Ložiská azbestu. úpravníckych pochodov a stupeň rozvoja iných priemyselných odvetví, si vyžiadala zavedenie technológie, výsledkom ktorej bolo získavanie dlhovláknitých azbestov. Technológiu úpravy suroviny v priebehu rokov zlepšovali. Výroba vláknitých azbestov sa pohybovala medzi 1 800 až 2 000 ton ročne.
V nasledujúcom období ťažili so striedavými úspechmi. Vyhľadávaním vysoko bilančných častí ložiska a ich zužitkovávaním, ložisko do značnej miery znehodnotili.
V roku 1949, po predchádzajúcej obnove vojnou zničených zariadení, začína systematický rozvoj v ťažbe a úprave. Výsledkom prudkého rozvoja celého národného hospodárstva bolo aj zvyšovanie výroby a rozširovanie sortimentu. Začína sa výroba serpentínových drvín a tzv. mikroazbestu. Pri ťažbe bolo upustené od selektívneho spôsobu a prikročilo sa ku komplexnému využívaniu ložiska. V rokoch 1949 – 1950 bola vykonaná rekonštrukcia a zmena technologického postupu, nasledujúceho roku uskutočnili rekonštrukciu výrobného zariadenia na výrobu filtračného azbestu a v roku 1952 bola zavedením vibračných osievadiel pri koncových sitách zvýšená produktivita práce. V rokoch 1953 – 1954 bola zvýšená výroba mikroazbestu, a to uvedením multicyklónov do prevádzky. Nasledujúceho roku začali s prevádzkou podtlakového triediaceho zariadenia. V ďalších rokoch dochádza k uplatňovaniu nových poznatkov pri modernizácii úpravne, montáži odprašovacieho zariadenia a etapovej realizácii akcie „komplexná výťažnosť mikroazbestu“. Pri vtedajšom stave technickej úrovne sa používal plne mechanizovaný spôsob ťažby na etážových stupňoch, ako aj na iných lomových prevádzkach. Stupeň tektonického porušenia ložiskovej výplne určoval rozsah používania trhacích prác pri druhotnom rozpojovaní, ako aj použitie jednoduchých zálomov do vytvorených stien. Na vlastnú ťažbu sa využívali bagre. Vŕtacie práce vykonávali kladivami typového radu VK. Úpravnícka technika bola podstatne špecifickejšia, čo vyplývalo už aj z toho, že technológia úpravy azbestonosného serpentinitu bola u nás rozpracovaná a realizovaná len na závode v Dobšinej. Išlo o úpravu suchou cestou, pri ktorej možno rozlíšiť drvenie, mletie, separáciu mikroazbestu a vláknitých azbestov a finálne spracovanie oboch týchto druhov.
Závod, ako súčasť štátneho podniku Východoslovenské kameňolomy a štrkopiesky, po vyhlásení jeho likvidácie v roku 1989, prevzala firma Kameňolom Dobšiná s. r. o., založená v roku 1996, ktorej hlavnou pracovnou náplňou bola v minulosti ťažba a spracovanie serpentinitovej nerastnej suroviny s obsahom azbestu. Až do šesťdesiatych rokov sa v nálezisku ťažil chryzotilový azbest. Po jeho vyťažení sa technológia spracovania serpentinitovej nerastnej suroviny orientovala na získavanie serpentinitovej múčky s obsahom vlákien azbestu (mikroazbest) a na získavanie drveného kameniva. V roku 1998 bola ťažba serpentinitovej horniny zastavená. Výroba azbestocementových materiálov bola v SR ukončená 31.12.1998. V apríli 1999, ako následník firmy Kameňolom Dobšiná s. r. o., vznikla spoločnosť SILICON a. s., za účelom realizácie projektu zameraného na ekologické odstránenie a ekonomické využitie, resp. spracovanie druhotnej suroviny, ktorá sa v podobe odpadových háld nachádza v priestore mesta Dobšiná.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-