že bude robiť so mnou. Volal sa Venca Mika. Pochádzal z Brna. Mestské decko, vyučený holič - kaderník. No nazdar, pomyslel som si. To bude robota ako s tými chlapcami vo vojenskej stene. Po druhej stránke som ho chápal. Prišiel z vojenčiny na brigádu, zarobiť si nejaké korunky. Takmer každý chlapec, ktorý prišiel po vojenčine domov, si potreboval kúpiť nové šaty, topánky a ostatné oblečenie. Aj v mojom rozhodovaní to bol tiež jeden z dôvodov prihlásiť sa na túto brigádu. Vedel som, že bude zo začiatku veľmi ťažké s takým nováčikom pracovať. Bol som presvedčený, že Venca o lopate vedel niečo iba ak z náučného slovníka. Doplazili sme sa na náš vyznačený úsek. Vysvetlil som mu, v čom spočíva naša úloha v prekopávaní steny. Ukázal som mu, ako si má kľaknúť a hádzať uhlie do žľabov. Bože môj, keď si ten dlhý chlap kľakol v nízkej stene, ohnutý mal hlavu takmer na kolenách. Tak to nepôjde. Ukázal som mu iný spôsob. Ľahnúť si na bok tvárou smerom k stene a lopatou hádzať uhlie ponad hlavu do žľabov. Začali sme kopať. Nebolo ťažké naberať na lopatu uhlie, lebo sa samo zosúvalo dolu úklonom. Zo začiatku sa mu lopata zachytávala o stojky, niekedy buchol s ňou aj do stropu. Zanedlho však našiel spôsob hádzania. Horšie bolo, že mal slabú telesnú kondíciu. Po dvoch hodinách už začal jeho výkon klesať a v polovici smeny už nevládal ani rozprávať. Nechal som ho trochu odpočívať a sám som zbíjal aj hádzal uhlie zo zuba. Takmer počas desiatich dní sme sa takto trápili. Stávalo sa, že prestal hádzať, spotené vlasy mu viseli spod prilby do očí. Povedal mi trhane: „Mariane i když mně zabiješ, já už nevládzu.“ Stále som ho povzbudzoval, že už lepšie hádže ako včera. Už som uvažoval, že poviem Aronovi, aby ma dal radšej za šlepra naspäť k Oldovi, ako by som mal robiť s takým pomocníkom. Každý deň už ostatní chlapi mali prekopané a liezli dolu rúbaním, pokiaľ my sme mali prekopať ešte dvojmetrovú kozu. Zvykom bolo vysmievať babrošov. Keď sa plazili vedľa nás, tak si zgustli: „Kurva, synci, nevlázete, nebo se vám nechce?“, alebo: „Kurva, synci, co to vy vlastne děláte, vy kopete, nebo murujete tú stěnu?“ a pritom sa smiali. Mnoho všelijakých posmeškov majú „havíři“ v rezerve. Asi si to pamätali ako ich podpichovali, keď oni boli začínajúci haviari. Možno tiež vtedy nestíhali prekopať úsek načas, tak ako ostatní. Asi tretí týždeň som začal pozorovať, že čas na prekopanie nášho úseku sa skracuje. Potom, keď prechádzali ostatní haviari okolo nás, už neboli takí „štipľaví“ ako predtým, lebo už sme odkladali náradie a stáčali hadicu. Už iba vykríkli, aby sme sa nemotali a ponáhľali sa k šachte, lebo nestihneme jazdu mužstva. Zo srandy som zakričal, že my sme už dááávno prekopali, len nevieme rozmotať hadicu. Tak to skončilo iba obojstraným smiechom. Dostali sme výplatu. Venca ešte nebral. Ako riadny haviar som zobral svojho šlepra na večeru do neďalekej malej reštaurácie U Krúpy. Bola blízko Výstavní ulice. Mali tam špecialitu „námornícke mäso, opekané zemiaky s tatárskou omáčkou“. K pitiu som objednal sedmičku Tokaj Furmint. Bolo to vynikajúce víno, ktoré nás rozohrialo. Po druhej fľaši som už sedel iba vo funkcii poslucháča. Venco sa rozhovoril ako farár na kázni. Hlavná téma bola naša práca v rúbaní. On bol sám zo seba nadšený, prvé dni chcel ujsť domov. Že dokáže prekonať sám seba, neveril. Teraz sa tešil, že keď pôjde domov, tak bude otcovi vyprávať, že on dokáže rezať drevo, za šichtu vyhádzať toľko uhlia, že sa to nezmestí ani na dve nákladné autá, a to všetko po ležiačky v nízkej stene. Vie, že otec mu to neuverí. Počúval som ho a veril som, že príde čas, keď budeme rovnocenná partia s ostatnými. Chápal som, že pri strihaní vlasov mu svaly nenarástli, ale bol športovec, mal šľachovitú postavu a každým dňom sa zoceľoval. Hlavným jeho motorom bolo to, že chcel. V práci to začínal dokazovať. To som si na ňom veľmi cenil. Druhý deň sme ležali v našom zube a čakali na drevo. Venco začal rozprávať o včerajšom výbornom posedení U Krúpy. Musel som ho zahriaknuť, aby bol ticho, lebo keď neprekopeme načas, tak chlapi nás vysmejú, že iba v reštaurácii sme chlapi. Venco vyhlásil, že dnes to prekopeme načas. Myslel som, že jeho silácke reči sú pozostatky večerného vína. Čuduj sa svete!!! Nechcelo sa mi veriť. Venco hádzal ako dobre namazaný stroj, že som mal čo robiť, aby som mu stačil zbíjať. O jednej sme už čistili a odkladali náradie a o pol druhej sme kráčali k šachte. Od tohto dňa sme sa stali rovnocenou osádkou vo Františke, a to už bolo niečo.
(POKRAČUJEME)
Marian Slavkay




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.