Rozprávali sme sa o všeličom. Porozprával mi o partii vo Františke, že je to najlepšia úderka na šachte. Aron Plaček už bol v dôchodku, ale Miska vedel, že je to vynikajúci predák, tak ho stiahol späť na šachtu. Oplatilo sa mu to, lebo stena pod jeho vedením dávala každodenne nad 600 vozov uhlia. Dopravné zariadenie v rúbaní bol westfáliový brzdič. Prakticky to boli vinklové žľaby, v ktorých sa pomaly pohybovala hrubá reťaz s brzdiacími miskami. Vracala sa v rúrach, ktoré boli navarené na druhej strane žľabu. Predák každej z dvojíc vymeral na prekopanie stenu 10 metrov po úklone aj s uličkou. Vo Františke bolo uhlie pomerne mäkké, čo spôsoboval dobre riadený zával a tiež stále vykopaná ulička. Sloj nemal rovnomernú mocnosť. Na vrchu rúbania bol 80 centimetrov a nad ťažnou chodbou bol takmer vodorovný a mal mocnosť až 1,2 metra. V strede sa zužoval na 40 až 50 centimetrov. Bol to asi 15 metrový úsek. Aby nebola zvada medzi chlapmi, každý deň sa partie posúvali od vrchu ku spodku, vždy o jeden úsek. Čiže najspodnejšia partia putovala na vrch steny. Hovorili sme tomu „kolotoč“. Stála osádka bola iba tá, ktorá robila miesto pre preloženie motora a druhá, ktorá robila miesto pre preloženie vratnej stanice, zvanej „rozeta“. S Oldom sme sa spriatelili. Práca nám išla dobre. Bol so mnou spokojný. Dosť sa čudoval, že viem aj dobre hádzať aj budovať pokos a niekedy som sa preriekol zo znalosti bezpečnostných predpisov na uhlí. To, že som bol učňom v rudných baniach chápal tak, že niečo som sa naučil. Ale že viem dosť aj o uhlí, tak to mu nešlo celkom do hlavy. Raz som Aronovi povedal, že „řebro na výduchu“ aj z ťažnej chodby je potrebné predĺžiť, lebo vetry unikajú do závalu a na pilieri sú slabšie vetry a začína byť dusno. Oldovi to vŕtalo v hlave. Po čase som mu povedal všetko, že som banský technik a že som robil aj štajgra na Bezruči. Požiadal som ho, aby to nikomu nepovedal a on to dodržal. Nad nami robil jeden postarší haviar, volal sa Vevjorka. My sme ho volali skrátene Vevjor. Jediný zo steny, ktorý nosil do bane tašku, v ktorej mal svoje osobné veci, vodu na pitie a desiatu. Niekedy si z neho uťahovali, že ide „ouředník Vevjor“. Raz v stene, keď sme čakali na drevo, Vevjor vytiahol z tašky "svačinu", rozbalil ju a zahrešil: „Kurva, zase řízek,“ a hodil celý balíček do závalu. Vybral z tašky žemle - poľoky a napchával sa. Toto divadlo sa opakovalo asi tri šichty. Stále zahrešil, že zase řízek a bác s tým do závalu. Oldu to už naštvalo: „Kurva aj s Vevjorem, už ani neví co by žral.“ Povedal mi, aby som nebadane išiel do závalu a doniesol ten balíček s „řízkem“. Preliezol som bez lampy do závalu a podal najdený balíček Oldovi. Rozbalili sme svačinu a medzi dvoma chlebmi mal vloženú zemiakovú placku. Oldo zakričal Vevjorovi, že je kúzelník. Hodí „řízky“ do závalu a tam sa premenia na zemiakové placky. Vevjor sa vôbec nevzrušoval a kľudným hlasom odpovedal. Vraj žena mu stále balí svačinu odkedy sú spolu. Nechce sa s ňou pohádať. Teraz sa však už asi zbláznila. Spolu so susedou si kupujú nejaký časopis, kde sú návody na úsporné varenie. Napríklad na obed uvarí polievku z väčšieho množstva ryže a na večeru je ryža z tej polievky. Z múdreho časopisu vznikli aj „řízky“ medzi chleby. No ale už to stačilo so zdravou stravou. Zajtra vyženie susedu z ich bytu a žene povie, aby začala znovu poriadne variť, lebo bude zle. Suseda vraj sporí na Spartaka. Jej manžel je nejaký uradník. Ten môže jesť „řízky s chlebem“, ale baník potebuje silnú stravu. Preto si kupuje v bufete každý deň poľoky. Po nejakom čase už bolo všetko v poriadku. Vevjor zase nosil na desiatu chlieb so salámou, tlačenkou, slaninou a niekedy aj pečené stehno z kurčaťa. Vevjor bol kľuďas, ale keď sme sa opýtali na susedu, tak naštvane odpovedal, že už k nim nechodí, lebo jej prisľúbil, že keď ešte príde, tak jej podaruje monokel pod oko.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-