Z hornín okolia Betliara treba hlavne uviesť horniny, ktoré vznikli počas vulkanickej činnosti a sú označované ako porfyroidy (vulkanické metaryolity), metaryolitové tufy a tufity a potom sedimentárne horniny – pieskovce, kremenné droby, sericitické fylity, sericiticko-grafitické fylity, lydity (nachádzajú sa v okolí vrchu Turecká, Straková a v smere na vrch Volovec) a v nepatrnom množstve vápence (ložisko mangánu na pravej strane rieky Slaná). Všetky tieto horniny podľahli počas viacerých horotvorných procesov, za vysokých teplôt a tlaku, rôznym stupňom premien – metamorfóze.

Okolie Betliara je geologicky veľmi zaujímavé aj výskytom gemeridného porfyrického granitu, ktorý tu vystupuje z podložia až na povrch, a to v lesnej obore pri potoku vtekajúcom do parku kaštieľa Andrássyovcov. Jeho vek bol určený na cca 275 miliónov rokov, čo geologicky zodpovedá koncu prvohôr – permu. Granit je známy i tým, že v ňom možno nájsť pekné zhluky čierneho minerálu – turmalínu (odroda skoryl), tvoriaceho v granite tzv. turmalínové slnká. Veľká časť katastra obce je pokrytá sedimentmi kvartéru zo zvetraných hornín. Okolie meandrujúcej rieky Slaná a Betliarskeho potoka je pokryté niekoľkometrovou vrstvou aluviálnych náplavov z hornín ich povodia.

Geologicko-prieskumná a banská činnosť v okolí obce Betliar

Širšie okolie Betliara, najmä oblasť Rožňavy, je známe výskytom nerastov, ktorých vyhľadávanie a ich následné zužitkovanie boli predmetom záujmov pravdepodobne už za čias Keltov, ktorí sa sústreďovali na hľadanie rúd s obsahom zlata, striebra a medi. Neskôr boli v okolí vyhľadávané, a v menšej miere i ťažené (najmä v 18. a 19. storočí) nerastné suroviny, a to na ložiskách uvedených v ďalšom. Taktiež v okolí Betliara sa o vyhľadávanie nerastných surovín (najmä tých, ktoré obsahovali vzácne kovy, hlavne zlato a striebro) snažili jednotlivci, ktorí podnikali s baníckou činnosťou.

Záujemcom bolo, na základe žiadosti, banskými úradmi pridelené územie – banské pole, ktoré bolo ohraničené tzv. banskými kameňmi.

Tieto možno nájsť ešte aj dnes na hraniciach niektorých banských polí. Takýto jedinečný hraničný kameň (v tomto prípade zo železa) sa napríklad našiel i v katastri obce Pača, osadený v roku 1873 a označený iniciálkami „Gr. A. D.“ (gróf Andrássy Dionýz). Z okolia Betliara sa zatiaľ takýto kameň nenašiel. V prípade nájdenia možného budúceho bohatého ložiska, držitelia banského poľa ho predávali bohatším spoločnostiam, ktoré mali dostatok potrebných financií. Zlato a striebro bolo v mikroskopickej forme viazané na žilný kremeň (výskyt Janova dolina) alebo na minerál antimonit (Straková). Až neskôr sa začali ťažiť nerasty, v ktorých hlavným kovom bolo železo.

V okolí Betliara sa banskými prácami najprv vyhľadávalo zrudnenie, tak ako v celom Spišsko-gemerskom rudohorí, tzv. „pingami“, ktoré boli hĺbené až do hĺbky okolo 10 m. Nájdeme ich vo forme oválnych jám na svahu Tureckej alebo i v pokračovaní ložiska Betliar-Straková. Po nájdení perspektívnej rudnej žily, bola táto overovaná banskými prácami – tzv. kresanicami, razených spočiatku ručne, t. j. želiezkom a kladivkom. Takéto banské dielo – kresanica sa nachádza aj na ložisku mangánu pri Betliari. Používanie oboch týchto nástrojov pri razení kresanice bolo nasledovné: Baník udieral kladivkom, ktoré držal v pravej ruke, na želiezko a takto odsekával na čelbe banského diela kusy horniny. Spôsob a technika záviseli od pevnosti, bridličnatosti a porušenia horniny v konkrétnej bani. Bola to mimoriadne namáhavá práca vykonávaná pri slabom osvetlení, nedostatku vzduchu, vo vlhkom prostredí a s denným postupom niekoľko desiatok cm. Rudu a horninu musel baník vynášať z bane tak, že ju naložil dreveným korýtkom, alebo plechovým „brotwanom“ do dreveného banského vozíka – nazvaného „hunt“. Tento vozík ťahal z bane von ručne, po drevených doskách, ktoré boli spájané medzi sebou bez použitia klincov. Až neskôr razil banské chodby pomocou trhaviny (pušný prach), ktorá bola po prvýkrát na svete použitá v Banskej Štiavnici v roku 1627.

