ako doprovod pri predfáraní. Haviar bude mať zaplatenú smenu s nedeľným nadčasovým príplatkom. Ja som si dobre rozumel s Jirkom Borteľom, pretože sme boli rovnako starí a tiež bývalí banícki učni. Volal som ho, aby prišiel so mnou na predfáranie. Odmietol, vraj už tri nedele nebol nikde len preto, že sa na šachte stále niečo robilo. Túto nedeľu chce ísť na „Čaj o piatej“ v Novej Radnici. Je tam zábava do desiatej večer. Navrhol som mu, že na tú zábavu môžeme ísť spolu. O pol deviatej pomaličky peši prídeme na Bezruč a o desiatej sfárame. Krútil hlavou, ale nakoniec súhlasil.

Prišla nedeľa. Asi okolo štvrtej sme sa stretli na zastávke „lokálky“. Zostúpili sme až na Smetanovom nádraží. Pomalým krokom sme sa vybrali k Novej Radnici a vošli do sály, v ktorej bola zábava. Bol som ohromený krásnou výzdobou, ale tiež aj oblečením chlapcov a dievčat. Chlapci mali obleky, kravaty alebo motýliky, dievčatá krásne šaty a čipkové rukavičky. V tom čase o takejto móde na Slovensku nebolo ani chýru ani slychu. Obidvaja sme tam vyzerali ako príslušníci nižšej vrstvy. Boli sme iba v obyčajných oblekoch a v bielych košeliach bez kravaty. No na tvári nám vynikali krásne čierne „očné tiene“ od uhoľného prachu, s ktorými sa nemohli pochváliť naškrobení a namyslení mladíci. Usúdili sme, že sú to prevažne študenti stredných a vysokých škôl, ktorí za tatkove ťažko zarobené peniaze robili frajerov v Ostrave. Našli sme si stôl. Z bufetu sme si provokatívne doniesli fľašu tokajského. Vypili sme za pohárik, aby ten stiesnený pocit z nás odpadol.

Pri vedľajšom stole sedeli štyri pekné dievčatá. Popýtali sme ich do tanca. Bez problémov išli s nami tančiť. Boli veľmi veselé a zhovorčivé. Mali sme šťastie, boli to Ostraváčky. Ihneď spoznali že sme „synci ze šachty“. Pozvanie k nášmu stolu prijali. Jirka doniesol pre nich poháriky a na uvítanie sme si pripili. Debatu udržiaval Jirka, bol taký „papuľáč“, takže „mlel hubou“ ako mlyn na vode. Dievčatá si chceli ísť sadnúť ku svojim priateľkám, Jirka to však zariadil tak, že ich priateľky si preniesli stoličky a prisadli si k nám. Išli sme pre ďalšiu fľašu tokajského. Zábava bola výborná. Čas však pokročil a bolo treba myslieť aj na predfáranie. Okolo ôsmej som povedal dievčatám, že musíme o chvíľu končiť, lebo ideme na nočnú smenu na predfáranie. Nevedeli pochopiť prečo. Jirka, už trochu rozpálený od tokajského, im vysvetľoval, že ja som štajger a jeho vedúci. Musíme prejsť po všetkých pracoviskách a len ja môžem dať povolenie, či sa môže zajtra v šachte robiť. V ďalších debatách dievčatám vyfarbil moju dôležitosť na šachte. Vymenoval také moje právomoci, aké nemal ani sám generálny riaditeľ OKD. Dievčatá zrejme pochopili, že ich chce ohúriť, ale napriek tomu nás znovu začali prehovárať, len aby sme ostali aspoň do deviatej. Ja som dievčatám vysvetlil, že chceme ísť na Bezruč peši, aby sme si trochu prevetrali hlavy. Treba sa nám prezliecť, prečítať inštrukcie, príkazy na predfáranie, vybrať lampy a sfárať do bane. Môžeme tu byť najdlhšie do pol deviatej. Tančili sme posledný tanec. Ťažko nám bolo odchádzať z takej príjemnej zábavy na šachtu. Rozlúčili sme sa s tým, že o týždeň v nedeľu sa znovu zídeme na tejto zábave, ale veci si zariadime tak, aby sme nemuseli ísť fárať na šachtu.

