Dal vyrobiť v dielni plechový čln. Keď razenie z vrchu pokročilo cez dva metre, pracovník spustil do prerážky čln, do ktorého raziči nakladli uhlie. Hore bol namontovaný malý vzduchový vrátok. Pracovník s vrátkom vytiahol čln hore a rýchle z neho uhlie lopatou poprehadzoval do pripraveného vozíka. Po vyprázdnení čln znovu spustil po úklone do prerážky.
Vedúci mi prikázal kontrolovať obidva predky prerážok a dal mi to ako osobnú úlohu, že prerážka musí byť do konca mesiaca prerazená. Žiadal som preto, aby mi pridelil dvoch chlapov na dopravu dreva do prerážky, razenej zospodu. Čelba prerážky bola vo výške takmer šesťdesiat metrov po úklone a raziči sa nemohli zdržovať dopravou dreva. Bolo potrebné viac dreva, nakoľko sme za výstužou začali pažiť aj boky, lebo v predku vznikali veľké tlaky. Pridelil mi dvoch brigádnikov. Boli to mladí krajčírski majstri z Prostějovských odevných závodov. Boli už ženáči a doma mali malé deti. Na brigádu prišli preto, lebo na závode im sľúbili, že keď odpracujú ročnú brigádu v Ostrave na šachte, dostanú prednostne byt v paneláku. Vtedy bol v OKD veľký nedostatok pracovných síl. Riaditelia závodov v ľahkom priemysle dostali úlohu vyslať určité množstvo pracovníkov na jednoročnú brigádu do Ostravy. Mladé rodiny si týmto spôsobom často vyriešili prednostné pridelenie bytu.
Drevo do prerážky sa dopravovalo veľmi primitívnym spôsobom. Zviazal sa balík dreva drôtom. K balíku si pracovník priviazal asi trojmetrové pletené konopné lano. Potom vliezol do fáracieho oddelenia prerážky a hore šikminou ťahal balík dreva za sebou. Títo moji brigádnici robili v bani nie celý mesiac. Nenadávali, poslúchali a prácu vykonávali ako odsúdenci v base. Vedeli, že keď chcú svoj cieľ dosiahnuť, musia požadovaný rok vydržať. V rozhovore sa zmienili, že majú tu byť len rok, že to sa dá ešte vydržať. Nevedia však pochopiť ľudí, ktorí tu pracujú už desať, alebo aj dvadsať rokov. Čo ich v tej šachte drží? Vprerážke aj napriek intenzívnemu vetraniu bolo teplo a pri ťahaní ťažkého balíka dreva hore prerážkou sa im zdalo, že trpia ako burlaci na Volge. Nečudoval som sa, lebo pracovné prostredie v šachte sa nedalo prirovnať k čistučkej krajčírskej dielni vo fabrike.
Moju trasu fárania som naprogramoval tak, že najprv som išiel do prerážky, ktorú sme razili zhora dolu, potom som prefáral rúbanie. S predákom sme sa dohodli na postupe prác v rúbaní a riadenie som nechal na neho. Sfáral som do Karla, spätnou cestou som obslúžil čerpadlo a potom do prerážky zdola. Predákovi razičov prerážky som dal trvalý príkaz, že pred vstupom na pracovisko musia čelbu vyfúkať stlačeným vzduchom. Dával som veľký dôraz na vetranie v prerážke. Medzi ťažným a lezným oddelením sme po celej dĺžke prerážky pribíjali na stojky vetracie plátno, aby sme usmernili prúd vetrov.
