streda, 17 máj 2023 13:04

Najkrutejšia daň bystranskej bane Doporučený

Napísal(a) J. Dávid
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

 

BANE – BANÍCTVO. Prvé slovo označovalo miesto vchodu do vedome vytvoreného priestoru pod zemským povrchom. Druhé malo priblížiť činnosť, ktorú následne v tomto priestore vykonávali s tvrdými mozoľmi ľudia – baníci.

Ťažká a nebezpečná práca baníkov, aj keď len ojedinele, ale predsa, prinášala obete na ich životoch. Nevyberala si pritom ich vek, rodinné pomery a bez vopred ohláseného konania udreli silou prírody tak, že ukončili ich životné cesty. Nebolo to inak ani v baniach v Rožňavskom Bystrom. Žiaľ, vzala životy a vybrala si krutú banícku daň mladým ľuďom.

Ako sa uvádza v dostupnej literatúre, prvý opísaný banský úraz sa stal v bani v Rožňavskom Bystrom so smrteľným úrazom 15. februára 1871. Ten mal byť priamym dôkazom používania novej banskej výbušniny – dynamitu. Stalo sa to hneď po jeho vynáleze v roku 1867 švédskym vynálezcom Alfredom Nobelom. Bola to prvá mimoriadna udalosť od začiatku používania dynamitu v baniach na Gemeri. Dvoma usmrtenými baníkmi mali byť zamestnanci slaveckých železiarní. Výsledok v prípade smrteľného úrazu je veľmi krutý. Zanecháva veľký smútok a žiaľ. To je zákon prírody. Každému  známy a daný. 

Náš ľudský život nemusí ale v každom prípade závisieť len od nás. Sile prírody sa chceme, nechceme, musíme prispôsobiť všetci. Príroda je tvorkyňa, živiteľka, ale aj ničiteľka.

Jedným zo zdrojov a prameňov takéhoto poznania majú svoje miesto aj banské tragédie a nešťastia. Neberúc pri tom do úvahy, či sa oni stali priamo v bystranskej bani, či na Mária-bani v Rožňave. Hovorí sa, že spomienky zostávajú navždy, len ich treba občas  pripomenúť. Stále platí stará múdrosť: „Čas zmierni bolesť, zahojí rany, ale nevymaže spomienky, ktoré sú v akejkoľvek  podobe. Buď sú veselé, alebo smutné.“ Tie nasledujúce sú najsmutnejšie.

Ľudský život sa nedá obísť, ani oklamať, nedá sa ani podplatiť. Ku každému je rovnaký. Keď si prišiel na svet, len raz sa to môže udiať. Potom musíš aj tento svoj svet opustiť. Tiež len raz! Kolobeh života spočíva v tom, že jedni prichádzajú, druhí odchádzajú tam, odkiaľ niet návratu. Na podstate života iných ľudí sa nič nezmení, bude pokračovať ďalej. Nikto z narodených živých bytostí sa tomu nevyhne, zasiahne každého.

Ľudovít TOMKO starší (1925 – 1963)

rb ľudovit tomko 2 Colorized

Rodák v Rožňavskom Bystrom, poslanec Krajského národného výboru (KNV) za okres Rožňava, kde zastupoval postavenie baníkov. V bystranskej bani pracoval vyše dvadsať rokov. Známy ho oslovovali skráteným menom „Lajoš“.

Čas pracovnej zmeny ubiehal v pohode. Šachta premávala bez problémov a zádrheľov. Po narazení a “odprevadení“ posledného plného vozíka, Lajoš vyžadovaným spôsobom požiadal telefonicky strojníka o pristavenie prázdnej klietky. Tak sa aj stalo. Klietka sa dala do pohybu smerom hore. Po uplynutí niekoľkých sekúnd však prudko zastala.

Pohyb klietky prerušil neočakávaný pád banskej lokomotívy do priestoru šachty. Výsledok tohto stretu bol tragický. V zdemolovanej, už však len bývalej klietke, ležali dve nevládne a nehybné telá dvoch baníkov.

Jeho skutočný výsledok bol znásobený ešte aj tým, že z batérie (akumulátora) používanej na pohon lokomotívy sa vzájomným nárazom vylial obsah kyseliny sírovej. Tá na tele Lajoša dokončila svoje smrtonosné dielo. Bol na mieste mŕtvy. Opustil vo veku 38 rokov svoju milovanú manželku a jediného syna Ľudovíta. Spolupracovníkovi Lacovi spôsobil úraz, zranenie, následkom ktorého mu museli byť amputované obidve nohy.

Žiaľ, tak ako v prípade usmrtenia občana našej obce – Jána Vestera (1949), ani v prípade Ľudovíta Tomku sa nenachádza „Záznam“ o týchto udalostiach. Vzhľadom k tomu, že som bol v tom čase robotníkom na bystranskej bani, dovolil som si ho opísať tak, ako sa stal v Lajošovom prípade.

