Príjmanie do baníckeho stavu sa vykonáva pokľaknutím a prehnutím prijímaného cez tradičnú „Brüderladu“. Prijímaný dostane, k tomu účelu vyhotovenou drevenou a baníckymi kladivami ozdobenou „lopatkou“, tri údery na zadok. Zástupca združenia – prijímateľ, prevažne Brudervater vyslovuje pritom tradičnú formulu: "V mene Otca i Syna (dva údery) i Ducha svätého, amen!" (tretí úder), nemecky: "Gott Vater, Gott Sohn, Gott Heiliger Geist!". Povinnosťou príjmaného je poďakovať sa a prispieť do Bratskej pokladnice. Keď tak neurobí, ceremoniál sa i s údermi väčšej sily a ešte inými sankciami zopakuje.
Úvodná a záverečná strana žiadosti o založenie baníckeho spolku z roku 1683
Vtedajšie okolnosti vzniku bratského spolku, ako aj dôvody a jeho opodstatnenie, najlepšie vyplýva z úvodu časti zakladajúceho dokumentu, ktorého preklad v ďalšom uvádzame. Je potrebné poznamenať, že v nasledujúcom slovenskom texte sú úmyselne používané niektoré archaické výrazy, ako aj slovosled, a to v snahe dodržať aspoň z časti jeho historický charakter.
My, sudcovia, banskí majstri a rada váženého banského mesta Topschau (Dobšiná), ležiaceho v hornom Uhorsku, v Gemerskej župe, oznamujeme a dávame na vedomie každému koho sa to týka, že pred náš cnostný Mestský súd úctivo predstúpilo niekoľko starších baníkov a hámorníkov, a to menovite H. Andreas Stempel, Michael Klein, Jacobus Klausmann a Blasius Hanko a takto predniesli dôvod svojho príchodu: “Boh ako Pán nášho slávneho baníckeho mesta dal vznik nielen požehnaným horám, obchodu so železom, ale aj domácim baníkom a hámorníkom, ktorí sa zo dňa na deň rozmnožujú. To množstvo mladých banských a hámorných robotníkov potrebuje ale aj určité nariadenia, pretože sa často stane, že si povyrazia, oddajú sa lenivosti a nedbanlivosti tak, že ich samopašnosť nemôžu trpieť ani páni obchodníci, a tým menej ostatní robotníci. Niet teda iného lepšieho spôsobu na udržanie úzkostlivej a dobrej výchovy tejto mladej bezočivej mládeže, spolu s niekoľkými staršími, ako svedomité dodržiavanie nariadení. Preto vyššie menované osoby, v mene ostatných, banských a železiarenských robotníkov s hlbokou pokorou a slušnosťou, ako sa to patrí, poprosili, aby
im múdry Mestský súd čestné bratské združenie pod názvom “Bratstvo“ (Brüderschaft) založiť doprial, poriadok a usmernenie písomne predpísať umožnil, podľa ktorého by každý, od najstaršieho po najmladšieho, si zariadil svoj život. Ak našu žiadosť nadchádzajúce zasadnutie mestskej rady uzná za dobrú a spravodlivú, sme si vedomí, že ústami kráľovského proroka Dávida nám Duch Boží, nielen jeden ľúbezný, ale aj charakterný, ucelený Bratský spolok (Brüderschaft) schváli a to slovami: “Pozri sa aké je pekné a milé, keď bratia svorne spolunažívajú a keď sa dobrým poriadkom riadia krajiny, mestá a ľudia. Keď im tieto chýbajú, vyjdú navnivoč a je lepšie potom sa oprieť o písmo sväté ako o ľudské. Preto my, nositelia úradných povinností hore menovaných baníkov a hámorníkov, máme povinnosť nebrániť tomuto úmyslu, ale tento ešte dôslednejšie podporiť. Udeľujeme teda spomenutým baníckym a hámorníckým ľuďom, podľa plného práva, moci a slobody nášho úradu, nielen zriadenie cnostného spolku “Bratstvo”, ale si aj cechmajstra ročne zvoliť, ako aj banícky znak, “želiezko a kladivo“ (Schläger und Eisen), vo svojom Bratstve, ako znak slobody používať, tak ako to bolo nášmu váženému banskému mestu Dobšiná (Topschau), v roku 1326, z dobrotivej kráľovskej milosti, od vtedajšieho kráľa Karola (Carola) dané a až do dnes využívané, čo je viac, ako štyri a polstoročia. Popri tom sme im, so súhlasom a uznaním pánov majiteľov baní a hámrov, predpísali niektoré nariadenia, aby sa všetci, ktorí sa do váženého Bratstva prihlásili, sa v ňom ako v zrkadle vidieť mohli a čo by im špatné a protivné bolo, čo Bohu a človeku protivné je, všetko zo seba zotreli a všetky cnosti si osvojili. Chceme, aby všetky nariadenia, vo všetkých bodoch, podľa rozumu a písma, ako sú predpísané, nezmenené a nefalšované, dodržali. Nech ich každý brat Bratstva správne praktizuje. Všetkých, ktorí opovrhujú týmto poriadkom, alebo sa mu vysmievajú, mestská rada potrestá. Priestupky proti jednotlivým ustanoveniam bude posudzovať a trestať Bratstvo. Prijatý poriadok sa má v nasledovnej forme chápať. Celý poriadok „Bratstva“ má okrem úvodu a záverečnej časti 31 ustanovení, v ktorých sú zakotvené jednotlivé nariadenia. Poriadok podpísali: Daniel Stempel - Judex, Andreas Lux -
Pergmeister a Johannes Antoni - Alster.
Ako príklad dodržiavania prijatého poriadku z roku 1683 uvádzame oslavu baníctva v Dobšinej počas Turíčnych sviatkov. Turíčne sviatky boli a i sú najväčšou udalosťou roka v baníckom meste Dobšiná, ale sú už i stovky rokov spájané s oslavou ťažkej baníckej práce. Banícka oslava sviatkov súvisí so založením Baníckeho združenia - Bruderschaft, ktoré bolo založené prijatím ustanovenia mestskej rady Dobšinej, ktorá 21. septembra 1683 schválila „Poriadok pre prevádzku baní a hámrov“. V tomto poriadku sa v ustanovení číslo dva nabádalo i k prejavom pobožnosti, k účasti na bohoslužbách, k prijímaniu oltárnej sviatosti. V nich sa uvádza, že každý baník, hutník a uhliar je povinný na veľké sviatky, a teda i na Turíce poskytnúť podľa svojich možností primeranú sumu na oferu. Tu treba hľadať myšlienku spojenia týchto kresťanských sviatkov v Dobšinej i s oslavou baníckeho stavu a baníckej práce. Tento kresťanský sviatok je i sviatkom všetkých, ktorí pracovali a pracujú v banskej činnosti. Účasťou na bohoslužbách v kresťanskom duchu a na následnej oslave sa vzdáva úcta baníkom a ich nebezpečnej a ťažkej práci. Po roku 1945, v čase, keď tu ešte banská činnosť pretrvávala, sa oslavy konali 9. septembra, známeho ako „Deň baníkov“.
Turíce v roku 1936

Turíce v 20. storočí

Na Námestí baníkov - Turíce 2010

Bohoslužba v katolíckom kostole, Turíce 2010 * Bohoslužba v ev. a. v. kostole, Turíce 2009

Turíce 2010

Turíce 2017

História baníckeho spolku bola v roku 2013 spracovaná v knižnom vydaní. Záujemci si ju môžu zakúpiť resp. objednať na adrese: Turistické informačné centrum Dobšiná
Autori: Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-