Blížil sa koniec novembra. Bratčenkov ma zavolal do kancelárie a ukazoval na mape nárys prerážok zameraný meračmi. Na prerazenie chýba asi šesť metrov. Prerážky smerne nie sú vychýlené, sú v osi. Ja som mu potvrdil, že už navzájom počujeme šramot zbíjačky. Pri fáraní som situáciu oznámil predákom z oboch prerážok. Na druhý deň, keď som prišiel do hornej prerážky, veľmi som sa začudoval. V predku prerážky, v polovici profilu, bola vyrazená diera oproti ťažnému oddeleniu spodnej prerážky. Haviar mal vzduchovú vŕtačku do uhlia a vŕtal dieru smerom dolu. Keď som sa opýtal čo sa to robí, povedal mi, že v poobedňajšej smene sa dohodli, že budú raziť iba polovičným profilom a to isté urobí aj osádka zo spodu. Po včerajšku ostal asi trojmetrový pilier a ten chce prevŕtať. Podľa vrtov sa dá presnejšie riadiť spojenie obidvoch prerážok. Chlapi mali už svoje skúsenosti a ja som ešte prerážku neprerážal. Niečomu som sa zase priučil. Hnaný zvedavosťou som prebehol rúbaním a ponáhľal sa do spodnej prerážky. Pod prerážkou sedeli moji „krajčírski baníci“. Povedali, že nemôžu nič robiť, lebo nedošiel „klaničák“ s drevom. Poslal som ich pod sýp do Reginy, nech tam čakajú lokomotívu, ktorá do rúbania privezie prázdne vozy aj klaničák s drevom. Lokomotivár nech klaničák „vyvexluje“ (pretlačí na voľnú koľaj) a ručne ho pritlačia k prerážke. Drevo potom vytiahnu do prerážky tak, ako to zvyknú. Odišli a ja som sa nedočkavo pustil liezť hore. V predku bola prerážka vyrazená polovičným profilom ako v hornej. Vo vzniknutej diere haviar pracoval so zbíjačkou. Za chvíľu zliezol. Povedal, že z vrchu už prevŕtali dve diery a teraz razia z obidvoch strán pozdĺž nich. Sú ako vodítko, ale slúžia tiež ako zálom. Do priestoru vrtu sa ľahšie dá zbíjať uhlie. Cez diery sa už aj haviari medzi sebou rozprávali a usmerňovali sa v postupe práce. Osádku prerážky tvorili traja, predák a dvaja pomocníci. Zbíjačka ani na chvíľu nezastala, pretože chlapi sa v diere striedali. Za také dve hodiny sme už boli k sebe tak blízko, že normálne sme sa s nimi rozprávali. Predáci sa dohodli, že po vrtoch pôjdu iba malou dierou. Za chvíľu sa ukázala diera s priemerom asi 20 centimetrov. Zarevali sme Hurááá. Dieru začali rozširovať a za takú pol hodinu sme si podávali ruky. Ešte sa trochu popriberalo a mohli sme cez dieru vyliezť hore.
Boli sme šťastní, lebo hore na chodbe bolo príjemne chladno a dobrý vzduch. Natešení sme sa rozprávali, že za prerazenie vedúci sľúbil mimoriadnú odmenu. Tešili sa, že na Vianoce bude dobrá výplata. Po chvíli som si spomenul na dopravcov dreva. Povedal som partii, že zleziem dierou a v dolnej časti ích počkám, lebo nebudú vedieť kde sme sa podeli. Zliezol som dole a ostal sedieť v prerazenej diere. Pozoroval som brigádnikov, ako sa šplhajú dovrchu. Ich postup som sledoval podľa svetielok lámp, prekladaných počas lezenia. Boli asi 20 metrov podo mnou. Nechcel som ich oslňovať, zhasil som reflektor. Sedel som iba pri zapálenej benzínke. Tí dvaja sa pomaly priblížili hore. Dopredu sa veľmi nepozerali, lebo museli sledovať balík dreva pod sebou, aby sa im niekde nezachytil. Došli až tam, kde končilo vetracie plátno. Uvedomili si, že sú už v predku. Boli odo mňa vzdialení iba päť metrov. Jeden sa ozval „Pepo, kam zmizeli ti lidé, vždyť tu nikdo není.“ Videl som, že majú strach. Nahlas som sa zasmial. Zbadali ma, ako som skrčený sedel v prerazenej diere. Viete si predstaviť čiernu tvár, v ktorej sa blyštia len oči a zuby v ústach, osvetlenú iba slabým svetlom z benzínky? Strašne sa zľakli. Zdesení, s výkrikmi „pro krista pána, utíkej,“ jeden cez druhého sa šmýkali po úklone dole. Kričal som za nimi, že som to ja, ale to len znásobilo ich úľak. Nedalo sa nič robiť, musel som za nimi zliezť dolu. Chlapom hore v chodbe som zakričal čo sa prihodilo, išli sa od smiechu popučiť. Povedal som, že idem dolu za brigádnikmi, pretože preľaknutí budú utekať až k šachte.
