Dal vyrobiť v dielni plechový čln. Keď razenie z vrchu pokročilo cez dva metre, pracovník spustil do prerážky čln, do ktorého raziči nakladli uhlie. Hore bol namontovaný malý vzduchový vrátok. Pracovník s vrátkom vytiahol čln hore a rýchle z neho uhlie lopatou poprehadzoval do pripraveného vozíka. Po vyprázdnení čln znovu spustil po úklone do prerážky.
Vedúci mi prikázal kontrolovať obidva predky prerážok a dal mi to ako osobnú úlohu, že prerážka musí byť do konca mesiaca prerazená. Žiadal som preto, aby mi pridelil dvoch chlapov na dopravu dreva do prerážky, razenej zospodu. Čelba prerážky bola vo výške takmer šesťdesiat metrov po úklone a raziči sa nemohli zdržovať dopravou dreva. Bolo potrebné viac dreva, nakoľko sme za výstužou začali pažiť aj boky, lebo v predku vznikali veľké tlaky. Pridelil mi dvoch brigádnikov. Boli to mladí krajčírski majstri z Prostějovských odevných závodov. Boli už ženáči a doma mali malé deti. Na brigádu prišli preto, lebo na závode im sľúbili, že keď odpracujú ročnú brigádu v Ostrave na šachte, dostanú prednostne byt v paneláku. Vtedy bol v OKD veľký nedostatok pracovných síl. Riaditelia závodov v ľahkom priemysle dostali úlohu vyslať určité množstvo pracovníkov na jednoročnú brigádu do Ostravy. Mladé rodiny si týmto spôsobom často vyriešili prednostné pridelenie bytu.
Drevo do prerážky sa dopravovalo veľmi primitívnym spôsobom. Zviazal sa balík dreva drôtom. K balíku si pracovník priviazal asi trojmetrové pletené konopné lano. Potom vliezol do fáracieho oddelenia prerážky a hore šikminou ťahal balík dreva za sebou. Títo moji brigádnici robili v bani nie celý mesiac. Nenadávali, poslúchali a prácu vykonávali ako odsúdenci v base. Vedeli, že keď chcú svoj cieľ dosiahnuť, musia požadovaný rok vydržať. V rozhovore sa zmienili, že majú tu byť len rok, že to sa dá ešte vydržať. Nevedia však pochopiť ľudí, ktorí tu pracujú už desať, alebo aj dvadsať rokov. Čo ich v tej šachte drží? Vprerážke aj napriek intenzívnemu vetraniu bolo teplo a pri ťahaní ťažkého balíka dreva hore prerážkou sa im zdalo, že trpia ako burlaci na Volge. Nečudoval som sa, lebo pracovné prostredie v šachte sa nedalo prirovnať k čistučkej krajčírskej dielni vo fabrike.
Moju trasu fárania som naprogramoval tak, že najprv som išiel do prerážky, ktorú sme razili zhora dolu, potom som prefáral rúbanie. S predákom sme sa dohodli na postupe prác v rúbaní a riadenie som nechal na neho. Sfáral som do Karla, spätnou cestou som obslúžil čerpadlo a potom do prerážky zdola. Predákovi razičov prerážky som dal trvalý príkaz, že pred vstupom na pracovisko musia čelbu vyfúkať stlačeným vzduchom. Dával som veľký dôraz na vetranie v prerážke. Medzi ťažným a lezným oddelením sme po celej dĺžke prerážky pribíjali na stojky vetracie plátno, aby sme usmernili prúd vetrov.