S pocitom smútku a nostalgie v duši, ma aj dnes po rokoch sprevádza písanie týchto  riadkov pri spomienke a predstave  na dvoch mladých, zdravých a urastených junákov. Z výrazu ich tváre bolo možné vyčítať prekypujúci životný optimizmus, elán a chuť do života. Takými boli Peter URBAN, rodák z Rožňavského Bystrého a Miroslav LINDÁK, rodák z Rakovnice. Obidvaja boli mladí baníci, ktorí chceli pokračovať v šľapajach svojich otcov, bývalých dlhoročných baníkov. Obidvaja vynakladali celé svoje úsilie a snaženie k neustálemu vylepšovaniu sociálnych podmienok svojich mladých rodín. Obidvaja boli aktívnymi hráčmi futbalovému oddielu „BANÍK“ Rožňavské Bystré. Boli takí, akí majú byť mladí ľudia na verejnosti i mimo nej.  Obidvoch nesprevádzalo také šťastie na ich pracoviskách, v bani v Rožňavskom Bystrom (Petra) a Mária bani v Rožňave (Mira), aké mali pri futbale, keď dávali góly. K nim sa pridal nechcený a nevypočítateľný tragický osud s rovnakým výsledkom, ktorý ich navždy vymazal zo zoznamu obyvateľov našej obce. Čo bolo dôvodom tohto protikladu?

Peter URBAN (1954 – 1980)

rb peter urban 2 ColorizedTak, ako iné dni predtým, aj  osudný deň mal rovnaký priebeh. Výnimočným bol len tým, že čierne mraky zahalili oblohu nad obcou Rožňavské Bystré. Tie, akoby mali predznamenať silnú letnú búrku. Nestalo sa to tak. Deň bol bez búrky. Priniesol však v dopoludňajších hodinách smutnú správu o tragickom nešťastí v miestnej bani.

V prípade, ktorý sa stal Petrovi, pramenil možno aj z toho, že pôsobili za sebou bez akejkoľvek prestávky a prerušenia dve skutočnosti. Možno, možno...?

Prvým nešťastím bolo to, že pri spúšťaní nahromadenej odstrelenej horniny v sype sa zrazu ocitol na hornine. Vypúšťanie a zosúvajúca sa hornina Petra stiahla so sebou, ktorá ho tak “objala“, že ani jeho pud sebazáchrany nestačil na to, aby sa vymanil a vyslobodil z jej “područia“.

Druhým momentom bola skutočnosť, že narážači po odtlačení posledného plného vozíka s rudou, museli na prísun ďalších prázdnych čakať oveľa dlhšie ako obvykle. Čas, ktorý ubiehal, bol naklonený v prospech kosy v bielej plachte, či zubatej. Ťažko si dokáže človek premietnuť, aké myšlienkové pochody prenasledovali dusiaceho sa mladého človeka, idúceho oproti svojej možnej smrti.

Medzi vypustenou horninou bolo nehybné Petrovo telo, bez známok života. Vlasy na hlave sivé až biele, narovnané, ako na podráždenom ježkovom tele ihlice, a ústa naplnené drobnými kamienkami a jemným pieskom rudy. Aj v tomto Petrovom prípade by bola bez odpovede položená otázka, prečo mu nebolo dopriate rozlúčiť sa s manželkou a svojím dvojročným synčekom Peťkom. Tých otázok by bolo iste ešte oveľa viac. No všetky by boli bez odpovede.

Akú odpoveď nám poskytuje oficiálny „Záznam o úraze“ č. 1925/80, ktorý sa nachádza v Archíve Obvodného banského úradu (ďalej OBÚ) so sídlom v Spišskej Novej Vsi k tomuto smrteľnému úrazu? Pri čistení útlaku v sype pracoviska č. 1564 došlo k náhlemu uvoľneniu utláčaného materiálu a následne k odtrhnutiu kábla, ktorého sa postihnutý pridržiaval. Uvoľnením rúbaniny bol postihnutý stiahnutý do ústia sypu a plne zasypaný. Kým došlo k jeho vyslobodeniu, bol udusený.“ Aké strohé  vysvetlenie a zdôvodnenie. Aká malichernosť, keď jednoduchá pomôcka, možno použitá predtým nespočetnekrát. Teraz bolo príčinou ukončenia životnej cesty mladého človeka, ktorý mal život pred sebou. Nebohý Peter by možno na spôsob a príčinu svojho odchodu povedal tieto slová:

Prečo si bola tak krutá, Ty baňa bystranská,

vziať mi môj život, nie je daň priveľká?

Bol som ešte mladý, tak veľmi chcel žiť.

Povedz mi, Barbora, muselo to tak byť? 

         

 

Odpovede nemám, ani ich nečakám,

ani žiadnych vinníkov už nehľadám.

Šťastne však žiť so svojou rodinou,

bolo len mojím snom, nesplnenou vidinou.

 

 

Podobný osud postihol aj ďalšieho mladého človeka, rodáka z neďalekej susednej obce Rakovnica, s trvalým bydliskom v Rožňavskom Bystrom. Jeho život prerušila tragédia na bani Mária-baňa, neďaleko Rožňavy vo veku 24 rokov. Bol to Miroslav Lindák, ktorý okrem svojej mladej manželky zanechal aj ich deti, malého Mirka a Radku.