Po druhej svetovej vojne boli v okolí Betliara pracovníkmi Geologického ústavu Dionýza Štúra, Bratislava realizované rôzne geologické, geofyzikálne a geochemické práce. Uvedená štátna organizácia má aj dnes v Betliari jeden zo skladov hmotnej dokumentácie, v ktorom sú uschovávané dokumentačné vzorky z banských, ale najmä vrtných prác z celého východného Slovenska. V 60-tych rokoch 20. storočia vykonával geologicko-prieskumné práce vrtmi a banskými prácami Východoslovenský prieskum, n. p. a potom v 80-tych rokoch Geologický prieskum, n. p. Spišská Nová Ves, závod Rožňava, ktorý bol zameraný na nerastné suroviny s obsahom kovov (antimón a zlato) rudného žilného ťahu Betliar-Straková.

Na svahoch Strakovej sa overovala aj surovina, vhodná pre stavby a úložiská, kde sa používajú rádioaktívne látky, tzv. turmalínovce. Ich prímes do stavebných zmesí zabraňuje úniku žiarenia do okolia. Výsledky boli spracované a vyhodnotené v záverečnej správe roku 1996 (riešiteľ J. Kilík).

Ložisko mangánovej rudy

Výskyt sa nachádza cca 1 km na JJZ od Betliara na severovýchodnom úpätí vrchu Turecká, a to na pravej strane rieky Slaná v banskom poli Tomáš a Július. Známy je už od polovice minulého storočia (Hauer a Foetterle 1855, Maderspach 1875 a i). V grafitických fylitoch s polohami lyditov sa nachádzajú malé šošovky čiastočne ankeritizovaného vápenca a v nadloží dve polohy mangánovej rudy orientované v smere V – Z a sklonom 50⁰ na J. Mocnosť spodnej šošovky je 0,5-1 m a vyššej 1-2 m. Šošovky oddeľuje asi 10 m mocná poloha tmavej bridlice. Smerná dĺžka Mn zrudnenia sa odhaduje na 100 m, ale Maderspach (1880) uvádza, že ju staré pingy (povrchové kutačky) sledovali v dĺžke až 2000 m. Rudné polohy tvoril najmä minerál rodonit a vápenec s prímesou rodochrositu, magnetitu, pyritu a chalkopyritu, pri povrchu vo forme minerálov: goethit a oxidov Mn. Ložisko bolo sledované štôlňami a v malom rozsahu sa tu okolo roku 1900 i ťažilo. Poslednými ťažiarmi bola rodina Šarkányovcov.

V roku 1909 ho skúmala Rimamuránsko-šalgotariánska spoločnosť, ale bez pozitívneho výsledku. Priemerná kvalita ťaženej rudy bola v prvej polohe 13,4 % Mn a 14% Fe a v druhej 24,8% Mn a 8,1% Fe. Zrudnenie, vzmáhaním jednej zo štôlní, preverovali v roku 1951 Gemerské železorudné bane, n. p. závod Rožňava. Podobné ložisko väčšieho rozsahu sa nachádza severne od obce Čučma pri Rožňave, v ktorom je vo veľkej miere zastúpený ružový minerál (polodrahokam) – rodonit.

Pri prieskume tohto ložiska, ktorého sa zúčastnili v roku 2014 M. Gargulák, O. Bachňák, O. Rozložník a následne J. Kilík a M. Hlivák, sa podarilo vojsť do jedného banského diela, a tým získať prvé zaujímavé údaje o ložisku.

