Tieto a podobné názory neposkytujú však konkrétne údaje o vlastnom začiatku baníctva.
Cennejšie dôkazy predstavujú nálezy zvyškov tzv. rímskych taviacich pecí, ktoré v roku 1896 objavili pri zemných prácach v Rákošskej Bani. Nálezy zostatkov takýchto pecí a malých háld trosky, sú známe aj zo Železníka a v poslednej dobe aj z Gemerského sadu.
Rímski historici G. Plinius a C. Tacitus v 1. storočí n. l. sa zmieňujú o tom, že Kvádi a Kotíni, ktorí obývali naše územie, sa zaoberali výrobou železa, čoho predpokladom bola dobová ťažba železných rúd. V tomto neskôr pokračovali aj Slovania a Maďari.
Konkrétnejšie údaje nachádzame z obdobia vlády Arpádovcov(9. st. - 1301), ktorí povolávali nemeckých baníkov a títo zakladali prvé banícke sídliská.
Dôkazy o existencii baníctva predstavujú listiny o kráľovských darovaniach pozemkov a udeľovaní baníckych výsad mestám z 13. storočia. Ak by sme tieto považovali za smerodajné, potom môžeme toto storočie pokladať za obdobie začiatku ťažby rúd. Odborníci sú však, na základe viacerých skutočností, toho názoru, že dobývanie surovín je staršieho pôvodu, ako prvé listiny.
Postupne sa vytvárali väčšie banské strediská, nazvané hornouhorské banské mestá. V roku 1487 Rožňava zastávala medzi nimi šieste miesto.
Ťažba úžitkových kovových nerastov bola v starom Uhorsku výsadným právom panovníka, ktorý ho uplatňoval sám, alebo ho prenášal na zemepánov a na banské mestá vo forme privilégií. Najzaužívanejšou formou banského podnikania boli až do konca 19. storočia ťažiarstvá. Boli v nich zastúpené najrôznejšie spoločenské vrstvy, od zámožných rodín až po jednoduchých baníkov. V niektorých prípadoch bol podnikateľom aj erár, a to buď samostatne, alebo mal podiel v niektorých t‘ažiarstvách. Ťažbou nerastných surovín sa zaoberali aj zemepáni, hlavne Bebekovci, Andrássyovci, Koháryovci, Coburgovci, ale aj rožňavské arcibiskupstvo. Od druhej polovice 19. storočia ťažiarstvá už nevyhovovali požiadavkám vzrastajúceho priemyslu a začínajú sa uplatňovať účastinárske spoločnosti. Surovinová základňa Gemera sa vyznačuje veľkým počtom ložísk s rozmanitou mineralizáciou, ktorá určovala hospodársky význam baníctva v rôznych historických obdobiach. Železné rudy ťažili pravdepodobne od skorého baníctva a sú predmetom t‘ažby až do najnovšej doby. Veľký význam presahujúci hranice Gemera mala ťažba a spracovávanie medených rúd, podobne ako v 18.-19. storočí t‘ažba kobaltovo-niklových rúd. Z iných ťažených rúd neželezných kovov, treba spomenúť t‘ažbu ortut‘ových rúd, strieborných a antimónových rúd. Ťažba rúd neželezných kovov s výnimkou antimónových rúd, koncom 19. storočia takmer úplne zanikla. Od tej doby stále väčšieho významu nadobúdala t‘ažba magnezitu a iných nerudných nerastných surovín, najmä mastenca, vápencov, azbestu. V poslednej dobe boli geologicko-prieskumnými prácami zistené značné zásoby mastenca, využívanie ktorých môže znamenať pokračovanie tradícií dobývania rúd v Gemeri.
Ložiská železných rúd v oblasti Rožňavy (Sadlovský, Bernardy, Štefan, Kliment)
Tieto ložiská železných rúd dosiahli najväčší hospodársky význam. Podľa záznamov v knihách údelov, sa v roku 1546 pracovalo v štôlni Bagoľka na Banskej stráni. Od tejto doby postupne nachádzame prieskumné a ťažobné banské diela na všetkých, dnes známych žilách. Predmetom dobývania na začiatku boli aj tu rudy neželezných kovov, najmä medené a striebronosné. Do konca 18. storočia sa ťažbou zaoberali súkromníci, drobní hámorníci a ťažiarstvá. V roku 1881 bola utvorená Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, ktorá sa postupne stala najväčším podnikateľom na území. Druhým významným podnikateľom bol erár.
S prvými údajmi o jeho banskej činnosti sa tu stretávame v roku 1801. V 19. storočí železnými rudami z týchto ložísk zásobovali železiarne v Betliari, Lúčke, Gombaseku, Vidovej, Slavci a v Brzotíne.
