že bude robiť so mnou. Volal sa Venca Mika. Pochádzal z Brna. Mestské decko, vyučený holič - kaderník. No nazdar, pomyslel som si. To bude robota ako s tými chlapcami vo vojenskej stene. Po druhej stránke som ho chápal. Prišiel z vojenčiny na brigádu, zarobiť si nejaké korunky. Takmer každý chlapec, ktorý prišiel po vojenčine domov, si potreboval kúpiť nové šaty, topánky a ostatné oblečenie. Aj v mojom rozhodovaní to bol tiež jeden z dôvodov prihlásiť sa na túto brigádu. Vedel som, že bude zo začiatku veľmi ťažké s takým nováčikom pracovať. Bol som presvedčený, že Venca o lopate vedel niečo iba ak z náučného slovníka. Doplazili sme sa na náš vyznačený úsek. Vysvetlil som mu, v čom spočíva naša úloha v prekopávaní steny. Ukázal som mu, ako si má kľaknúť a hádzať uhlie do žľabov. Bože môj, keď si ten dlhý chlap kľakol v nízkej stene, ohnutý mal hlavu takmer na kolenách. Tak to nepôjde. Ukázal som mu iný spôsob. Ľahnúť si na bok tvárou smerom k stene a lopatou hádzať uhlie ponad hlavu do žľabov. Začali sme kopať. Nebolo ťažké naberať na lopatu uhlie, lebo sa samo zosúvalo dolu úklonom. Zo začiatku sa mu lopata zachytávala o stojky, niekedy buchol s ňou aj do stropu. Zanedlho však našiel spôsob hádzania. Horšie bolo, že mal slabú telesnú kondíciu. Po dvoch hodinách už začal jeho výkon klesať a v polovici smeny už nevládal ani rozprávať. Nechal som ho trochu odpočívať a sám som zbíjal aj hádzal uhlie zo zuba. Takmer počas desiatich dní sme sa takto trápili. Stávalo sa, že prestal hádzať, spotené vlasy mu viseli spod prilby do očí. Povedal mi trhane: „Mariane i když mně zabiješ, já už nevládzu.“ Stále som ho povzbudzoval, že už lepšie hádže ako včera. Už som uvažoval, že poviem Aronovi, aby ma dal radšej za šlepra naspäť k Oldovi, ako by som mal robiť s takým pomocníkom. Každý deň už ostatní chlapi mali prekopané a liezli dolu rúbaním, pokiaľ my sme mali prekopať ešte dvojmetrovú kozu. Zvykom bolo vysmievať babrošov. Keď sa plazili vedľa nás, tak si zgustli: „Kurva, synci, nevlázete, nebo se vám nechce?“, alebo: „Kurva, synci, co to vy vlastne děláte, vy kopete, nebo murujete tú stěnu?“ a pritom sa smiali. Mnoho všelijakých posmeškov majú „havíři“ v rezerve. Asi si to pamätali ako ich podpichovali, keď oni boli začínajúci haviari. Možno tiež vtedy nestíhali prekopať úsek načas, tak ako ostatní. Asi tretí týždeň som začal pozorovať, že čas na prekopanie nášho úseku sa skracuje. Potom, keď prechádzali ostatní haviari okolo nás, už neboli takí „štipľaví“ ako predtým, lebo už sme odkladali náradie a stáčali hadicu. Už iba vykríkli, aby sme sa nemotali a ponáhľali sa k šachte, lebo nestihneme jazdu mužstva. Zo srandy som zakričal, že my sme už dááávno prekopali, len nevieme rozmotať hadicu. Tak to skončilo iba obojstraným smiechom. Dostali sme výplatu. Venca ešte nebral. Ako riadny haviar som zobral svojho šlepra na večeru do neďalekej malej reštaurácie U Krúpy. Bola blízko Výstavní ulice. Mali tam špecialitu „námornícke mäso, opekané zemiaky s tatárskou omáčkou“. K pitiu som objednal sedmičku Tokaj Furmint. Bolo to vynikajúce víno, ktoré nás rozohrialo. Po druhej fľaši som už sedel iba vo funkcii poslucháča. Venco sa rozhovoril ako farár na kázni. Hlavná téma bola naša práca v rúbaní. On bol sám zo seba nadšený, prvé dni chcel ujsť domov. Že dokáže prekonať sám seba, neveril. Teraz sa tešil, že keď pôjde domov, tak bude otcovi vyprávať, že on dokáže rezať drevo, za šichtu vyhádzať toľko uhlia, že sa to nezmestí ani na dve nákladné autá, a to všetko po ležiačky v nízkej stene. Vie, že otec mu to neuverí. Počúval som ho a veril som, že príde čas, keď budeme rovnocenná partia s ostatnými. Chápal som, že pri strihaní vlasov mu svaly nenarástli, ale bol športovec, mal šľachovitú postavu a každým dňom sa zoceľoval. Hlavným jeho motorom bolo to, že chcel. V práci to začínal dokazovať. To som si na ňom veľmi cenil. Druhý deň sme ležali v našom zube a čakali na drevo. Venco začal rozprávať o včerajšom výbornom posedení U Krúpy. Musel som ho zahriaknuť, aby bol ticho, lebo keď neprekopeme načas, tak chlapi nás vysmejú, že iba v reštaurácii sme chlapi. Venco vyhlásil, že dnes to prekopeme načas. Myslel som, že jeho silácke reči sú pozostatky večerného vína. Čuduj sa svete!!! Nechcelo sa mi veriť. Venco hádzal ako dobre namazaný stroj, že som mal čo robiť, aby som mu stačil zbíjať. O jednej sme už čistili a odkladali náradie a o pol druhej sme kráčali k šachte. Od tohto dňa sme sa stali rovnocenou osádkou vo Františke, a to už bolo niečo.
(POKRAČUJEME)
Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).