Zliezol som dolu, pod prerážkou neboli. Pobral som sa ku sýpu do Reginy. Tam som ich našiel. Mali tam vďačné obecenstvo, plniča a štyri ženy. Dvojhlasne im vyprávali, že chlapi z prerážky zmizli, a že nejaké divné stvorenie na nich škriekalo. Medzi nimi zase škriekala Pepina: „Kurva, oni nemohli zmiznuč, jích tam zavalilo a vy sče kurva utekli?“ Keď som prišiel bližšie, obrátila sa ku mne a ihneď mi zahlásila, že chlapov v prerážke zavalilo. Ja som sa nezdržal smiechu. Začala revať na mňa, že mám niečo robiť, nie rehotať sa ako „cyp“. Potom som im vysvetlil, že prerážku sme prerazili a chlapi vyšli hore na chodbu. To divne škriekajúce stvorenie som bol ja, kričal som za nimi, aby neutekali. Teraz začala škriekať od smiechu Pepina a ostatní sa k nej pripojili. Dvaja brigádnici sa iba rozpačito pozerali dookola. Nevedeli pochopiť, ako sa cez uhlie dá preliezť na nejakú chodbu. Oni totiž prerazenú dieru nevideli, lebo ja som v nej sedel.
Darmo som im vysvetľoval, že sme prerážku razili polovičným profilom zhora aj zdola, nevedeli to pochopiť. Musel som situáciu nakresliť v zápisníku, až potom sa im to rozsvietilo v hlave. Pobral som sa k šachte celý natešený, že oznámim vedúcemu túto dobrú novinu. Išiel som rovno od šachty do kancelárie. Bol tam vedúci v družnej debate s pánom Mrázkom. Oznámil som im dobrú správu, že prerážku máme prerazenú. Obidvaja boli trochu prekvapení, ale veľmi sa potešili. Vedúci neveriacky krútil hlavou. Vedel o tom, že treba vyraziť 6 metrov na jej prerazenie. Vysvetlil som im, že včerajšia poobedňajšia smena razila z obidvoch strán polovičným profilom, dnes ráno prevŕtali do spodnej prerážky dva vrty, potom v smere vrtov polovičným profilom prerážku prerazili. Porozprával som im aj príhodu s brigádnikmi, ako sa vyľakali. Začali sa smiať, až sa im bruchá natriasali. Prvý raz som videl z chuti sa zasmiať pána Mrázka. Odkedy sa začal plniť plán ťažby, Mrázek sa veľmi zmenil. Pomaly sa z kancelárie vytratili ranné zvady a krik. Veľmi starostlivo a rozvážne sa venoval riadeniu bane. Vedúci mi povedal, že na druhý deň pôjde so mnou fárať. Je pred koncom mesiaca, tak urobíme odobierku prípravných prác. Nadšený z úspechu som sa šiel okúpať. Spokojného ma sprevádzala dobrá nálada.
Na druhý deň ráno počas „cachovania“ prišiel za mnou vedúci. Prikázal mi nájsť nejakú nádobu, z vápennej jamy za šachtou nabrať vápno, aby sme ním vyznačili body, označujúce vyrazené metre banských diel. Po banícky sa tieto body volajú „štufy“. O desiatej som ho mal s vápnom čakať na piatom obzore. Preobliekol som sa do fáračiek a išiel pre lampy do lampárne. Čakal ma tam Jura Žvak so zachmúrenou tvárou. V rúbaní vznikol problém pri prekladaní pohonu dopravníka. Oznámil mi, že chce zmeniť spôsob prípravy miesta pre pohon v novom pokose. Žiadal, aby som s nim sfáral, že to vyriešime priamo na mieste. V poslednom čase som sa viac venoval problému razenia prerážky, preto som ihneď s ním odišiel do Reginy, kde sme dohodli spôsob prekladania pohonu. Vyliezol som z rúbania hore na štvrtý obzor, že zleziem po prerážke. Obidve partie razičov, z hora i z dola, pracovali naplno. Poháňal ich prísľub vedúceho, že ak do pondelku rána bude prerážka kompletne hotová, získajú cieľovú prémiu.
