Každému oslovenému povedal do ktorého liečebného domu pôjde. Zrazu si ten pán zložil okuliare, obzeral sa dookola, znovu si ich dal na nos, pozeral do papierov, opäť dolu, krútil hlavou a nakoniec previnilým hlasom sa opýtal: „Prepáčte mi, ale je medzi vami nejaký pán Kokot Eman?“ Pán Eman zahlásil: „To jsem já.“ Celá masa ľudí sa obrátila k nemu a začali sa veľmi rehotať. On nevedel pochopiť, čo sa deje. Prvé, čo ho napadlo, že je asi z vlaku zamazaný na tvári sadzami, preto vytiahol zrkadielko z vrecka a pozeral sa do neho. Niekto vykríkol „čo tam vidíš, ko....a?“ Rehotali sa ešte viacej. Úradník utíšil ľudí, porozdeľoval ich a nakoniec zavolal pána Emanuela k sebe. Vysvetlil mu, prečo jeho meno vyvolalo taký veľký smiech. Pán Eman povedal, že počas celej rekreácie mal problémy, keď chodil na procedúry. Stačilo podať kartičku sestričke a už boli búrky smiechu na jeho konto. Napriek tomu na Slovensko nezanevrel. Stále veľmi rád chodí na Slovensko, ale len na také miesta, kde netreba predložiť občiansky preukaz.
Dobre sme sa na tejto príhode pobavili. Medzitým prišla klietka, nastúpili sme a sfárali na štvrtý obzor. Povinnosti na predfárani boli hlavne: zmerať na všetkých pracoviskách plyn, očistiť prachové uzávery od uhoľného prachu, zistiť či niekde nie je zával. Potom všetko zapísať do kníh a napísať, že mužstvo môže sfárať do bane. Sfárali sme na štvrtý, zliezli na piaty, z piateho na šiesty a vyfárali na povrch. Jirkovi sa to páčilo, lebo spoznal veľa nových pracovísk v šachte.
(POKRAČUJEME)


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-