„Všetko drží len na stojkách, hrozí nebezpečie, že to spadne naraz a zavalí všetko až na pilier.“ Pokračoval: „Musíme tomu pomôcť a začať plieniť výstuž.“ V nedeľu na nočnú mi dá dvoch starých haviarov, skúsených „pleničov“ na podrúbavanie stojok. Ja vraj musím byť pri nich ako „stály dozor“. Je to riziková práca, ktorá sa môže vykonávať iba v čase, keď sa na ostatných pracoviskách nepracuje a nikde nevzniká hluk. Chlapi potrebujú, aby bolo ticho. Musia načúvať, či nezačína praskať nadložie. No, zbohom dievčatá z radnice, pomyslel som si. Začal som mu trochu oponovať. Už tretiu nedeľu pracujem v bani. Máme sa spolu s Borteľom stretnúť s dievčatami na Novej Radnici. Nad mojím argumentom sa pousmial, iba mávnuc rukou povedal, že o „děvuchy v Ostravě“ nie je núdza, môžem ich nájsť hocikde a hocikedy. Sľúbil, že na Vianoce dostanem náhradné voľno a potom si u maminky, doma na Slovensku, odpočiniem. Teraz pred koncom roka musíme ešte veľa urobiť, aby sme na budúci rok mohli plniť plán. Priznal som sa, že o plenení výstuže veľa neviem. On ma upokojil, že tí chlapi sú skúsení, oni vedia čo majú robiť. Začala sa plniť predpoveď tej naštvanej starej sudičky „naj aj un chodzí veľo po cme (po tme)“.
Nedalo sa z povinosti vykrútiť, iba znovu fárať. V nedeľu večer asi o piatej som prišiel na šachtu. Mali sme robiť od šiestej večer do šiestej ráno. Tam ma už čakali prezlečení dvaja starí vychrtlí haviari. Na pleci im visela pílka a v ruke mali po dve sekery. Jedna s normálnym poriskom a druhá mala porisko dlhé asi meter tridsať. Už na povrchu bagovali a odpľúvali okolo seba. Prezliekol som sa a sfárali sme. Pomalým krokom sme došli nad rúbanie v Regine. Sadli sme si a trochu pokecali o všeličom. Mňa sa stále niečo vypytovali a prízvukovali, že na šachte takých mladých štajgrov ako my s Ondrom ešte nemali. Pri debate, nejakým špeciálnym brúsnym kameňom, stále brúsili tie svoje sekery, ohmatávali ostrie palcom, a stále odpľúvali. Chystali sa na prácu precízne, ako mäsiar na zabíjačku. Mali lampy - reflektory, aby si v závale mohli dobre posvietiť na stav výdrevy. Jeden z nich urobil zadelenie. Mňa zadelil, aby som si sadol pri pilieri steny a keď budú niečo pri práci potrebovať, prinesiem im to do závalu. Hoci som bol štajger, musel som poslúchnuť, lebo som nevedel ako sa plienenie bude robiť. Našiel som si dobré miesto pri pohone hrabľového dopravníka, odkiaľ som ich pozoroval. Plazili sa obaja asi pol hodiny hore, dole po závale. Všade svietili, obzerali, nakoniec sa rozdelili. Jeden ostal celkom dole, druhý vyliezol do polovice rúbania a pustili sa do roboty. Ich práca spočívala v oslabovaní drevených stojek, podopierajúcich a držiacich nadložnú horninu. Asi do tretiny ich priemeru najprv narezali pílkou a potom šikmo na rez vyrúbali polmesiačikový klin. Začali od spodku rúbania a postupovali smerom hore. Sledoval som ich, no teplo v rúbani a moja nečinnosť ma stále brali do spánku. Haviari v závale neúnavne robili, akoby ich poháňal nejaký neviditeľný dráb na panskom. Opretý o stojku som zadriemal. Precitol som, až keď mi niekto reflektorom blikal do očí. Bol to haviar zo závalu, kričal, aby som mu doniesol z chodby kapsu, v ktorej má vodu. Zaniesol som mu ju a zároveň popozeral ako stoja s podrúbávaním stojek. Bolo okolo druhej hodiny v noci a oni už mali podrúbané neuveriteľné množstvo stojek. Haviar ma znovu vyhnal zo závalu a pracovali ďalej. O piatej sme ukončili robotu a pomaličky sa pobrali k šachte.
Vyfárali sme a rovno v čiernom išli za vedúcim nahlásiť, čo sme urobili. Bol s výsledkom spokojný. Poslal ma dobre sa vyspať a zajtra ráno prísť do smeny. Dnes pôjde on fárať do Reginy, lebo chce pozrieť v akom stave je rúbanie a prerážka. Na druhý deň ráno mi dával celý rad príkazov, čo všetko mám v smene zaistiť. Hlavný úkol bol postaviť v rúbaní „hráne“, že hranoly na ich zhotovenie sú už tam. Musíme ich postaviť, aby pri závale, ktorý sa očakáva každú chvíľu, nedošlo k zavalenia až na pilier. Všetky jeho príkazy sme v rúbaní urobili a len vtedy som pochopil, ako mám riadiť zával, aby nadložie potlačilo uhlie v pilieri, a nie „prosiť o to nadložie“, ako som naivne predtým uvažoval. Na druhý deň v noci v oslabenej časti závalu, podľa vypracovaného scenára nášho vedúceho, došlo k pretrhnutiu nadložia. Vyšiel aj predpoklad, že v pilieri uhlie „zmäklo“. Rúbanie nabehlo na plnenie zníženého plánu a postupovalo v cykle. Jeden a pol smeny sme vyuhľovali pokos a za jednu smenu aj preložili. Verili sme, že v najbližšom čase nabehneme na pravidelné vyrúbanie pokosu za jednu smenu. To bude náš najbližší cieľ. Potom budeme môcť uvažovať o rúbaní metódou Jaroslava Misku. Na to však musí osádka dozrieť. Celkove zavládol na šachte kľud a pokoj. Nevedel som, že je to ticho pred búrkou. Bolo to okolo ôsmeho decembra, keď sa to stalo.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).