od ostravských. Na jednom pracovisku tu pracovali väčšinou dvaja baníci. Haviar a pomocník. Nakladalo sa všade ručne s motykou a železným košiarom, nazývaným „brotvan“. Pracoviská na rúbaní aj pri razení chodieb potrebovali na jednu smenu 10 až 14 prázdných vozov. Z toho dôvodu tu nebol taký nápor na banskú dopravu, ako to bolo v Ostrave. Na úseku Dedičná bolo osadenstvo na veľmi dobrej odbornej úrovní a pracovali veľmi svedomite. Boli hrdí na svoj banícky stav a vážili si svoju baňu.  

Ja som mal na starosti revír Coburg, kde ložisko tvorili mohutné šošovky sideritu, metasomatického pôvodu. Dobývané boli metódou „Priečne výstupkové dobývanie s podsádzkou“. Dobšinskí baníci boli precízni pri vydrevovaní dobývky aj dlhých banských diel. Oni keď postavili výdrevu, mohlo sa to považovať za umelecké dielo. Také majstrovstvo v práci s drevom som už nenašiel na žiadnej bani, čo som v živote prefáral. V bani bola všade čistota a poriadok, lebo baňu oni považovali za druhý domov. Ja ako technik som sa cítil dobre, lebo moja práca už nespočívala iba v naháňaní ťažby. Na Dedičnej som musel kompasom zameriavať poruby, vyhotovovať porubové mapy, zakresľovať profily, tiež priebeh rudy, využívať znalosti z mineralógie a geológie a často riešiť tektoniku. Tieto znalosti a záznamy som potreboval, aby som predvídal situáciu rúbania pri novom zdvihu. Jedno veľké „mínus“ oproti Ostrave bol môj mesačný plat. Základný plat predstavoval dve tretiny z ostravského.  

Neviem prečo ma v živote prenasledovala taká smola. Keď som sa už udomácnil v Dobšinej, obľúbil si baňu a aj pracovníci úseku ma prijali za svojho, prišiel blesk z jasného neba. V polovici októbra som dostal dopis z podnikového riaditeľstva GŽB, asi takého znenia: „ Z dôvodov tvorenia nového zborníka výkonových a technicko-hospodárských noriem, zúčastníš sa odborného kurzu normovania v Helcmanovciach. Po ukončení kurzu Ťa prekladáme na závod Drnava, do funkcie závodného ekonóma. Platové náležitosti Ti budú oznámené v prekladacom dekréte.“ No nazdar! Ja som nevedel čo je to ekonóm, ani čo budem robiť. Rozmýšľal som, čo sa deje. Je to irónia osudu, alebo zákon schválnosti? Preložili ma na závod, na ktorý som v Spišskej Novej Vsi odmietol nastúpiť na umiestnenku. Dôvod bol, že som neovládal maďarčinu. Hoci v novej funkcii mi podstatne zvýšili plat, nevedel som sa v úrade udomácniť. Urobili zo mňa „úradného šimľa“ na správe závodu GŽB v Drnave. To mi nevyhovovalo. Krt patrí do diery, do bane. V roku 1955 som mal rukovať na vojenčinu. Urobil som skalopevné rozhodnutie, že budem „úradný šimel“ do nástupu na vojenčinu a potom už nikdy viac.
(POKRAČUJEME)
Píše Marian Slavkay