Ložiská barytu oprávnenia udelené rodine Andrássyovcov. Vtedy bolo ložisko otvorené tromi štôlňami. Údaje o ťažbe pyritu sú z konca 19. storočia. Odberateľom bola vtedy celulózka v Gemerskej Hôrke. Výška ťažby v roku 1894 bola 849 ton. Banské oprávnenia Bonaventura a Peter odkúpila v roku 1900 Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, ktorá však v ťažbe nepokračovala. V roku 1937 firma Pyrit zo Smolníka sprístupnila úvodné štôlne a preskúmala ložisko. Otvárkovými prácami boli overené, mimo už známych zásob ložiskovej suroviny, aj ďalšie. Na základe dosiahnutých výsledkov začali aj s ťažobnými prácami. Dobývali len kvalitnejšie ložiskové časti, menej kvalitné ponechávali. Úpravu rúbaniny robili iba ručným preberaním. Postavenie mechanickej úpravne bolo pre malé ložiskové zásoby neekonomické. Prevádzka bola koncom prvej svetovej vojny zastavená. V roku 1952 národný podnik Gemerské železorudné bane, v snahe zabezpečiť túto vtedy nedostatkovú surovinu, znovu otváral bane, k obnoveniu pravidelnej ťažby však už nedošlo. Ložisko pyritu malo len prechodný hospodársky význam, a to pre jeho odľahlosť, horšiu kvalitu a pomerne malé ložiskové zásoby.
Výskyty arzenopyritu pri Magnezitovciach (Kopráš a Mníšany) boli predmetom záujmu podnikateľov od 19. storočia, ale pre malé ložiskové zásoby neboli pravidelne dobývané. V 20. storočí tu získal oprávnenia K. Ormis z Revúcej, ktorému v roku 1923 bolo udelené banské pole Karol. Banské pole Karol si po krátkej dobe prenajala pražská spoločnosť Mineralia, ktorá začala s dobývaním. Pre veľký prítok banských vôd sa hĺbenie zo štôlne zatopilo a v ďalších prácach už nepokračovali.
Ložisko v Skališnej doline bolo otvárane dvomi štôlňami. Rudnú výplň, v nižšie položenej štôlni, tvoril arzenopyrit, vo vyššej prevažoval chalkopyrit a pyrit.
V rokoch 1902 – 1903 Hornouhorské bane a huty účastinárska spoločnosť Smolník vykonávala prieskumné práce na šošovkách pyritu v štôlniach Alžbeta a Bezmenná na Hornom Hrádku. Pre nerentabilnosť však práce zastavila. V roku 1916 znovu prikročili k ich otváraniu a dobývaniu. Vyťažená surovina bola dodávaná papierni v Harmanci. Ťažba, po krátkej dobe, bola zastavená.
Ložiská sadrovca a anhydritu
V období rokov 1954 – 1958 boli pri rôznych prieskumných prácach zistené indície sadrovca a anhydritu pri Šankovciach, Čoltove a Strelnici. Vyhľadávací štruktúrny prieskum v rokoch 1960 – 1962, na území medzi Strelnicami a Bohúňovom, potvrdil výskyt sadrovca a anhydritu v súvrství meliatskej série okolia Bretky a v okolí Bohúňova. Ďalšie práce boli vykonané na základe etapového projektu vyhľadávacieho prieskumu v rokoch 1963 – 1965 pri obciach Bretka a Bohúňovo. V rámci uvedených prác overili zásoby desiatimi povrchovými vrtmi o priemernej hĺbke 164 m. Na základe prieskumných prác bol vykonaný výpočet zásob, k ťažbe však dlhšiu dobu nedošlo. 
O ložisko sadrovca a anhydritu pri Bohúňove sa v polovici deväťdesiatych rokov začala zaujímať spoločnosť RimaMuráň. Po pridelení dobývacieho priestoru v roku 1998 v katastri Gemerskej Hôrky, spracovala na jeho využívanie podnikateľský zámer, plán otvárky, ťažby, cenových kalkulácií a možností odbytu. Spoločnosť VSH Sadrovec založila v roku 1999 rožňavská bansko-geologická firma RimaMuráň a skupina VSH, za ktorou je nemecký vlastník. Po založení spoločnosti VSH Sadrovec, takmer troch rokoch príprav, rokovaní s partnerskou firmou a navŕtaní dvoch povrchových ložiskových vrtov, pristúpila v septembri 2002 k razeniu vstupnej štôlne. Napriek náročnému postupu a miernemu časovému sklzu sa podarilo vyťažiť prvé tony suroviny. Plánuje sa rozfáranie prvého horizontu, vyrazenie druhého únikového východu z bane, komplex podzemných vrtov a geologických prác na optimalizáciu spôsobu a postupu ťažby. Po roku razenia štôlne a dlhodobých geologických prieskumných prácach začala firma VSH Sadrovec v októbri 2003 podzemné dobývanie sadrovca a anhydritu pri Gemerskej Hôrke. Ložisko obsahuje vyše 276 miliónov ton týchto surovín, čo predstavuje 91 percent overených zásob v SR. Ťažba v novom banskom diele, ktoré dostalo názov Fortuna, sa spočiatku zameria na blok o objeme 2 milióny ton. Majitelia investovali do prípravy ložiska a vybudovania 310 metrov dlhej veľkoprofilovej štôlne niekoľko desiatok miliónov korún. Zložité bansko-geologické podmienky sťažili razenie, spomalili postup a zvýšili náklady. Na dobývanie nasadila firma VSH Sadrovec moderný kombajn s technikou rozpájania hornín bez použitia trhavín.