Až do doby koncentrácie banského majetku, prieskumné a ťažobné práce vykonávali ručne a dobývanie bolo značne nesystematické. V roku 1900 začali raziť novú dedičnú štôlňu na ložisko Sadlovský – Bernardy. Spojenie všetkých vyšších obzorov s dedičnou štôlňou dosiahli v roku 1906. K otváraniu ložiska Sadlovský pod jej úrovňou pristúpili v rokoch 1913 – 1914 razením slepej šachty.
Ďalšiu dedičnú štôlňu Lukáč-Ladislav začali raziť v roku 1905. Otvárkové práce v podstate skončili v roku 1911, kedy začali s prípravnými prácami.
Prvé vŕtacie stroje na pohon stlačeným vzduchom zaviedli do prevádzky v roku 1901. Celé zariadenie pozostávalo ešte z kompresora na parný pohon a kotolne na výrobu pary. Zariadenie pracovalo do roku 1907, kedy ho odmontovali. Takmer súčasne zaviedli do používania ďalší zdroj energie – elektrinu. Tepelnú elektráreň postavili v roku 1901. Pohonnou energiou generátorov bola para. Vŕtanie elektrickými strojmi zaviedli v roku 1902. Používalo sa až do roku 1921, keď zariadenie likvidovali a prešli na pneumatické vŕtanie. Rúbaninu nakladali ručne. S ojedinelým pokusom o mechanizovanie nakladania sa stretávame v roku 1930, kedy sa bez úspechu skúšalo nakladanie pomocou škrabáka.
Koľajovú dopravu zavádzali počínajúc rokom 1892. Začiatky mechanizovanej dopravy spadajú do roku 1908, kedy na rožňavskej dedičnej štôlni nahradili konskú dopravu elektrickou trakciou. Roku 1915, pri hĺbení slepej šachty pod úroveň dedičnej štôlne Sadlovský, používali elektrický ťažný stroj.
Mechanickú úpravňu dali do prevádzky v roku 1907 na Rožňavskej Bani. Bola to gravitačná úpravňa s triedením za mokra a rozdružovaním na preberacích stoloch a sádzačkách. V roku 1914 začali stavať výkonnú mokrú gravitačnú úpravňu v Nadabule.
Pražiace pece pred štôlňou Augusta v Nadabule postavili v roku 1897. Na Rožňavskej Bani prvé pražiace pece postavili už v roku 1874. Výstavba mechanizovanej pražiacej pece typu Fleisner-Apold prebiehala v rokoch 1928 – 1929. Toto zariadenie predstavovalo v tom čase unikát v celej republike. Upravenú rudu drobnej frakcie aglomerovali na Rožňavskej Bani v dvoch rotačných peciach, postavených v roku 1907. Toto zariadenie, po čiastočnej modernizácii, pracovalo až do roku 1975.
V rokoch 1940 – 1941 bola vybudovaná lanovka z banského úseku Malý Vrch do úpravne na Rožňavskej Bani. V činnosti bola až do roku 1973. V roku 1943 začali stavať lanovku medzi úpravňou a ťažobným úsekom v Rožňavskom Bystrom, ktorá bola v prevádzke až do roku 1976.
Po roku 1945 sa postupne prikročilo k mechanizovaniu všetkých pracovných procesov. Od roku 1947 sa pri nakladaní rúbaniny začínali používať nakladače. Postupne od roku 1950 začínali používať pneumatické podpery pri vŕtaní a výplach. V rokoch 1955 – 1956 sa začali zavádzať na dobývkach škrabákové zariadenia. V roku 1957 zaviedli do používania vŕtacie kladivá nového typového radu VK. Pri dobývaní prešli na používanie hromadných bezzákladkových dobývacích metód.
Pražiareň v Nadabule likvidovali v roku 1952, pražiace pece na Rožňavskej Bani vyradili z prevádzky v roku 1976. Úpravňa na Rožňavskej Bani bola likvidovaná tiež v roku 1976. Úpravňu v Nadabule rekonštruovali v rokoch 1955 – 1959 a odvtedy tu začali upravovať komplexné rudy.
Investičná výstavba, ktorá začala od roku 1950, sa v rokoch 1962 – 1963 sústreďovala do nádejných častí dobývacieho priestoru, najmä na úseky Sadlovský, Rudník - Mier a Mária. Následne sa ťažila železná a polymetalické rudy. Železná ruda sa určitú dobu upravovala v Nižnej Slanej, polymetalické rudy v úpravni Nadabula, kde produktom bol tetraedritový medený koncentrát. V súvislosti s úbytkom zásob nerastných surovín, ako aj ekonomickou situáciou a v súvislosti aj s útlmovým programom, ktorý začal v roku 1991 pre odvetvie rudného baníctva, boli dobývacie, ako aj všetky s nimi súvisiace práce úplne ukončené v júni 1993.
Ložiská železných rúd v okolí Dobšinej
Náleziská železných rúd v okolí Dobšinej boli objavené veľmi dávno a v 14. storočí tu už nachádzame baníctvo na pomerne vysokej úrovni.
