Tam začala jeho životná cesta banského technika. Od roku 1959 pôsobil v podniku železorudných baní Spišská Nová Ves. V tejto firme pracoval na rôznych banských závodoch, a to v Helcmanovciach, Smolníku, GŽB – Dobšiná a naposledy na závode ŽB – Rožňava, úsek Drnava – Malý vrch. V roku 1977 odišiel ako expert na Kubu, kde pracoval 3 roky. Akademický titul získal štúdiom na Baníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach.
Do dôchodku odišiel v roku 1990.
Svoje prvé kroky v živote napísal v svojich publikovaných spomienkach „Ako sa rodili krtkovia“ takto:
"Môj otec bol v Brezovici nad Torysou notár. Na druhý deň po mojom narodení odchádzal do úradu s fľašou koňaku v aktovke. U matrikára, pána Šafára, to riadne oslávili. Zapísali ma do matriky ako Marian Oliver, chlapec, narodený 8. januára 1935.
Z útleho detstva si nepamätám, kedy sme odišli z Brezovice. V roku 1939 sme sa zo Sabinova presťahovali do Prešova, kde som v roku 1941 začal chodiť do Ľudovej školy. V r. 1943 otca preložili na notariát v obci Svinia, kde sme sa odsťahovali.
Živo si spomínam na posledný rok v obci Tuhrina, do ktorej sme sa presťahovali. Prichádzal koniec školského roku 1950. Ja som končil strednú školu chlapčenskú v Prešove a bolo potrebné uvažovať, čo ďalej. V jeden pekný deň prišli na našu školu vojenskí dôstojníci. S vyplnenou prihláškou som trielil domov, aby mi ju rodičia podpísali. Nepochodil som, lebo podľa nich to bolo nebezpečné povolanie. Nakoniec všetko vyriešil brat Miro. On vtedy končil piaty ročník II. štátneho gymnázia v Prešove. Keď sme prišli domov, v nedeľu oznámil rodičom, že sa prihlásil za baníckeho učňa v rámci náboru „Lánskej akcie“, ktorú vyhlásil vtedajší prezident republiky Klement Gottwald. Mamka prvá oponovala, že má ešte 3 roky, aby zmaturoval. Potom môže ísť študovať na akúkoľvek vysokú školu. V podstate mala pravdu, ale brat sa nedal. Mal už 17 rokov a vedel rodičom vysvetliť, aké sú podmienky v baníckom učilišti, koľko trvá učebný pomer, čo všetko banícky učeň dostane a tiež aké sú možnosti ďalšieho štúdia po vyučení. Nedal sa od svojho rozhodnutia odhovoriť. Tvrdošijne trval na svojom. Otec vidiac, že si s ním neporadí, povedal, že pôjde do Prešova na úrad práce poinformovať sa o tejto štátom podporovanej akcii. Zistil, že je to presne tak, ako im to vysvetlil Miro. Rodičia sa snažili mu to ešte vyhovoriť, ale nepochodili.
Ja som túto situáciu využil. Keď som videl, že rodičom dochádzajú argumenty, nečakane som vyhlásil: „Keď ide Miro, idem aj ja za baníckeho učňa.“
Tým sa začal jeho profesionálny život v banskej činnosti, v ktorej pracoval 38 rokov. Výstižne, ale aj vtipne, to opísal vo viacerých článkoch, ktoré boli uverejnené v množstve pokračovaní na internetovej stránke Maj Gemer, ktorú vedie Dr. O. Doboš.
Vyjadrujeme hlbokú sústrasť nad jeho úmrtím a s úctou budeme naňho spomínať ako na odborníka vo svojej profesii, ktorej obetoval celý svoj život.
Česť jeho pamiatke !
Zdar Boh !