         Banské dielo na ložisku mangánu (foto J. Kilík)                                           

Ložisko antimónovej rudy Betliar-Straková 

Ide o menšie ložisko antimonitu, ktoré sa nachádza cca 1900 m SZ od betliarskeho kaštieľa, a to na svahu známom ako Straková, kde boli udelené banské polia Rudolf a Štefan. Zrudnenie vystupuje v porfyroidoch gelnickej skupiny. Smerom na SV pokračuje zrudnená tektonická línia indíciami zrudnenia v okolí povrchového výskytu betliarskeho granitu s možným pokračovaním až do oblasti hlavného hrebeňa Spišsko-gemerského rudohoria. Zrudnenie bolo v minulosti overované štôlňou Potôčik zo strany obce Gemerská Poloma. Vlastná akumulácia antimonitového zrudnenia v časti Straková bola overovaná okolo roku 1918 banskými prácami, a to štôlňami: Západnou, Hornou a Spodnou, s hĺbkovým dosahom prác cca 100 m. Následne v rokoch 1952 – 1954 realizoval prieskumné a vzmáhacie práce Východoslovenský prieskum, n. p. Vypočítané boli zásoby v množstve cca 29 000 ton, s kvalitou Sb 1,61 %.

Na podklade výskumných prác Geologického ústavu Dionýza Štúra Bratislava (Pecho 1980) boli situované Geologickým prieskumom, n. p. Spišská Nová Ves, závod Rožňava nové banské práce približne na úrovni Spodnej štôlne. Vyrazená bola štôlňa Soňa, ktorá overovala rudonosnú líniu smerom na JZ a SV. Vypočítaných bolo 23 000 ton zásob Sb rúd o obsahu 3,1 % Sb, 0,64 g/t Au a 2,16 g/t Ag. Smerom pod kopec Herichová bol vyrazený prieskumný prekop, a to z dôvodu, že tu geofyzikálne merania indikovali možné antimónové zrudnenie. Overené boli niekoľko metrov hrubé polohy s vysokým obsahom pyritu. Celkový rozsah banských prác bol asi 2 500 m. Východné pokračovanie zrudnenia sa overovalo i 600 m hlbokým vrtom BS-1, ale bez pozitívnych výsledkov.

Úprava železných rúd, hutníctvo a železiarstvo

V bezprostrednom okolí Betliara nie sú známe ložiská železných rúd reprezentované kremeň-sideritovými žilami s obsahom Fe viac ako 33 %. Tieto hydrotermálne žily, ktoré mali hĺbkový dosah až 700 m pod povrch, sa nachádzali v okolí vrchu Turecká, JZ od Betliara. Niektoré banské polia, v ktorých sa nachádzali tieto kremeň-sideritové žily, vlastnila rodina Andrášiovcov. Táto rodina bola v baníctve veľmi aktívna a do ťažby a objektov úpravy týchto rúd vynakladala veľké investície. Dokladom toho je i betliarska Nižná Maša, do ktorej sa tieto rudy z oblasti Tureckej dopravovali, upravovali a v železiarni spracovali.

Členovia tejto rodiny mali nemalú zásluhu na overovaní ložísk nerastných surovín, na ich ťažbu a následnú úpravu a hutnícke spracovanie získaných kovov, hlavne medi a železa v údolí rieky Slaná až po Dobšinú, v okolí Rožňavy, Pače a Drnavy. Stručne sa zmienim len o ich aktivitách v Betliari. Podľa archívnych údajov uložených v Kaštieli Betliar je v súpise ich majetku v Betliari zo dňa 6.11.1838 uvedená jedna vysoká pec, tri vykúvacie hámre (frischfeuer Hammer) a jeden valcovací hámor. Najmä gróf Leopold Andrássy, ktorý bol v obore baníctva veľmi znalý, sa zaslúžil o vybudovanie vysokej pece už v roku 1781. Nasledoval ho gróf Emanuel Andrássy, ktorý sa zaslúžil o navrátenie ich železiarne v Betliari v roku 1878. Zásluhou grófa Gejzu Andrássyho bolo založené „Riaditeľstvo baní a železiarní“ tejto rodiny, so sídlom v Betliari.