Ložiská vápenca
K najznámejším ložiskám tejto suroviny patrí ložisko Gombasek. Ložisko je dobývané povrchovým lomom, ktorý v roku 1906 založila Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť. Získaný vápenec bol dodávaný predovšetkým do hutí tejto spoločnosti v Ózde.
S ohľadom na racionálne dobývanie, bolo postupom času založených sedem etáží o výške 20 – 25 m, navzájom spojených zvážnicou. Doprava na etážach bola ručná na koľajniciach vo vozíkoch s objemom 1,2 m3. Úprava spočívala v drvení čelusťovým drvičom. Zvyčajne sa pracovalo len na dvoch až troch etážach.
S rozširovaním a obnovovaním prevádzky začali od roku 1949, kedy sa výroba pohybovala okolo 100 tisíc ton. V roku 1959 uskutočnili prvú rekonštrukciu, cieľom ktorej bolo dosiahnuť zvýšenie výroby vápenca na 400 – 450 tisíc ton ročne. Ukončená bola v roku 1963, keď bola dosiahnutá projektovaná kapacita. V súvislosti s rastúcimi potrebami národného hospodárstva bola v rokoch 1968 – 1973 uskutočnená ďalšia rekonštrukcia lomu, ktorá zvýšila jeho kapacitu o 80%. Na dobývanie suroviny používajú metódy hromadného rozpojovania horniny. Na vŕtacie práce používajú súpravy GB-80, LVS-1 a LVE, pri sekundárnom rozpojovaní vŕtacie kladivá typového radu VK. Ťažbu robia elektrickými bagrami typu E-25 s objemom lyžice 2,5 m3. Surovinu dopravujú veľkotonážnymi vozidlami. Úpravu suroviny realizujú v dvoch stupňoch, triedenie na vibračných triedičoch a odstraňovanie nežiaducich prímesí premývaním.
Po zániku štátneho podniku VKŠ Spišská Nová Ves, kam lom patril, vznikla spoločnosť s ručením obmedzením Kalcit. Firma Kalcit, s. r. o. bola založená v roku 1992 spojením lomu a vápenky v Gombaseku. Kalcit jeho vlastníci v roku 1997 predali firmu dcérskej spoločnosti švajčiarskeho nadnárodného holdingu OMYA Ullmer Weiskalk. Kalcit ťaží ročne okolo 900 tisíc ton vápenca najvyššej kvality, z ktorého vyrába kusové a mleté vápno, ako aj vápenný hydrát. Výroba vápna je realizovaná od roku 1972 na dvoch trojšachtových peciach systému MAERZ s priemerným výkonom 600 t/24 hod., s technologickým palivom zemný plyn, pri veľmi efektívnej kalorickej spotrebe cca 3 800 KJ/kg. K zlúčeniu spoločnosti KALCIT so spoločnosťou Carmeuse Slovakia došlo 21.10.2003.
Ložiská dekoračného a stavebného kameňa
Najvyužívanejším ložiskom dekoračného a stavebného kameňa sú výskyty pri obci Silická Brezová. Využívanie týchto vápencov, ako stavebného a dekoračného kameňa, je známe z podkladov v roku 1939, počiatky sú ale pravdepodobne staršieho dáta. K intenzívnejšiemu využívaniu dochádza od päťdesiatych rokov minulého storočia, keď miestne Jednotné roľnícke družstvo ťaží vápenec vo viacerých malých, blízko seba založených stenových lomoch. Ťažbu a opracovanie vykonávali prevažne ručne. Lavicový vápenec sa využíval na obrubníky, krajníky, medzníky a ako stavebný kameň. Ťažbu vykonávali približne do roku 1976.
