Princíp pneumatických vŕtačiek spočíva v tom, že na dláto tlčie piest, poháňaný stlačeným vzduchom; nárazy nasledujú rýchle za sebou a stroj si pootáčanie dláta obstaráva samočinne. V priebehu času bolo používaných viacej typov vŕtacích kladív, pre informáciu uvádzame jeden z pomerne dlho požívaných, a to vŕtacie kladivo typu „Flottmann“ v nasledujúcom znázornení. Vyznačuje sa jednoduchosťou, spoľahlivosťou a výkonnosťou. Vyrábali sa v rôznych veľkostiach až do váhy 20 kg, najmenší typ váži 10 kg. Vŕtacie kladivá vykonávajú za 1 minútu 1400 až 2500 nárazov a potrebný tlak vzduchu na ich pohon je 5 až 8 atmosfér. Spolu s nimi sa používajú aj viaceré konštrukcie uľahčujúce obsluhu, z ktorých je najznámejšia vzduchová opora.

Pohľad a rez vŕtacím kladivom Flottmann (zdroj Martínek, 1952, obr. 143)
Pneumatické vŕtacie kladivá použili v baniach spišsko-gemerského rudohoria prvý raz v roku 1897 v Slovinkách, a to nárazové vŕtacie kladivá značky Ingersoll Rand. Pneumatické kladivá koncom 19. a začiatkom 20. storočia zaznamenali značné rozšírenie a zvyšovanie ich technickej úrovne a ochrany obsluhy. Ďalšie zlepšenie predstavovalo vŕtacie kladivo s vodným výplachom. Na vodný výplach je potrebné dláto, ktorého násada je upravená pre výplachovú hlavicu. Tlaková voda o 4 až 6 atmosférach priteká ohybnou hadicou, prechádza kanálikom dláta až k ostriu, kde vyteká na dno vŕtanej diery a vyplachuje vyvŕtanú drvinu. Toto riešenie zamedzuje tvorenie jemného prachu, čím vytvára podmienky na bezpečnejšiu prácu.
Dláta pre pneumatické vŕtanie
Dláta pre pneumatické kladivá sú plné, alebo duté, môžu byť hladké, alebo závitnicové. Plné dláta majú prierez kruhový, štvorhranný, šesťhranný alebo osemhranný. Duté dláta hladké mávajú prierez kruhový, šesťhranný alebo osemhranný a sú vo svojej osi po celej dĺžke prevŕtané kanálikom svetlosti 5 – 7 mm. Tvary ostria vŕtacích dlát sú rôzne: jednosečné, dvojsečné, tvaru písmen „Z“, krížové, ružicové a korunové.

Zakladanie vývrtov
Správny účinok trhaviny možno dosiahnuť iba správne založeným vývrtom. Je potrebné, aby vývrty boli vždy zakladané pod určitým uhlom k stene, do ktorej vŕtame, tento uhol sa podľa tvrdosti horniny pohybuje od 30 do 45˚.
Výbušné látky – trhaviny
Výbušniny sú chemické zlúčeniny alebo fyzikálne zmesi, ktoré pri náhlom podnete sú schopné explozívneho rozkladu. Látky, používané na rozpojovanie hornín, nazývame trhaviny alebo tiež priemyselné výbušniny. V začiatkoch používania trhavín to bol po dlhú dobu čierny strelný prach (zmes liadku draselného asi 75%, dreveného uhlia asi 13% a síry asi 12%), neskôr, v súvislosti s rýchlym rozvojom chémie, vynález strelnej bavlny v roku 1846, nitroglycerínu a dynamitu v roku 1867, ako aj rozbušiek. Dynamity sa používajú v tvrdých horninách, ich účinok je trieštivý, hornina sa tak rozpadá na malé kusy. Neskôr, namiesto dynamitu sa používal želatínový astralit, v uhoľných baniach nobelit. Pri zaobchádzaní s trhavinami je nevyhnutné dodržať všetky predpisy o bezpečnosti v závislosti na použitom druhu.
Roznecovadlá
Sú to prostriedky, ktorými sa vyvolá explózia trhavín. V počiatkoch ich používania na zapálenie strelného prachu používali slamené alebo trstinové steblá natreté, alebo naplnené jemným prachom, ktoré vkladali do otvoru v upchávke. Neskôr, koncom prvej polovice 19. storočia, sa rozšírili Bickfordove bezpečnostné zápalnice, ktoré sa od roku 1853 začali vyrábať aj u nás. V ostatnej dobe sa ako roznecovadlá všeobecne používali zápalnica, rozbušky a elektrické roznecovače, ale aj roznecovacie elektrické strojčeky, tzv. roznetnice.
Zápalnica je v podstate žilka jemnozrnného čierneho prachu alebo múčkovitej prachoviny, je asi 1 mm hrubá a je uložená v jemnej hadici vyrobenej z juty alebo bavlny, neskôr z papierového prúžka. Na dosiahnutie vyššej pevnosti je opradená tým istým materiálom ako je hadica. Opradenie je impregnované, aby sa zabránilo preniknutie vlhkosti k prachovej žilke.
Rozbušky sú mosadzné, medené alebo hliníkové dutinky, naplnené asi do polovice traskavinou. Ostávajúca časť dutinky je voľná a zasúva sa do nej zápalnica. Okrem čierneho prachu, ktorý sa k explózii privádza plameňom zápalnice, sa používajú pri ostatných druhoch trhavín.