Vyšná Maša (Horný Hámor)

Pri rieke Slaná, v mieste kde dnes je prevádzka Lesov SR – závod Rožňava, sa nachádzali dva hámre, a to hámor medený a železný. Na mape vyhotovenej v roku 1860, na ktorej je zakreslené banské pole Tomáš (Thomasfeld), je zakreslená pri ľavom brehu rieky Slaná i vysoká pec štvorcového obrysu (Jacobine Hochofen). Bližšie údaje o tejto peci nie sú známe. 

V tejto lokalite, na úpätí masívu vrchu Turecká pri rieke Slaná, cca 900 m južne od obce Betliar, bola vysoká pec a železiareň. Dal ju postaviť v roku 1791 gróf Leopold Andrássy. Na začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia ju prevzal gróf Nádasdy. Pozval anglických technikov, Evansa a Dobbsa, ktorí tu postavili v rokoch 1845-1847 prvú valcovňu na parný pohon v Uhorsku. Hoci novopostavená valcovňa zodpovedala najnovším technickým požiadavkám, nepriniesla očakávané výsledky, pretože energeticky bola postavená na báze hnedého uhlia, ktoré sa muselo dopravovať zo značných vzdialeností, čo zvyšovalo prevádzkové náklady. Okrem vysokej pece a valcovne tu boli dva skujňovacie hámre.

Zlepšenie železiarne sa podarilo dosiahnuť v polovici 19. storočia Jozefovi Volnému. Menovaný postavil novú vysokú pec a zlepšil konštrukciu existujúcej vysokej pece. Energetickú situáciu zlepšil opätovným prestavaním valcovne tyčového železa na vodný pohon. Využitá bola sila vody rieky Slaná, ktorej časť vody bola odklonená do cca 400 m dlhého umele vyhĺbeného kanálu s dostatočným výškovým rozdielom na pohon vodného kolesa. V tomto období patrila železiareň grófovi Tomášovi Nádasdymu.

Vysoká pec zhutňovala železné rudy, ktoré boli ťažené hlavne v oblasti masívu kopca Turecká. Do železiarne bola ruda dopravovaná po vybudovanej lesnej ceste po vrstevnici vo svahu, známej ako „konská dráha“, ktorá sa začínala pri obci Rudná a končila v svahu nad železiarňou. Tu na konci tejto cesty ešte ostali kamenné zostatky základov objektov – prekladisko, od ktorého sa ruda dopravovala asi 500 m dlhou zvážnou na ďalšie spracovanie v Nižnej Maši (obr. č. 5 a 6). 

Ročne sa v Nižnej Maši vyrobilo 1 080 – 3 360 ton surového železa. Betliarske kujné železo malo vlastnosti ocele, dodávalo sa i do valcovne v Podbrezovej, kde z neho valcovali predovšetkým koľajnice. Začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia ostali v prevádzke už iba vysoké pece. Roku 1879 odkúpil betliarsku železiareň gróf Emanuel Andrássy. Vysokopecnú výrobu železa v Betliari zastavili v roku 1903. Súčasne sa stáva chatovou osadou a budova s popisným číslom 421 – pavlačový dom je zapísaná v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok SR. Z tohto pohľadu by sa mala tejto osade venovať náležitá pozornosť, najmä čo sa týka osídľovania väčších budov, žiaľ už dosť poškodených.

Nemalú zásluhu na využívaní technológie úpravy železnej rudy a prosperitu železiarne v Nižnej Maši mal jej riaditeľ – hutný inžinier Jozef Volný (Wolny). Zaviedol tu nové technologické metódy v železiarstve, ktoré sa potom uplatnili i v celom bývalom Uhorsku.

Jeho stručný životopis je nasledovný:
Narodil sa 12.3.1819 v obci Spišské Vlachy, okres Spišská Nová Ves, zomrel 14.9.1878. Pochovaný je v obci Ožďany, okres Rimavská Sobota. Rodičia, otec Ján Volný (? – 1831), matka Anna Mária, rod. Sommerová. V rokoch 1825-31 navštevoval ľudovú školu v Spišských Vlachoch, 1831-39 študoval na gymnáziu v Košiciach, 1839-41 vo filozofickom kurze a v I. ročníku právnickej akadémie v Košiciach, 1841-44 na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici.