V rokoch 1960 – 1961 realizovali v okolí vyhľadávací prieskum. Na základe jeho výsledkov bola v rokoch 1966 – 1967 realizovaná etapa podrobného výskumu, v rámci ktorej bola, z hľadiska exploatácie, vymedzená užšia oblasť, spracovaný výpočet zásob a vykonaná pokusná otvárka ložiska stenovým lomom, ktorý leží juhovýchodne od obce. To od roku 1973 Slovenský priemysel kameňa n. p. Levice ťažil určitú dobu vápencové bloky, ktoré ďalej spracovával. Podnik bol v roku 1993 zrušený.
(KONIEC)
Košice, február 2013
Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník
Vybraná bibliografia:
Berg – und Hüttenmännisches Jahrbuch 1851 – 1918
Déry K.: Magyar Bánya-kalausz 1881, ....1914
Déry K.: Magyar Bánya-kalausz, r. 6, 1905
Edvi Illés Aladár: A magyar vaskőbányaszat és vaskohászat ismertetése, Budapest, 1900
Eisele Gustáv: Gömör és Borsod vármegyének bányaszati és kohászati monografiája, Selmecbánya, 1907
Faller G.: Reise – Notizenüber einige wichtigere Metallbergbaue Ober Ungares, -17, 1868, 129-210
Földtani Közlöny, roč. 1871 – 1918
Hunfalvy J.: Gömör – Kishont vármegye leírása, Pest, 1867
Kolektív: Sborník Spojeného banského revíru pre Slovensko a Podkarpatskú Rus, I – II., Bratislava, 1938
Luschin E.: Asbest, dessen Vorkommen und Verbreitung in Oesterreich – Ungarn, -38, 1890, 87-128
Magula R.: K vývoju banskej osvetľovacej techniky so zreteľom na Spišsko-gemerské bane, Spiš, vlast. Zborník, č. 2, Košice, 1968, 261-288
Magula R.: K vývoju mechanického vŕtania v Spišsko-gemerskom rudnom baníctve do roku 1945, Z dejín vied a techniky na Slovensku V., Bratislava 1969, 243-278
Markovič J.(ed.): 25 rokov Železorudných baní Spišská Nová Ves, Košice 1970
Mikulik József: A bánya – és vasipar története Dobsinán, Budapest, 1880
Mikulik József: Dobschau, eine monographische Skizze, Kassa, 1878
Milosevich M.: Gömörmegye nyersvas- termelésének fejlődése, Budapest, 1896, 16
Němec Z.: Rudné baníctvo na Slovensku v rokoch 1918 – 1938, Bratislava-Košice, 1967
Papp Károly: A magyar birodalom vasérc – és kőszénkészlete, Budapest, 1915
Pavlík E.: Banícka história Gemera, Banícke slovo, 10.3.1966 – 24.11.1966
Pavlík E.: Dvadsať rokov Železorudných baní n. p. Spišská Nová Ves, Sborník SBM, III/1967
Rakusz G.: A dobsinai azbest és feldolgozása, Földtani Közlöny, LIV., 1924
Šarudyová M.: Vznik a vývin Coburgovských železiarní na Slovensku, Rozpravy NTM v Prahe, Praha, 1971
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1897 évben, BKL, r. XXXI, č.21, 1898
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1899 évben, BKL, r. XVXIII, č.17-18, 1900
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1900 évben, BKL, r. XXXIV, č.19, 1901
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1901 évben, BKL, r. XXXV, č.22, 1902
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1902 évben, BKL, r. XXXVI, č.20, 1903
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1903 évben, BKL, r. XXXVII, II., č.20, 1904
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1904 évben, BKL, r. XXXVIII, č.20, 1905
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1905 évben, BKL, r. XXXIX, II., č.24, 1906
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1906 évben, BKL, r. XL, II., č.24, 1907
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1907 évben, BKL, r. XLI, II, č.24, 1908
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1908 évben, BKL, r. XLII, II., č.24, 1909
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1909 évben, BKL, r. XLIII, č.24, 1901
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1910 évben, BKL, r. XLIV, II., č.24, 1911
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1911 évben, BKL, r. XLV, II., č.24, 1912
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1912 évben, BKL, r. XLVI, II., č.24, 1913
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1913 évben, BKL, r. XLVIII, I., č.12, 1915
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1914 évben, BKL, r. XLIX, I, č.12, 1916
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1915 évben, BKL, r. L, II., č. 13, 1917
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1916 évben, Bányaszati és Kohászati Lapok (BKL), r.LII, zvl.č. z 25.6.1920
Wahlner Aladár: Magyarország bánya- és kohóipara az 1916 évben, BKL, r. LIII, 1920
Wenzel Gusztáv: Magyarország bányaszatának kritikai története, Budapest, 1880
Zborník prednášok: Vývoj vŕtacích a trhacích prác v baníctve na Slovensku, SBM, Banská Štiavnica, 1971
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-