Bol som veľmi duševne otrasený. Rozhodol som sa, že napíšem mame. Keď mi dajú miesto na niektorom banskom závode, kde sa hovorí po slovensky, tak by som išiel. Umiestenku na závod Drnava som v škole odmietol, lebo som nevedel po maďarsky. Vyfáral som rozhodnutý odísť z Ostravy, ale zatiaľ som to nikomu nepovedal. Hoci som veľmi nerád písal listy, ihneď ako som prišiel na ubytovňu, napísal som mamke list a podal na pošte. Za tri dni došla odpoveď. Veľmi sa tešila môjmu rozhodnutiu. Rozprávala sa s hlavným inžinierom podniku, Ing. Šándorom. Povedal jej, že nutne potrebuje technika na závod v Dobšinej. Keď prídem, ihneď ma príjmu.
Na druhý deň som sa s tým zveril môjmu vedúcemu. Nebol nadšený. Začal mi dohovárať, že obidvaja s Ondrom sme sa nezvyčajne dobre zapracovali na Bezruči. Za polroka sa z nás stali plnohodnotní štajgri. Keď zostaneme, o päť rokov môžeme byť vedúci úsekov. Závod nám vybaví, že nemusíme ísť na vojenčinu. Taký plat ako v Ostravských baniach nie je nikde v republike. Utešoval ma, že časom tá moja skleslá nálada prejde a opäť bude všetko v poriadku. Smrteľný úraz v bani každým otrasie. Je nám to ľúto, ale robota musí ísť ďalej. Vytiahol najsilnejší tromf, že riaditeľ ma aj tak nepustí, lebo som prišiel na umiestenku, čo ma zaväzuje pracovať aspoň päť rokov v baníctve. Nakoniec mi poradil, aby som išiel za riaditeľom.
Ohlásil som sa u sekretárky, že sa chcem rozprávať s riaditeľom. Išla ma ohlásiť a za chvíľu mi oznámila, že ma prijme. Keď som vstúpil do jeho kancelárie, sedel za stolom. Privítal ma slovami, že o mojom úmysle odísť je informovaný. Podobne ako Bratčenkov, aj on nás hodnotil spolu s Ondrom, že sme už zapracovaní a sú s nami spokojní. Povedal, že si vie predstaviť aký duševný otras som utrpel z toho smrteľného úrazu. Môžem nejaký čas pracovať na povrchu, alebo pri údržbe v bani a časom prídem do takého stavu, že budem môcť znovu fárať na banských pracoviskách. Ja som začal oponovať, že pôjdem pracovať ku banskému podniku GŽB. Tiež som povedal, že otec nám zomrel a mama ostala sama. Stále mi vypisuje, aby som prišiel pracovať domov. Nakoniec mi povedal, aby som mu priniesol od podniku GŽB potvrdenie, že ma zoberú do zamestnania, lebo ma môže prepustiť len vtedy, ak pôjdem pracovať iba do banského podniku. Po šichte som sa ponáhľal na poštu telefonovať mame, aby mi vybavila potvrdenie, potrebné k prepusteniu z OKD. Za dva dni som dostal dopis expres – rekomando a v ňom bolo potrebné potvrdenie, že po uvoľnení z Bezruča ma prijmú do zamestnania. Ondro o mojom úmysle vedel a rozhodol sa, že keď ja odídem, aj on požiada o uvoľnenie. Spolu sme išli k riaditeľovi. Tiež argumentoval tým, že má len mamu, býva v Ťahanovciach, magnezitové bane má pod nosom a sám v Ostrave nezostane. Pán riaditeľ Dědek bol už takmer pred dôchodkom. Bol to dobrý človek a mal pre nás pochopenie, že sme veľmi mladí. Bolo mu jasné, že potrebujeme ešte mamu. Dal sekretárke príkaz, aby nám pripravila doklad o rozviazaní pracovného pomeru k 31.12.1953. Podpísal to so slovami, že vedúci úseku vie aké máme nároky na dovolenku aj náhradné voľno a povie nám, do kedy máme pracovať. Dostali sme tento prepúšťací dekrét do ruky. Pán riaditeľ Dědek nám poďakoval za odvedenú prácu a poprial, aby sa nám doma v práci darilo. Bolo to 16. decembra 1953.
Nasledujúci deň som ukázal dekrét o rozviazaní pracovného pomeru vedúcemu úseku. Prečítal ho a trochu zosmutnel. Povedal, že mu budem chýbať. Zobral smenovnice, chvíľu do nich pozeral, niečo si pohundrával. Potom mi oznámil, že by som mal pracovať do 20-teho decembra. Následne budem čerpať náhradné voľno a dovolenku, čiže 21. decembra môžem cestovať domov. Rozmýšľal pri stole a potom mi povedal: „Zítra pujdeš fárat do Reginy, rozloučiš se s lidmi, zbývajici dny budeš při mne v kanceláři. Ukažu ti jak se vypisují normy a jak se dělá měsiční uzavírka. Co by řekli doma na šachte, že sme tě nic nenaučili?!“ Potešil som sa, pretože som vedel vypisovať iba normy na mojich pracoviskách. Aj to len koľko ton majú na hlavu a smenu a v prípravách a koľko centimetrov na hlavu a smenu. O ostatných výpočtoch som nevedel nič. Celú uzávierku robil sám vedúci. My sme boli iba „naháňači“ v bani.