Blížil sa koniec novembra. Bratčenkov ma zavolal do kancelárie a ukazoval na mape nárys prerážok zameraný meračmi. Na prerazenie chýba asi šesť metrov. Prerážky smerne nie sú vychýlené, sú v osi. Ja som mu potvrdil, že už navzájom počujeme šramot zbíjačky. Pri fáraní som situáciu oznámil predákom z oboch prerážok. Na druhý deň, keď som prišiel do hornej prerážky, veľmi som sa začudoval. V predku prerážky, v polovici profilu, bola vyrazená diera oproti ťažnému oddeleniu spodnej prerážky. Haviar mal vzduchovú vŕtačku do uhlia a vŕtal dieru smerom dolu. Keď som sa opýtal čo sa to robí, povedal mi, že v poobedňajšej smene sa dohodli, že budú raziť iba polovičným profilom a to isté urobí aj osádka zo spodu. Po včerajšku ostal asi trojmetrový pilier a ten chce prevŕtať. Podľa vrtov sa dá presnejšie riadiť spojenie obidvoch prerážok. Chlapi mali už svoje skúsenosti a ja som ešte prerážku neprerážal. Niečomu som sa zase priučil. Hnaný zvedavosťou som prebehol rúbaním a ponáhľal sa do spodnej prerážky. Pod prerážkou sedeli moji „krajčírski baníci“. Povedali, že nemôžu nič robiť, lebo nedošiel „klaničák“ s drevom. Poslal som ich pod sýp do Reginy, nech tam čakajú lokomotívu, ktorá do rúbania privezie prázdne vozy aj klaničák s drevom. Lokomotivár nech klaničák „vyvexluje“ (pretlačí na voľnú koľaj) a ručne ho pritlačia k prerážke. Drevo potom vytiahnu do prerážky tak, ako to zvyknú. Odišli a ja som sa nedočkavo pustil liezť hore. V predku bola prerážka vyrazená polovičným profilom ako v hornej. Vo vzniknutej diere haviar pracoval so zbíjačkou. Za chvíľu zliezol. Povedal, že z vrchu už prevŕtali dve diery a teraz razia z obidvoch strán pozdĺž nich. Sú ako vodítko, ale slúžia tiež ako zálom. Do priestoru vrtu sa ľahšie dá zbíjať uhlie. Cez diery sa už aj haviari medzi sebou rozprávali a usmerňovali sa v postupe práce. Osádku prerážky tvorili traja, predák a dvaja pomocníci. Zbíjačka ani na chvíľu nezastala, pretože chlapi sa v diere striedali. Za také dve hodiny sme už boli k sebe tak blízko, že normálne sme sa s nimi rozprávali. Predáci sa dohodli, že po vrtoch pôjdu iba malou dierou. Za chvíľu sa ukázala diera s priemerom asi 20 centimetrov. Zarevali sme Hurááá. Dieru začali rozširovať a za takú pol hodinu sme si podávali ruky. Ešte sa trochu popriberalo a mohli sme cez dieru vyliezť hore.
Boli sme šťastní, lebo hore na chodbe bolo príjemne chladno a dobrý vzduch. Natešení sme sa rozprávali, že za prerazenie vedúci sľúbil mimoriadnú odmenu. Tešili sa, že na Vianoce bude dobrá výplata. Po chvíli som si spomenul na dopravcov dreva. Povedal som partii, že zleziem dierou a v dolnej časti ích počkám, lebo nebudú vedieť kde sme sa podeli. Zliezol som dole a ostal sedieť v prerazenej diere. Pozoroval som brigádnikov, ako sa šplhajú dovrchu. Ich postup som sledoval podľa svetielok lámp, prekladaných počas lezenia. Boli asi 20 metrov podo mnou. Nechcel som ich oslňovať, zhasil som reflektor. Sedel som iba pri zapálenej benzínke. Tí dvaja sa pomaly priblížili hore. Dopredu sa veľmi nepozerali, lebo museli sledovať balík dreva pod sebou, aby sa im niekde nezachytil. Došli až tam, kde končilo vetracie plátno. Uvedomili si, že sú už v predku. Boli odo mňa vzdialení iba päť metrov. Jeden sa ozval „Pepo, kam zmizeli ti lidé, vždyť tu nikdo není.“ Videl som, že majú strach. Nahlas som sa zasmial. Zbadali ma, ako som skrčený sedel v prerazenej diere. Viete si predstaviť čiernu tvár, v ktorej sa blyštia len oči a zuby v ústach, osvetlenú iba slabým svetlom z benzínky? Strašne sa zľakli. Zdesení, s výkrikmi „pro krista pána, utíkej,“ jeden cez druhého sa šmýkali po úklone dole. Kričal som za nimi, že som to ja, ale to len znásobilo ich úľak. Nedalo sa nič robiť, musel som za nimi zliezť dolu. Chlapom hore v chodbe som zakričal čo sa prihodilo, išli sa od smiechu popučiť. Povedal som, že idem dolu za brigádnikmi, pretože preľaknutí budú utekať až k šachte.
