Ja som mal z domu väčší kus slaniny, takže sa ušlo každému, kto mal málo. Zaľahli sme spať. Po skúsenostiach z minulej noci každý si do sena urobil jamu a do nej si zaľahol. Niektorí si na noc nahrabali seno aj na seba, aby ich hrialo.
Nekvalitná fotografia pri odchode z nášho „Hotela“.
Možno, že nás fotil ujko, lebo na fotke sme všetci.---->
Unavení sme riadne „drichmali“ a včas ráno sme sa zobudili na ujov krik: „Stavajce, bo už je čas.“ Nie veľmi ochotne sme sa vyhrabávali zo svojich „brlohov“, ale čas nás súril. Ráno bola riadna zima. Urýchlene sme sa pobalili a zliezli po rebríku k ujovi na zem. Všetci sme mu podávali ruky a ďakovali za jeho dobré rady. Naša výprava do Opálových baní sa vydarila iba vďaka ujkovi. Ja som mu dal krabičku cigariet. Povedal, že on také nefajčí. Fajčí iba tabak „Taras Buľba“, zatočený do papierika. Cigarety si ale odloží a bude mať s čím ponúknuť hostí, keď mu príde návšteva. Niektorý z chlapcov mu podaroval peknú baterku, čomu sa veľmi potešil. Vyrazili sme na pochod k Červenici. Otočili sme sa. Ujko ešte stále stál pri senníku, tak sme mu ešte na rozlúčku zamávali.
Autobusom sme docestovali šťastne do Košíc a okolo pol deviatej som už bol v internáte na izbe. Spolubývajúci Lajo Čižniar ešte spal na válende. Otvoril oči a chvíľu sa prekvapene rozhliadal po izbe. Začal som mu rozprávať o zážitkoch z Dubníka. On ma prerušil a povedal, že o deviatej máme elektrotechniku s prof. Špánym. Opýtal sa, či mám hotové zadanie, lebo dnes to máme odovzdať. Ja som na tie školské povinnosti celkom zabudol. Hrabal som v jednom obale a zadanie som mal vypracované. Lajo sa na to pozrel a upozornil ma, že mi chýba grafické znázornenie.
Ukázal mi to na papieri. Zobral som čistý papier aj s jeho grafom, priložil na okno a začal som ceruzkou kopírovať body priebehu krivky na grafe. Medzitým som mu vyprával o našej vydarenej výprave. Keď som sa s ním rozprával, nepostrehol som, že sa mi môj papier o nejaký ten centimeter zošmykol a ja som svedomite bodkoval ďalej. Potom som rýchlo narysoval osi a farebnou tužkou som zvýraznil priebeh krivky na grafe. Za chvíľu sme už utekali do učebne na hodinu. Postupne sme začali odovzdávať zadania. Pán profesor dal sem-tam nejakú otázku, na ktorú si často musel sám odpovedať. Bola to vysoká teória o elektromotoroch s nejakým rotačným magnetickým poľom a tomu sme veľmi nerozumeli. Naše vedomosti z „elektriky“ boli iba tie, ktoré sa týkali baníctva. Osvetlenie v bani, akumulátorové a trolejové lokomotívy, ťažné stroje, to sme sa naučili a tým náš záujem o „elektriku“ končil. Vysoká teória nám nešla veľmi do hlavy, lebo nikoho nezaujímala. Pán profesor to vedel, lebo sa to u baníkov opakovalo už po minulé roky. V minulých ročníkoch bola situácia podobná. Otvorene nám so smiechom povedal, že baníci sú na „elektriku“ sprostí. Prišiel rad na mňa. Nič netušiaci som mu podal svoje zadanie. Na textovej časti si niečo pohundrával, asi tam našiel niečo opísané z nejakej učebnice a keď pozrel na graf, tak papier zdvihol, ukázal všetkým a posmešne vykríkol: „Ani nevieme, že tu máme jedného svetového vynálezcu. O čo sa snažia odborníci vo svete už roky, on to urobil sám doma. Také hodnoty ešte nikto nedosiahol.“ Nevedel som, čo som to mal objaviť, lebo som tomu nerozumel. Preto som sa rozhodol, že sa priznám: „Pán profesor, ja som ten graf odkopíroval od kamaráta na okne.“ So smiechom povedal, že aj on bol študent, ale keď už niečo kopíroval, tak to mal lepšie, ako bolo to pôvodné. „Za úprimnosť máš trojku,“ a položil moje slávne zadanie k ostatným.
Tento zážitok ja spájam s našou výpravou do Opálových baní, lebo až týmto sa skončila celá naša akcia. Spoločne sme napísali správu z nášho výletu a zavesili na nástenku v aule. Spolužiaci sa chodili pozerať na naše opály a Muki si dal niekde u zlatníka svoj opál opracovať a vložiť do svojho zlatého prsteňa, namiesto pôvodného čierneho kameňa. Veľmi sa s prsteňom pýšil a mal z toho veľkú radosť.
Moje mylné predstavy o banskej činnosti na Dubníku
Moje predstavy o ťažbe opálov na Dubníku boli až do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia také, že hlavná baňa bola iba Jozefka a ostatné razené štôlne boli iba prieskumné na Libanke. Nič som nevedel ani o ťažbe vo Wiliam štôlni ani na Šimonke. Pracoval som na banskom závode a mal som svoje výrobné starosti. O opálove bane som sa už veľmi nezaujímal. Situácia sa mi objasnila až vtedy, keď sa mi v deväťdesiatych rokoch dostala do rúk kniha Dr. Štefana Butkoviča „História slovenského drahého opálu z Dubníka“. Potom sa mi rozsvietilo v hlave, aké rozsiahle banské práce sa urobili počas viac ako sedemdesiatročnej banskej činnosti na Dubníku.
Najlepší prehľad o rozsiahlej banskej činnosti poskytuje panoramatická fotografia Fr. Schafarzika asi z roku 1900, čo dokazuje veľkosť okolitých háld. Ja som už pri mojich návštevách baní na Dubníku tie haldy nezaregistroval, lebo za štyridsať rokov od zastavenia ťažby už boli haldy prirodzeným náletom semien zatrávnené aj zalesnené.
V poslednej dobe však už niekoľkí nadšenci znova sprístupňujú opálové bane v Dubníku aj verejnosti a využívajú terajšie technické vymoženosti na to, aby v skafandroch s dýchacím prístrojom boli schopní prezrieť aj zatopené časti bane. Je to záslužná činnosť pre verejnosť, preto im prajem, aby sa im v práci darilo.
Týmto môj príbeh o opále na Dubníku končím s naším baníckym pozdravom
Zdar Boh!
Keď som odišiel do dôchodku, stále som túžil navštíviť Dubník a ešte raz prefárať Jozefku. Pred niekoľkými rokmi som sa autom vybral obzrieť si staré opálové bane. Nezastavil som sa v Červenici, ale išiel som rovno po ceste na Dubník. Bola už urobená nová cesta, ktorá obchádzala osadu Dubník. O tom ja som nevedel a došiel som až do Zlatej Bane. Už som sa nevracal. Odložil som obhliadku na pozdejšie a je odložená až doteraz.
Na záver by som sa chcel poďakovať RNDr. Ondrejovi Rozložníkovi za pomoc s obrázkami a Ing. Ernestovi Schulerovi za pomoc pri úprave textov. Najväčšie moje poďakovanie patrí pánovi Ondrejovi Dobošovi, ktorý upravil moje príbehy tak, aby boli vhodné na zverejnenie na jeho stránke Maj Gemer.
(KONIEC)
Ing. Marian Slavkay































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-