Na druhý deň som sfáral do Reginy. Osádka už vedela, že odchádzam. Začali ma všetci prehovárať, aby som len ostal. Bolo mi aj ťažko sa lúčiť, ale strach z úrazu v Karle a možnosti, že sa to môže hocikedy zopakovať bol silnejší, ako pripustiť možnosť, aby som ostal. Rozlúčil som sa s každým chlapom, poprial im všetko dobré a zliezol na piaty obzor. Tam som sa rozlúčil so žensko-mužskou osádkou, ktorá bola pri plnení vozov a pobral som sa do Karla. Kráčal som po chodbe so stiesneným pocitom, celou cestou som znovu prežíval dej osudnej nočnej smeny, v ktorej sa stal úraz, až kým som neprišiel na miesto, kde sa to stalo. Opäť sa mi vynoril obraz vypúlených sklenených očí nešťastného haviara Kráľa. Toho obrazu som sa nevedel zbaviť. Prenasledoval ma všade a hlavne večer, keď som si ľahol spať. V predku pracovali dvaja Kráľovi pomocníci s novým haviarom. Aj oni sa sťažovali, že nevedia na tú strašnú šichtu zabudnúť. Rozlúčil som sa aj s nimi a išiel som k starému čerpadlu, naposledy ho namazať.
Vyfáral som. Bola to moja posledná šichta na šachte Petr Bezruč. V nasledujúcich dvoch dňoch som presedel v kancelárii vedúceho. Urobil mi veľmi užitočné školenie o normách a uzávierke. Na novom pracovisku v Dobšinej, keď som na úseku Dedičná hneď prvý mesiac musel urobiť celú uzávierku sám, s láskou som na neho spomínal. Posledný deň nás spolu s Ondrom zavolali na podnik Trust Sever, kde sme mali ešte podpísať nejaké dokumenty, súvisiace s prepustením. Vtedy som sa stretol s Jarkom Miskom. Vedel o mojej situácii. Spôsobom jemu typickým mi to ihneď vyjasnil: „Tuš, kurva. Je to těžké přežít smrtelný úraz dobrého havíře, ale utéct jako zajíc, jsi neměl.“ Potom mi však poprial na novom pracovisku všetko dobré, veľa úspechov a rozlúčil sa ostravským Zdař Bůh! Potom sme sa rozlúčili aj s ostatnými technikmi. Najťažšie sa mi lúčilo s mojím vedúcim Ivanom Bratčenkovom. Pri lúčení ma objal, stisol a do nového života zaprial všetko dobré. Povedal mi, že keď budem aj naďalej pracovať s takým elánom, bude zo mňa dobrý technik.
Spolu s Ondrom sme mali všetko vybavené, rozhodli sme sa ísť večerným rýchlikom. Dohodli sme sa, že ráno vystúpime v Spišskej Novej Vsi pozrieť našu školu, kamarátov, čo ostali ďalej študovať na geologickej priemyslovke. Pochodili sme po meste, stretli sme sa s kamarátmi, porozprávali a pospomínali. Dobre nám to padlo. Nakoniec sme sa rozlúčili s Ondrom a každý išiel po svojom. On cestoval do Košíc a ja do Rožňavy. V tom čase dostať sa zo Spišskej do Rožňavy, bolo umenie. Zo Spišskej do Popradu vlakom, z Popradu autobusom do Vernára na železničnú stanicu, odtiaľ do Stratenej vlakom a zo Stratenej do Rožňavy autobusom. Trvalo to takmer celý deň. Keď som dorazil do Rožňavy, bol som šťastný. Ešte asi dve hodiny som musel čakať na autobus do Rožňavského Bystrého.
Konečne som dorazil domov do Bystrého, kde v tom čase mamka bývala u tety Margity. Bývali tam aj ujo Dani a teta Anča s manželom, ujom Jozefom Hrúzom. Bolo už neskoro večer, keď som zaklopal na dvere. Otvorila ich teta Anča a radostne vykríkla: „Veď je to Marian!“ Na jej krik všetci vybehli. Bolo to veľmi radostné privítanie a prvýkrát v posledných týždňoch som pocítil pokoj v duši a úprimnú radosť z toho, že som doma medzi svojimi. Po dobrej večeri a pri dobrom vínku sme sa dlho do noci rozprávali. Otázkam nebolo konca-kraja. Z môjho rozprávania najviac boli zhrození zo smrteľného úrazu, z výskytu výbušného plynu, ale aj z toho, že v rúbaní sa muselo plaziť a robiť ležiačky. Nakoniec skonštatovali, že som dobre urobil, keď som prišiel domov, lebo v Ostrave by som bol aj ja zahynul. Mal som dobrý pocit a prvý raz od tej osudnej nočnej šichty som pokojne zaspal. Ráno ma čakali povinnosti – vybavovať si zamestnanie, aby som mohol pokračovať v ďalšej etape môjho baníckeho života v Dobšinej. V meste s dlhoročnou baníckou tradíciou, siahajúcou až do stredoveku. Na túto novú prácu, plný očakávania, som sa veľmi tešil.
(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Marian Slavkay


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-