vo všetkých ukazovateľoch musí byť pre mňa zákon. Týchto zásad som sa držal počas celého môjho pôsobenia v baníctve. Po príchode do Rožňavy som sa dozvedel, že je zriadené večerné štúdium na priemyselnej škole baníckej, ako vysunuté pracovisko baníckej priemyslovky v Spišskej Novej Vsi. Ihneď som sa prihlásil a študoval popri zamestnaní. Po maturite mi PR ŽB ponúklo štipendium na štúdium na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach. Uvažoval som, lebo som už bol ženatý a mali sme dvojročného syna. Nakoniec som ponuku prijal. Vyštudoval som odbor Hlbinné dobývanie. Po ukončení štúdia v roku 1967 som odmietol ponúkané miesto na správe závodu a uprednostnil som miesto vedúceho bane Malý Vrch. Aj vo vyššom veku som potreboval byť v styku s baníckou prácou. Najviac mi vyhovovalo miesto vedúceho výroby na závode v Smolníku, kde ma podnikový riaditeľ preložil. Bol som aj v zahraničí, na Kube som pracoval na Ministerstve baníctva a geológie. Po návrate som bol poverený koordináciou hĺbenia novej šachty Mária v Rožňave. V roku 1990 som odišiel do starobného dôchodku.
Napriek tvrdému baníckemu životu v Ostrave som na to mesto nezanevrel, skôr naopak. Na Ostravu som si zachoval tie najkrajšie spomienky. Po celý život v baníctve pri plnení mojich poviností technika mi pomáhali skúsenosti z Ostravy. Zachoval som si aj spomienky na tých úžasných ľudí, s ktorými som pracoval. Z Bezruča najviac spomínam na môjho vedúceho Ivana Bratčenkova, smenmajstra Mrázka, predáka Miša, Josku Měntla, Jirku Borteľa. Z Urxa sú to nezabudnuteľní Jaroslav Miska, Aron Plaček, Zdeněk Dlouhý a všetci spolupracovníci z Františky. Určite iba málokto z nich žije, lebo už ja, ktorý som bol z nich najmladší, dnes (2013), keď píšem tieto spomienky, mám 78 rokov.
Končím svoj príbeh, v ktorom som chcel poukázať na banícky život v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Odovzdali sme sa práci v presvedčení, že vybudujeme lepší život pre celú spoločnosť. Myslím si, že sa nám to aj podarilo. To iba niektorí politici robia zo seba trpiteľov, že v akom strachu oni žili za socializmu. Dnes z toho ťažia a dokázali rozpredať takmer všetko, čo sa v tom čase vybudovalo. Kto vtedy riadne pracoval, nemal strach a nikdy ho nikto neprenasledoval. Strach je dnes, keď robotníci nemajú istotu, či zajtra ešte budú mať prácu, alebo či za svoju prácu dostanú výplatu.
Tieto moje napísané spomienky venujem všetkým baníkom a „horníkům“ na území bývalého Československa, lebo tento dej sa tam odohrával. Tým, ktorí nás už navždy opustili, so smutnou spomienkou vyslovujem „Česť Vašej pamiatke!“
Banícky stav buď vždy velebený! Končím s naším baníckym pozdravom Zdar Boh!
(KONIEC)
Ing. Marian Slavkay


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a