V rokoch 1844-48 účinkoval ako banský inžinier Komorského úradu v Banskej Bystrici, 1848-49 bol tajomník komisára banských miest, 1849-50 hutný inžinier železiarne v Pohorelej, 1850-52 riaditeľ huty v Kružlovskej Hute.

Od roku 1852-56 riaditeľ železiarne v Nižnej Maši-Betliar, 1856-70 hlavný inšpektor Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti v Rimavskom Brezove, 1870-72 v Budapešti, 1872-74 generálny riaditeľ Salgotarjánskej železiarskej spoločnosti v Salgótarjáne, 1876-78 člen vedenia odbornej sekcie pre priemyselnú výrobu Uhorských priemyselných združení v Budapešti, od 1878 na dôchodku.

Bol modernizátor celého železiarstva v bývalom Uhorsku, ale i hutníctva na Slovensku. Po roku 1852 zdokonalil železiareň v Nižnej Maši, postavil novú vysokú pec, prestaval valcovňu tyčového železa a podobne. Ročnú produkciu podbrezovskej železiarne zvýšil z 15 tisíc viedenských centov železa na 55-56 tisíc. Ako riaditeľ Salgótarjánskej železiarskej spoločnosti usmerňoval technológiu železiarskej výroby a zaslúžil sa o zavedenie pudlovania na báze plynu. Je autorom knihy venovanej uhorskému banskému zákonodarstvu, článkov o železiarstve, ako i štúdie v monografii Gemersko-malohontskej župy, ktorá je významným prameňom k dejinám baníctva a hutníctva na Gemeri. V roku 1876 bol vyznamenaný rádom Františka Jozefa.

Údaje sú čerpané hlavne z publikácie pána Štefana Klinku „Významní dejatelia Banskej Štiavnice“ a pána Hadobása Sándora, riaditeľa Baníckeho múzea v Rudabányi z článku: „130 éve hunyt el Volny József“ (preklad: Pred 130 rokmi zomrel Jozef Volný).

Použitá literatúra:
Bárczy, Z.: Volny József (1819-1878). = Az Országos Magyar Bányászati és Kohászati egyesület jubileumi évkönyve. Megjelent az egyesület 80 éves jubileuma alkalmából. Bp. 1972. OMBKE, str.77-78.
Eisele, G.: Gömör és Kishont törvényesen egyesült vármegyékbányászati monográfiája. Selmecbánya, 1907. str.133-134.
A Rimamurány-Salgótarjáni VasmRészvénytársaság fejldésének története. A XXV. Közgylés alkalmából 1881-1906. Bp. 1906. str.37-38.
Hadobás, S.: 130 éve hunyt el Volny József. Bányászattörténeti Közlemények, III. évf. 2008. 5. sz. 95–99. o
Furiel, T. 1958: ZS-VZ – Betliar-Straková - Sb, MS-GP
Pecho, J. 1976: Geologický výskum Sb-rúd v území Betliar-Straková,MS-GP.

Rozložník, O. et al. 1986: ZS Betliar-Straková, antimónové rudy, zlato, VPMS-GP
Šarudyová, M.: Jozef Volný. = Tibenský, Ján (ed.): Priekopníci vedy a techniky na Slovensku 2. Bratislava, 1988. Osveta, str.688-692.
Szinnyei, J.: Volny József. = Sz. J.: Magyar írók élete és munkái, 14. köt. Bp. 1912.
Volny, J. = Kenyeres Ágnes (fszerk.): Magyar életrajzi lexikon 2.köt. L – Z. Bp. 1969. Str.1013.
Volny J. = Vasárnapi Újság, 1864. 37. sz. Arcképpel.
Volný (Wolný) J. = Slovenský biografický slovník, 6. Vyd.. T – Z. Martin, 1994. Matica Slovenska, str.313..
[Zsamborski, L.: Volny J. (1819-1878). = Bányászati és KohászatiLapok – Kohászat, 131. évf. 1998. 7-8. sz. str.257.

Steiner, A., Rozložník, O., Kucharič, Ľ. 1985:Vzťah betliarského granitu k Sb-štruktúre Betliar-Straková z pohľadu nových geologicko-
geofyzikálnych poznatkov, Minerália Slovaca, 17,4.,341-344.

Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník