V tejto funkcii ho v roku 1891 preložili na banský kapitanát v Banskej Bystrici. Stal sa hlavným banským komisárom a túto funkciu zastával od roku 1896 na právnom oddelení Ministerstva financií v Budapešti, kde pracoval až do dvadsiatych rokov minulého storočia. Oženil sa, za manželku si vzal Zlaticu Füleppovú (Fülepp Aranka). V tejto pozícii už v roku 1898 získal titul banského kapitána a o ďalšie dva roky bol vymenovaný za aktívneho banského kapitána. V roku 1904 bol zaradený do VI. platobného oddelenia ministerstva, v roku 1907 nadobudol hodnosť ministerského radcu a postúpil do V. oddelenia. Od 1. januára roku 1919 vo funkcii zástupcu štátneho tajomníka riadil hlavné oddelenie banskej správy a po uplynutí niekoľkých rokov činnosti bol od roku 1914 jeho vedúcim.
Okrem plnenia úloh, vyplývajúcich z bežnej administratívy banskej činnosti, v období rokov 1899 – 1903 na prípravu návrhu nového banského zákona založil združenú komisiu, ktorej bol vedúcim. Táto komisia úspešne zvládla a ukončila túto ťažkú úlohu, vypracovala slovné znenie návrhu zákona a jeho odôvodnenie, ktoré, ako zdroj bohatých informácii, vyvolalo pozornosť aj v zahraničí.
Neskôr, v roku 1909, vypracoval návrhy zákonov o ťažbe draselnej soli, zemného plynu a minerálnych olejov, ktoré boli v roku 1911 zavedené do praxe. Za prípravu týchto návrhov bol vyznamenaný rytierskym krížom Leopoldovho rádu.
Od toho času aktivita okolo príprav zákonov neprestávala. Je treba spomenúť najmä návrh zákona o detailnej reforme banských bratských pokladníc, o úprave banských poplatkov, návrh zákona o práve k územiam s výskytom uhlia a právnu úpravu pomerov v uhoľnom baníctve.
Po najväčšom banskom nešťastí v Európe, ktoré sa stalo 10. marca v roku 1906 v kamennouhoľných baniach pri severofrancúzskom mestečku Courrieres, kde zahynulo 1099 baníkov, Wahlner absolvoval študijnú cestu do Francúzska, Belgicka a Nemecka. Po návrate vypracoval detailnú správu o priebehu tejto katastrofickej udalosti a z nej vyplývajúcich opatrení, na základe ktorých pre zvýšenie bezpečnosti baní v krajine, vypracoval viaceré vládne nariadenia a zaviedol ich aj do praxe (boli to napr. o zrážaní rozptýleného uhoľného prachu v banskom ovzduší, štatúte strelmajstra a o strelných prácach).
Počas dlhých rokov svojej praxe osobne navštevoval banské závody a vykonával kontrolu dodržiavania pracovných a bansko-bezpečnostných predpisov.
V neposlednom rade je potrebné zmieniť sa aj o jeho literárnej činnosti, predovšetkým v oblasti banského práva, sociálnej politiky a štatistiky. Jeho práce boli uverejňované najmä v odbornom časopise Banícke a hutnícke listy (Bányaszati és Kohászati Lapok). Sotva existovala dôležitejšia problematika banského práva, o ktorej by nebol spracoval písomné vyjadrenie. Podstatnú časť svojej publikačnej činnosti venoval oblasti banskej štatistiky, a to počas celých 25 rokov svojho pôsobenia.
V lete roku 1920 bola založená odborná skupina pre skvalitňovanie bezpečnosti ťažby uhlia a možnosti jej nárastu, v ktorej pracoval krajinský vládny komisár pre ťažbu uhlia.
Jeho najdôležitejšími prácami sú:
|
|
V roku 1926 ho banícky a hutnícky spolok (Bányászati és Kohászati Egyesület) vymenoval za čestného člena a založil tradíciu každoročného odovzdávania pamätnej medaile Aladára Wahlnera a udeľujú ju osobnostiam, ktoré sa v oblasti hospodárnej ťažby nerastných surovín zaslúžili o jej skvalitnenie a zároveň boli významnými odborníkmi.
Medaila okrúhleho tvaru o priemere 50 mm je vyrobená z bronzu, pozláteného bronzu alebo zlata.
Aladár Wahlner zomrel náhle, dňa 11. augusta roku 1930 v Budapešti, na následky krvácania do mozgu vo veku 69 rokov.
Na základe príspevku v časopise Bányászati és Kohászati Lapok roč. LIV, rok 1921, č. 9, s. 130-131 a https://hu.wikipedia.org/wiki/Wahlner_Aladar
spracoval:
Ing. Mikuláš Rozložník
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-