 

Miroslav LINDÁK (1965 – 1989)

rb miroslav lindák 2 Colorized

Miro chcel pracovať pri obsluhe bagra na nakladanie odstrelenej horniny do banských vozov, ktorá sa tam nachádzala na jeho pracovisku. V tom  mu predák nebránil a súhlasil. Bolo mu však dopriate previesť len štyri zábery lyžicou bagra, ten piaty, posledný, už Miro nestihol urobiť. Prečo? Mirovu činnosť prerušil velikánsky balvan horniny, ktorý sa nečakane objavil, mohutný kus horniny, nepatriaci k železnej rude. Prečo akurát na tomto mieste sa objavila tektonická porucha so svojím zvláštnym a neobvyklým rozmerom? Opäť to nevďačné a nepríjemné – prečo, prečo...?

Ako sa to stalo v „Zázname o úraze č. 3011/89" je konštatované: "Pri nakladaní (odťažbe) rúbaniny nakladačom MISS 1 P došlo k náhlemu a nečakanému pádu rudnej výplne zo styku s nadložím a spôsobila postihnutému zranenie.“ V ďalšej kolónke sa uvádza, že postihnutý robil v súlade s technologickým postupom. Jeho výsledok bol náhly a nečakaný. Koniec života mladého baníka. Došlo k nemu aj napriek tomu, že neporušil žiadne, ľuďmi zostavené a napísané banské predpisy. Tie sa však nevzťahujú a nenachádzajú žiadne uplatnenie v konaní a sile matky prírody. Tá sa riadi svojimi zákonmi. Často bez možnosti ovládania človekom, ľuďmi. To sa, žiaľ, stalo aj  Mirovi. Faktom zostáva skutočnosť, ktorá sa stala nezvratná.

 Aj v prípade Petra a Mira to bola náhoda, nešťastie, osud, omyl prírody. Vie na to dať niekto presne formulovanú a pravdivú odpoveď? Ťažko!

Proti zákonitostiam prírody je človek, žiaľ, v niektorých prípadoch nemožný a neschopný sa brániť a nad ňou aj zvíťaziť. Faktom zostáva skutočnosť, ktorá sa stala nezvratná.

Peter aj Miro by sa so svojimi najbližšími príbuznými, či známymi a priateľmi rozlúčili možno slovami, ktoré obsahujú tieto moje napísané riadky:

 

  ODKAZUJEME...


 

Nielen kamarátmi, ale aj rodinou sme boli,

ešte aj ten futbal sme za “BANÍK“ hrávali.

 

Každý z nich  však snil svoj sen ako žiť,

so svojou rodinkou, každý deň šťastný byť.

 

Aj naši otcovi by iste radosť mali,

že sme v ich šľapajach pokračovali.

 

Veď aj ich želanie, čestne pracovať a žiť,

sme svojím konaním, chceli tiež naplniť. 

 

Preto aj do bane sme radi chodili,

by sme česť baníctva prácou velebili.

 

 

   

Prečo tak priskoro a tak nečakane,

skrížili nám cestu, živly útrob bane?!

 

My sme to nechceli! Protest neprijali!

Konali po svojom, silu na to mali.

 

Ani naše prosby v úvahu nebrali,

krutú daň (baníkov) si bez ohlásenia vzali.

 

Nedali nám možnosť s nikým sa rozlúčiť.

ani naše dietky po vláskoch pohladiť.

 

Preto im svieť Slnko, na ich životných cestách,

a na svojich otcov žiť už len v spomienkach.

 

Roky, znenazdajky, ale veľmi rýchlo ubiehajú, pripisujú sa každému narodenému. Žijúcim k dňu narodenia. Tým druhým sa pripisuje ešte iný dátum. Je to dátum ich odchodu z radov žijúcich ľudí. Ten však už nenájdeme v ich osobných dokladoch, ale úplne inde. Tie nájdeme napísané na pamätníkoch všetkých troch baníkov pri hroboch v bystranskom cintoríne.

 

z knihy o tragédii banikov Enhanced 

V prípade smrteľných úrazov v bystranskej bani, sa patrí pripomenúť aj občanov zo susednej obce Honce. Krutú banícku daň zaplatili mladými životmi dvaja bratia – Ján Vápeník - Kucko (1921 – 1951), jeho mladší brat Štefan Vápeník - Kucko (1929 – 1960) a Ondrej Gallo-Kubo (1906 – 1963). Všetci sú pochovaní v miestnom cintoríne ich rodiska.

 

 bystre cintorin

 

 

Text napísal a navrhol: Mgr. Ján Dávid,  starosta obce: Ing. Ján Gonos, 2023                      

Materiál na výstavbu zmenšeného portálu (vchodu) do niekdajšej bane ARTÚR poskytla obec, Ing. Dušan Uhrin, Mgr. Ján Dávid, Ján Gonos a Ing. Milan Birka (Rakovnica).

Obidva kováčske rámy na paneli vyrobil František Gelda.

 

Čítať 1800 krát Naposledy zmenené streda, 17 máj 2023 19:23

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!