Zliezol som dolu, pod prerážkou neboli. Pobral som sa ku sýpu do Reginy. Tam som ich našiel. Mali tam vďačné obecenstvo, plniča a štyri ženy. Dvojhlasne im vyprávali, že chlapi z prerážky zmizli, a že nejaké divné stvorenie na nich škriekalo. Medzi nimi zase škriekala Pepina: „Kurva, oni nemohli zmiznuč, jích tam zavalilo a vy sče kurva utekli?“ Keď som prišiel bližšie, obrátila sa ku mne a ihneď mi zahlásila, že chlapov v prerážke zavalilo. Ja som sa nezdržal smiechu. Začala revať na mňa, že mám niečo robiť, nie rehotať sa ako „cyp“. Potom som im vysvetlil, že prerážku sme prerazili a chlapi vyšli hore na chodbu. To divne škriekajúce stvorenie som bol ja, kričal som za nimi, aby neutekali. Teraz začala škriekať od smiechu Pepina a ostatní sa k nej pripojili. Dvaja brigádnici sa iba rozpačito pozerali dookola. Nevedeli pochopiť, ako sa cez uhlie dá preliezť na nejakú chodbu. Oni totiž prerazenú dieru nevideli, lebo ja som v nej sedel.
Darmo som im vysvetľoval, že sme prerážku razili polovičným profilom zhora aj zdola, nevedeli to pochopiť. Musel som situáciu nakresliť v zápisníku, až potom sa im to rozsvietilo v hlave. Pobral som sa k šachte celý natešený, že oznámim vedúcemu túto dobrú novinu. Išiel som rovno od šachty do kancelárie. Bol tam vedúci v družnej debate s pánom Mrázkom. Oznámil som im dobrú správu, že prerážku máme prerazenú. Obidvaja boli trochu prekvapení, ale veľmi sa potešili. Vedúci neveriacky krútil hlavou. Vedel o tom, že treba vyraziť 6 metrov na jej prerazenie. Vysvetlil som im, že včerajšia poobedňajšia smena razila z obidvoch strán polovičným profilom, dnes ráno prevŕtali do spodnej prerážky dva vrty, potom v smere vrtov polovičným profilom prerážku prerazili. Porozprával som im aj príhodu s brigádnikmi, ako sa vyľakali. Začali sa smiať, až sa im bruchá natriasali. Prvý raz som videl z chuti sa zasmiať pána Mrázka. Odkedy sa začal plniť plán ťažby, Mrázek sa veľmi zmenil. Pomaly sa z kancelárie vytratili ranné zvady a krik. Veľmi starostlivo a rozvážne sa venoval riadeniu bane. Vedúci mi povedal, že na druhý deň pôjde so mnou fárať. Je pred koncom mesiaca, tak urobíme odobierku prípravných prác. Nadšený z úspechu som sa šiel okúpať. Spokojného ma sprevádzala dobrá nálada.
Na druhý deň ráno počas „cachovania“ prišiel za mnou vedúci. Prikázal mi nájsť nejakú nádobu, z vápennej jamy za šachtou nabrať vápno, aby sme ním vyznačili body, označujúce vyrazené metre banských diel. Po banícky sa tieto body volajú „štufy“. O desiatej som ho mal s vápnom čakať na piatom obzore. Preobliekol som sa do fáračiek a išiel pre lampy do lampárne. Čakal ma tam Jura Žvak so zachmúrenou tvárou. V rúbaní vznikol problém pri prekladaní pohonu dopravníka. Oznámil mi, že chce zmeniť spôsob prípravy miesta pre pohon v novom pokose. Žiadal, aby som s nim sfáral, že to vyriešime priamo na mieste. V poslednom čase som sa viac venoval problému razenia prerážky, preto som ihneď s ním odišiel do Reginy, kde sme dohodli spôsob prekladania pohonu. Vyliezol som z rúbania hore na štvrtý obzor, že zleziem po prerážke. Obidve partie razičov, z hora i z dola, pracovali naplno. Poháňal ich prísľub vedúceho, že ak do pondelku rána bude prerážka kompletne hotová, získajú cieľovú prémiu.