Bola sobota ráno. Nemusel som ich naháňať do roboty, robili so zápalom. Za kompletnú sa považovala prerážka, z ktorej bol „vyrabovaný“ nepotrebný materiál (ventilačné potrubie, vetracie plátno a pod.). Zliezol som na piaty obzor. Zrazu mi prišlo na rozum, že som nedoniesol vápno na štufy. Ježišmária aj svätý Jozef dokopy, čo teraz? Veď vedúci ma dobije. Čo mu mám povedať? Napadlo mi, že pri čerpadle je plechovka s drôteným uchom na zalievanie čerpadla. Miesto vápna naberiem vápencový prach z prachovej uzávery. Je to jemno mletý vápencový prach, slúžiaci na vytvorenie prachovej clony v prípade výbuchu metánu. Tlaková vlna uzáveru prevráti, vápencový prach sa rozvíri, vytvorí prachový oblak. Ten schladí teplotu výbuchu a nedovolí ohňu, aby sa rozširoval. Tak mi to Bratčenkov vysvetľoval. Ako som to vymyslel, tak som aj urobil. Do plechovky som nabral vodu a z prachovej uzávery veľa prachu. Vymiešal som z toho hustú, bielu kašu, uspokojil som sa s presvedčením, že pri odobierke namaľujeme tým štufy. Išiel som k plničom vozov do Reginy. Sadol som si a čakal vedúceho. Na moje veľké prekvapenie vedúci neprišiel od šachty, ale zliezol cez rúbanie. Ako to dokázal? Snáď ho niekto ťahal za nohu? Nevedel som si to vysvetliť. Pozdravil ženy pri plnení, trochu s nimi pošpásoval, potom na mňa kývol, že ideme do Karla. Zobral som plechovku a kráčal za ním. Cestou mi rozprával, že bol aj v prerážke a presvedčil sa, že je to na dobrej ceste. V pondelok ráno môže byť prerážka kompletne hotová. Odobierku prerážky urobia merači. My v Karle musíme odmerať metre, ktoré boli vyrazené minulý mesiac. Vyznačiť tam štufu a od nej odmerať vyrazené metre za tento mesiac, aby vedúci mohol vypočítať splnenie normy osádky predáka Kráľa.
Prišli sme do predku chodby. Osádka budovala TH výstuž. Prácu prerušili a predák Kráľ nám ukázal štufu z predminulého mesiaca. Odmerali sme od nej dĺžku vyrazených metrov za minulý mesiac. Nová štufa vychádzala do stredu medzi hajcmany (TH výstuž). Oceľová výstuž bola zapažená tenkou smrekovou guľatinou, priemeru 7 až 10 cm. Tieto pažiny sme nazývali „muľatka“. Bratčenkov zobral plechovku s „mojím vápnom,“ paličkou, s ktorou som miešal prachovú kašu, chcel namaľovať na pažiny zvislú čiaru, ktorá mala vyznačiť novú štufu. Keď drevenou trieskou naniesol kašu na pažiny, voda z kaše vytiekla a mokrý prach opadal. Po viacnásobnom pokuse namaľovať štufu, vedúci naštvane odhodil paličku a veľkou dlaňou načrel do plechovky, z ktorej vytiahol riadnu gundžu prachovej kaše. Silno ju pritláčal o pažiny. Ruku ťahal dolu po pažinách, aby urobil zvislú čiaru. Voda z tej brečky opäť vystrekovala a odlepený vlhký prach mu padal na ruku. Ja, hoci som mal riť od strachu stiahnutú, musel som sa premáhať, aby som sa nerozosmial. Môj obor vedúci neveriacky krútil hlavou. Urobil ešte jeden pokus. Výsledok? Len mokré pažiny a štufa nikde. Ja som tŕpnuc nevedel čo ďalej. Potom sa obrátil na mňa a dosť nasrdene zhučal: „Kurva, Slavkay co to za vápno jsi přines. Je to z tý jámy za šachtou?“ Ani dnes neviem ako ma to napadlo, ale pohotovo som odpovedal, že som nemohol dosiahnuť na spodok vápenej jamy, tak som pozberal tie suché okraje vápna na vrchu. Nakoniec som podotkol, že to vápno možno bolo zmrznuté. Bol koniec novembra a vonku už riadne mrzlo. Napäto som čakal, čo na to povie. Pokrútil hlavou a konštatoval, že je to možné.
Trochu sa mi uľavilo. Rýchle som prebral iniciatívu. Predáka Kráľa som poslal pre sekeru. Do drevených pažín som vyrúbal zvislú čiaru označujúcu štufu. Bratčenkovi som sľúbil v pondelok priniesť nové vápno a štetec na premaľovanie vyrúbanej značky, štufy. Uspokojil sa. Po odmeraní vyrazených metrov sme vyfárali. Vedúci ma požiadal, aby som po okúpaní prišiel do kancelárie. Vykúpaný a prezlečený som tam išiel s obavami. Čo keď prišiel na to, aké vápno som mu pripravil?
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).