„Všetko drží len na stojkách, hrozí nebezpečie, že to spadne naraz a zavalí všetko až na pilier.“ Pokračoval: „Musíme tomu pomôcť a začať plieniť výstuž.“ V nedeľu na nočnú mi dá dvoch starých haviarov, skúsených „pleničov“ na podrúbavanie stojok. Ja vraj musím byť pri nich ako „stály dozor“. Je to riziková práca, ktorá sa môže vykonávať iba v čase, keď sa na ostatných pracoviskách nepracuje a nikde nevzniká hluk. Chlapi potrebujú, aby bolo ticho. Musia načúvať, či nezačína praskať nadložie. No, zbohom dievčatá z radnice, pomyslel som si. Začal som mu trochu oponovať. Už tretiu nedeľu pracujem v bani. Máme sa spolu s Borteľom stretnúť s dievčatami na Novej Radnici. Nad mojím argumentom sa pousmial, iba mávnuc rukou povedal, že o „děvuchy v Ostravě“ nie je núdza, môžem ich nájsť hocikde a hocikedy. Sľúbil, že na Vianoce dostanem náhradné voľno a potom si u maminky, doma na Slovensku, odpočiniem. Teraz pred koncom roka musíme ešte veľa urobiť, aby sme na budúci rok mohli plniť plán. Priznal som sa, že o plenení výstuže veľa neviem. On ma upokojil, že tí chlapi sú skúsení, oni vedia čo majú robiť. Začala sa plniť predpoveď tej naštvanej starej sudičky „naj aj un chodzí veľo po cme (po tme)“.
Nedalo sa z povinosti vykrútiť, iba znovu fárať. V nedeľu večer asi o piatej som prišiel na šachtu. Mali sme robiť od šiestej večer do šiestej ráno. Tam ma už čakali prezlečení dvaja starí vychrtlí haviari. Na pleci im visela pílka a v ruke mali po dve sekery. Jedna s normálnym poriskom a druhá mala porisko dlhé asi meter tridsať. Už na povrchu bagovali a odpľúvali okolo seba. Prezliekol som sa a sfárali sme. Pomalým krokom sme došli nad rúbanie v Regine. Sadli sme si a trochu pokecali o všeličom. Mňa sa stále niečo vypytovali a prízvukovali, že na šachte takých mladých štajgrov ako my s Ondrom ešte nemali. Pri debate, nejakým špeciálnym brúsnym kameňom, stále brúsili tie svoje sekery, ohmatávali ostrie palcom, a stále odpľúvali. Chystali sa na prácu precízne, ako mäsiar na zabíjačku. Mali lampy - reflektory, aby si v závale mohli dobre posvietiť na stav výdrevy. Jeden z nich urobil zadelenie. Mňa zadelil, aby som si sadol pri pilieri steny a keď budú niečo pri práci potrebovať, prinesiem im to do závalu. Hoci som bol štajger, musel som poslúchnuť, lebo som nevedel ako sa plienenie bude robiť. Našiel som si dobré miesto pri pohone hrabľového dopravníka, odkiaľ som ich pozoroval. Plazili sa obaja asi pol hodiny hore, dole po závale. Všade svietili, obzerali, nakoniec sa rozdelili. Jeden ostal celkom dole, druhý vyliezol do polovice rúbania a pustili sa do roboty. Ich práca spočívala v oslabovaní drevených stojek, podopierajúcich a držiacich nadložnú horninu. Asi do tretiny ich priemeru najprv narezali pílkou a potom šikmo na rez vyrúbali polmesiačikový klin. Začali od spodku rúbania a postupovali smerom hore. Sledoval som ich, no teplo v rúbani a moja nečinnosť ma stále brali do spánku. Haviari v závale neúnavne robili, akoby ich poháňal nejaký neviditeľný dráb na panskom. Opretý o stojku som zadriemal. Precitol som, až keď mi niekto reflektorom blikal do očí. Bol to haviar zo závalu, kričal, aby som mu doniesol z chodby kapsu, v ktorej má vodu. Zaniesol som mu ju a zároveň popozeral ako stoja s podrúbávaním stojek. Bolo okolo druhej hodiny v noci a oni už mali podrúbané neuveriteľné množstvo stojek. Haviar ma znovu vyhnal zo závalu a pracovali ďalej. O piatej sme ukončili robotu a pomaličky sa pobrali k šachte.
Vyfárali sme a rovno v čiernom išli za vedúcim nahlásiť, čo sme urobili. Bol s výsledkom spokojný. Poslal ma dobre sa vyspať a zajtra ráno prísť do smeny. Dnes pôjde on fárať do Reginy, lebo chce pozrieť v akom stave je rúbanie a prerážka. Na druhý deň ráno mi dával celý rad príkazov, čo všetko mám v smene zaistiť. Hlavný úkol bol postaviť v rúbaní „hráne“, že hranoly na ich zhotovenie sú už tam. Musíme ich postaviť, aby pri závale, ktorý sa očakáva každú chvíľu, nedošlo k zavalenia až na pilier. Všetky jeho príkazy sme v rúbaní urobili a len vtedy som pochopil, ako mám riadiť zával, aby nadložie potlačilo uhlie v pilieri, a nie „prosiť o to nadložie“, ako som naivne predtým uvažoval. Na druhý deň v noci v oslabenej časti závalu, podľa vypracovaného scenára nášho vedúceho, došlo k pretrhnutiu nadložia. Vyšiel aj predpoklad, že v pilieri uhlie „zmäklo“. Rúbanie nabehlo na plnenie zníženého plánu a postupovalo v cykle. Jeden a pol smeny sme vyuhľovali pokos a za jednu smenu aj preložili. Verili sme, že v najbližšom čase nabehneme na pravidelné vyrúbanie pokosu za jednu smenu. To bude náš najbližší cieľ. Potom budeme môcť uvažovať o rúbaní metódou Jaroslava Misku. Na to však musí osádka dozrieť. Celkove zavládol na šachte kľud a pokoj. Nevedel som, že je to ticho pred búrkou. Bolo to okolo ôsmeho decembra, keď sa to stalo.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.