Bola sobota ráno. Nemusel som ich naháňať do roboty, robili so zápalom. Za kompletnú sa považovala prerážka, z ktorej bol „vyrabovaný“ nepotrebný materiál (ventilačné potrubie, vetracie plátno a pod.). Zliezol som na piaty obzor. Zrazu mi prišlo na rozum, že som nedoniesol vápno na štufy. Ježišmária aj svätý Jozef dokopy, čo teraz? Veď vedúci ma dobije. Čo mu mám povedať? Napadlo mi, že pri čerpadle je plechovka s drôteným uchom na zalievanie čerpadla. Miesto vápna naberiem vápencový prach z prachovej uzávery. Je to jemno mletý vápencový prach, slúžiaci na vytvorenie prachovej clony v prípade výbuchu metánu. Tlaková vlna uzáveru prevráti, vápencový prach sa rozvíri, vytvorí prachový oblak. Ten schladí teplotu výbuchu a nedovolí ohňu, aby sa rozširoval. Tak mi to Bratčenkov vysvetľoval. Ako som to vymyslel, tak som aj urobil. Do plechovky som nabral vodu a z prachovej uzávery veľa prachu. Vymiešal som z toho hustú, bielu kašu, uspokojil som sa s presvedčením, že pri odobierke namaľujeme tým štufy. Išiel som k plničom vozov do Reginy. Sadol som si a čakal vedúceho. Na moje veľké prekvapenie vedúci neprišiel od šachty, ale zliezol cez rúbanie. Ako to dokázal? Snáď ho niekto ťahal za nohu? Nevedel som si to vysvetliť. Pozdravil ženy pri plnení, trochu s nimi pošpásoval, potom na mňa kývol, že ideme do Karla. Zobral som plechovku a kráčal za ním. Cestou mi rozprával, že bol aj v prerážke a presvedčil sa, že je to na dobrej ceste. V pondelok ráno môže byť prerážka kompletne hotová. Odobierku prerážky urobia merači. My v Karle musíme odmerať metre, ktoré boli vyrazené minulý mesiac. Vyznačiť tam štufu a od nej odmerať vyrazené metre za tento mesiac, aby vedúci mohol vypočítať splnenie normy osádky predáka Kráľa.
Prišli sme do predku chodby. Osádka budovala TH výstuž. Prácu prerušili a predák Kráľ nám ukázal štufu z predminulého mesiaca. Odmerali sme od nej dĺžku vyrazených metrov za minulý mesiac. Nová štufa vychádzala do stredu medzi hajcmany (TH výstuž). Oceľová výstuž bola zapažená tenkou smrekovou guľatinou, priemeru 7 až 10 cm. Tieto pažiny sme nazývali „muľatka“. Bratčenkov zobral plechovku s „mojím vápnom,“ paličkou, s ktorou som miešal prachovú kašu, chcel namaľovať na pažiny zvislú čiaru, ktorá mala vyznačiť novú štufu. Keď drevenou trieskou naniesol kašu na pažiny, voda z kaše vytiekla a mokrý prach opadal. Po viacnásobnom pokuse namaľovať štufu, vedúci naštvane odhodil paličku a veľkou dlaňou načrel do plechovky, z ktorej vytiahol riadnu gundžu prachovej kaše. Silno ju pritláčal o pažiny. Ruku ťahal dolu po pažinách, aby urobil zvislú čiaru. Voda z tej brečky opäť vystrekovala a odlepený vlhký prach mu padal na ruku. Ja, hoci som mal riť od strachu stiahnutú, musel som sa premáhať, aby som sa nerozosmial. Môj obor vedúci neveriacky krútil hlavou. Urobil ešte jeden pokus. Výsledok? Len mokré pažiny a štufa nikde. Ja som tŕpnuc nevedel čo ďalej. Potom sa obrátil na mňa a dosť nasrdene zhučal: „Kurva, Slavkay co to za vápno jsi přines. Je to z tý jámy za šachtou?“ Ani dnes neviem ako ma to napadlo, ale pohotovo som odpovedal, že som nemohol dosiahnuť na spodok vápenej jamy, tak som pozberal tie suché okraje vápna na vrchu. Nakoniec som podotkol, že to vápno možno bolo zmrznuté. Bol koniec novembra a vonku už riadne mrzlo. Napäto som čakal, čo na to povie. Pokrútil hlavou a konštatoval, že je to možné.
Trochu sa mi uľavilo. Rýchle som prebral iniciatívu. Predáka Kráľa som poslal pre sekeru. Do drevených pažín som vyrúbal zvislú čiaru označujúcu štufu. Bratčenkovi som sľúbil v pondelok priniesť nové vápno a štetec na premaľovanie vyrúbanej značky, štufy. Uspokojil sa. Po odmeraní vyrazených metrov sme vyfárali. Vedúci ma požiadal, aby som po okúpaní prišiel do kancelárie. Vykúpaný a prezlečený som tam išiel s obavami. Čo keď prišiel na to, aké vápno som mu pripravil?
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.