Vykročili sme smerom na Slezskú. Kráčali sme pomaly, z nohy na nohu a viedli pestrú debatu na našu hlavnú tému, dievčatá. Jirka sa rozplýval, že aké dobré „děvuchy sme měli“. Nadával, že pre posrané predfáranie sme ich uprostred najlepšej zábavy nechali. Priznal sa, že na zábave uvažoval, či má ísť so mnou na predfáranie. Keďže mi to sľúbil, tak ma nechcel nechať v štichu. Na Bezruč sme došli niečo po deviatej. Obliekli sme sa do fáračiek. Ja som si prečítal raporty a pobrali sa k šachte. Na lavičke sedeli dvaja starší narážači, povedali že klietka je dolu, lebo zámočníci robia niečo v šachte. Jeden narážač vstal, zobral tomu druhému prilbu z hlavy a priniesol ju ku mne. Podal mi ju so slovami, že som Slovák, aby som sa pozrel, čo má ten narážač v prilbe napísané. Na svetlej koži vo vnútri prilby bolo napísané „KOKOT. E“. Ja som sa zasmial, ale rýchlo som nevedel pochopiť o čo ide. Prvé čo ma napadlo, že mu to tam napísal nejaký zlomyseľník. Medzitým starý pán, ktorému prilba patrila, vstal z lavičky a prišiel ku mne. Vystrel ruku, ja som mu prilbu dal. On si ju dal na hlavu. Povedal mi, že je to jeho prilba a že je to jeho meno. Volá sa Kokot Eman. Zasmial som sa a on povedal, že v Slezskej slovo kokot znamená kohút. On o tom nevedel, že na Slovensku sme si urobili z toho názvu celonárodne známu nadávku.

Ten pán pôsobil výzorom, chovaním, aj vyjadrovaním veľmi inteligentne. Iste chodil iba k malej šachte a nie k ťažbe, kde narážači sú hrubí ako „bachari“ v base. Klietka stále bola hlboko v šachte, tak sa pán Eman rozhovoril. Minulý rok dostal od ROH rekreačno - liečebný poukaz do Piešťan. Predtým ešte na Slovensku nebol. Keď rýchlik zastal v Piešťanoch, vystupovali z neho viacerí rekreanti. Na železničnej stanici bol vyvesený oznam s nápisom, kde sa majú hlásiť rekreanti ROH. Tam ich čakal jeden starší pán v obleku a v rukách držal papiere. Okolo neho sa zhromaždilo asi štyridsať ľudí, muži a ženy s kuframi. Ten pán, čo na nich čakal, začal vyvolávať mená prítomných. Každému oslovenému povedal do ktorého liečebného domu pôjde. Zrazu si ten pán zložil okuliare, obzeral sa dookola, znovu si ich dal na nos, pozeral do papierov, opäť dolu, krútil hlavou a nakoniec previnilým hlasom sa opýtal: „Prepáčte mi, ale je medzi vami nejaký pán Kokot Eman?“ Pán Eman zahlásil: „To jsem já.“ Celá masa ľudí sa obrátila k nemu a začali sa veľmi rehotať. On nevedel pochopiť, čo sa deje. Prvé, čo ho napadlo, že je asi z vlaku zamazaný na tvári sadzami, preto vytiahol zrkadielko z vrecka a pozeral sa do neho. Niekto vykríkol „čo tam vidíš, ko....a?“ Rehotali sa ešte viacej. Úradník utíšil ľudí, porozdeľoval ich a nakoniec zavolal pána Emanuela k sebe. Vysvetlil mu, prečo jeho meno vyvolalo taký veľký smiech. Pán Eman povedal, že počas celej rekreácie mal problémy, keď chodil na procedúry. Stačilo podať kartičku sestričke a už boli búrky smiechu na jeho konto. Napriek tomu na Slovensko nezanevrel. Stále veľmi rád chodí na Slovensko, ale len na také miesta, kde netreba predložiť občiansky preukaz.

Dobre sme sa na tejto príhode pobavili. Medzitým prišla klietka, nastúpili sme a sfárali na štvrtý obzor. Povinnosti na predfárani boli hlavne: zmerať na všetkých pracoviskách plyn, očistiť prachové uzávery od uhoľného prachu, zistiť či niekde nie je zával. Potom všetko zapísať do kníh a napísať, že mužstvo môže sfárať do bane. Sfárali sme na štvrtý, zliezli na piaty, z piateho na šiesty a vyfárali na povrch. Jirkovi sa to páčilo, lebo spoznal veľa nových pracovísk v šachte.
(POKRAČUJEME)