Rozbuška a elektrický roznecovač (podľa Martínek 1952)
Elektrický roznecovač je v podstate pilulka zápalnej zmesi, v ktorej je uložený tenký žeraviaci drôtik. Zavedením elektrického prúdu sa drôtik rozžeraví a vzniknuté teplo pilulku zapáli – vyšľahne plameň a roznieti rozbušku, ktorá je zasunutá do dutinky roznecovača.
Roznetnica je dynamoelektrický strojček, ktorým otočením kľuky alebo kľúča, sa vyrába slabý elektrický prúd (spravidla 6 V), ktorý je potrebný na zapálenie elektrických roznecovačov.

Nabíjanie vrtnej diery a príprava roznetnej náložky
Po vyčistení vývrtu sa diera nabíja trhavinou, plní sa jeho spodná tretina. Množstvo trhaviny vložená do vývrtu sa nazýva nálož. V začiatkoch to bol strelný prach, neskôr všeobecne používané jednotlivé voľné náložky a z náložky zápalnej (roznetnej), v ktorej je zasunutá rozbuška so zápalnicou alebo elektrickým roznecovačom. Náložky sa zasunujú do vývrtu tzv. nabijakom, čo je tyč o priemere asi 20 mm z dreva, opatrená po celej dĺžke žliabkom pre zápalnicu, alebo drôty pri elektrickom odpaľovaní. Pri odpaľovaní zápalnicou, sa táto odreže hladko ostrým nožom kolmo na jej os, zasunie sa do rozbušky o jej okraj sa pritisne na to určenými kliešťami a zasunie sa do čelnej strany poslednej náložky, potom sa následne tenkým a pevným motúzom upevní. Podobne je to aj pri požití elektrického odpaľovania.
Utesnenie nálože vo vývrte
Nálož trhaviny vo vrtnej diere je potrebné riadne utesniť (upchať), pretože od toho závisí jej dobrý účinok. V priebehu času sa to dialo viacerým spôsobmi, neskôr sa všeobecne rozšírilo používanie šúľkami z mierne vlhkej hliny alebo ílu, ktoré sa do vývrtu zasunujú nabijakom. Vo vhodných podmienkach sa používal aj suchý, sypký a ostrý piesok alebo jemne mletý kamenný prach nasypaný do hadíc z impregnovaného papiera.
Odpaľovanie náloží
Odpaľovanie náloží sa v počiatkoch dialo primitívnymi zápalnicami, zhotovenými zo stebiel rôznych rastlín, neskôr zápalnicou a potom skoro výhradne elektricky. Odpaľovanie zápalnicou spočíva v tom, že konce zápalníc, ktoré vyčnievajú z jednotlivých nabitých vývrtov, po predchádzajúcej úprave postupne zapaľujeme. Konce zápalníc je potrebné šikmo zarezať alebo asi na dĺžku 1 cm rozrezať obal a tým obnažiť prachovú vrstvu. Prachová žilka sa potom zapáli ostrým plameňom hlavičky obyčajnej zápalky. Pomerne spoľahlivý spôsob zapaľovania predstavuje použitie tzv. dutnáka, čo je kus zápalnice, do ktorého sa v približne rovnakých vzdialenostiach urobia zárezy až k prachovej žilke. Tento dutnák sa zapáli a k jednotlivým zárezom sa prikladajú konce zápalníc od náloží, ktoré sa od vyšľahnutého plameňa zo zárezu zapália. Pohodlne za jednotlivé zápalnice zapaľujú škrtacími zápalkami, čo je papierová dutinka o takom priemere, aby sa dala nasadiť na zápalnicu a na jej koniec sa škrtne krabičkou od zápaliek. Na súčasné zapálenie viacerých zápalníc jediným škrtnutím sa používala aj tzv. zapaľovacia raketa. Bezpečné a relatívne pohodlné je odpaľovanie elektrické, pretože sa uskutočňuje centrálne z jedného miesta v bezpečnej vzdialenosti od miesta explózie náloží.

Dutnák, škrtacia zápalka a zapaľovacia raketa (podľa Martínek 1952)
Po vydarenom odpaľovaní, následkom ktorého došlo k rozpojeniu horniny, nasledujú ďalšie pracovné operácie, ako odvetranie pracoviska, nakladanie a odvoz rúbaniny atď.
Zdroje informácií:
Agricolae Georgii: De re metallica libri XII, Basieae, MDLVI (Agricola, J.: Dvanásť kníh o baníctve a hutníctva, Basilej, 1556)
Balthasar Röszler: Hell-polierter Berg-Bau-Spiegel, Dresden, 1700, 61-63
Bohus, G.: A robbantástechnika fejlődésének történeti attekintése különös figyelemmel a magyar vonatkozásokra, Bányászati és Kohászati Lapok, r. 116, 1983, 9,
s. 602-604
Faller, J.: A tűzzel valófejtésmodról, Bányaszati és Kohászati Lapok, LXXXIII, 1940, 27-32
Faller, J.: Adatok a bányabeli robbantás fejlődéstörténetéhez, Történalmi Szemle, 4, 1961/1, 56-75
N.N.: Návšteva bání, Veškeré způsoby dolování, Praha, 1873
Martínek, J.: Dobývanie a úprava úžitkových nerastov, diel prvý, vyd. Práca, 1952
Sopko, A.: Slovenská banská technika v 18. a 19. storočí a jej význam, Zborník Slovenského banského múzea, r. VII, 1971, 73-101
Zostavil Mikuláš Rozložník, Košice, 10/2022































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-