Prvé údaje nachádzame v darovacej listine z roku 1243, kde je zmienka o kráľovských príjmoch z dobšinských baní. V dohode, uzavretej pred jágerskou kapitulou v roku 1326, si Mikuláš Bebek vyhradzuje tretinu zisku z baní. Zmienky o baniach a hámroch nachádzame potom v početných listinách, prehláseniach, zápisniciach a opisoch z rokov 1408 – 1592. Veľké množstvo činných baní a hámrov v 17. a 18. storočí už možno dokázať na základe zápisníc mestskej rady a banského súdu o kúpe a predaji jednotlivých baní, ako aj na základe mestskej banskej knihy.
Najväčšie a najvýznamnejšie ložiská v oblasti severovýchodne od mesta, boli predmetom ťažby až do najnovších čias. Ložiská v oblasti Höhe – Peckenberg boli intenzívne exploatované v 16. a 17. storočí. Koncom 18. storočia ťažba zanikla pre ich vyčerpanie. Na náleziskách železných rúd v oblasti Birkeln – Hopgarten – Stempelscheueur pracovali v 17. a 18. Storočí. Bane tu zanikli začiatkom 19. storočia. Bane v oblasti Graetchen boli činné v 18. storočí, koncom ktorého ich definitívne opustili.
Dobývacie práce približne do roku 1727, tak ako aj pri dobývaní iných surovín, sa vykonávali ručne pomocou želiezka, kladiva, klinov, čakana, grace, sochora, košiara a fúrika, neskôr uhorského banského vozíka. Od uvedeného obdobia došlo k zavedeniu strelného prachu do používania a náradie bolo rozšírené o vrtáky, krikál a zápalnice.
Získanú rudu v stredoveku tavili v blízkosti baní v primitívnych poľných šachtových, neskôr slovenských peciach. Získané surové železo skujňovali a ďalej upravovali na oceľ. Keď na pohon dúchadiel začali používať vodnú energiu, stavali hámre pri vodných tokoch. V 17. storočí boli rozšírené tzv. maše s rozsiahlejšími a väčšími pecami, viac-menej oddelene od kováčskych dielní. Podľa niektorých autorov bola na území Dobšinej postavená v roku 1680 prvá vysoká pec vo vtedajšom Uhorsku, podľa novších výskumov bola však postavená až v roku 1722.
Predstavitelia mesta mali, už od najstarších čias, záujem na banskom podnikaní, a tak od konca 17. storočia sa stalo jeho dôležitým článkom. V rokoch 1851 – 1902, pre overenie hĺbkového pokračovania ložísk, vyrazili z údolia dedičnú štôlňu o celkovej dĺžke 1 872 m, ktorá sa stala dôležitým banským dielom pri ďalšom dobývaní. Dobývacie práce v prvých rokoch minulého storočia uskutočňovali povrchovo, ale aj hlbinným spôsobom. Znečisťujúce prímesy vyberali z rúbaniny ručne. Doprava v dedičnej štôlni a lomoch bola koľajová, v ostatných baniach uhorským vozíkom po doskovej trati, neskôr koľajová ručná. Všetky banské práce sa robili ručne za použitia trhaviny. Získanú surovinu spracovávali miestne vysoké pece, po roku 1918 v Mlynkách, Stratenej i v Ózde. V rokoch 1920 – 1930 nedošlo k podstatnejšej zmene, niektoré bane a vysoké pece boli vyradené z prevádzky. Okolo roku 1940 prestali pracovať v povrchových lomoch a neskôr aj v baniach. Mestská správa počnúc rokom 1944, dala svoje bane do prenájmu. Od roku 1830 vykonával na okolí práce ďalší banský podnikateľ – knieža Filip Coburg, ktorý sa postupne stal najväčším podnikateľom územia. Dobývanie vykonávali nielen povrchovým spôsobom, ale aj hlbinne. Začiatkom minulého storočia nakladali a vŕtali ručne, doprava bola asi od roku 1882 koľajová. Ruda bola preberaná ručne priamo na pracovisku. Výrobky a surovina bola prepravovaná povozmi. V roku 1897 dali do prevádzky lanovku medzi železničnou stanicou Dobšiná, hutou v Stratenej a baňami v Mlynkoch s prípojkami k baniam vo Vlčej doline a Včelínci (Biengarten) o celkovej dĺžke 11,7 km. Od roku 1913 prešiel majetok do vlastníctva akciovej spoločnosti. V roku 1924 zaviedli mechanické vŕtanie, o dva roky neskôr, prestala pracovať vysoká pec v Stratenej.
Okrem uvedeného, na území ťažilo aj niekoľko jednotlivcov a spoločností, ktorých činnosť bola menej podstatná.
Po roku 1945 bol v Dobšinej vytvorený závod železorudných baní, do ktorého včlenili všetky banské prevádzky na území. Popri zabezpečovaní dobývacích prác postupne začali zavádzať mechanické nakladanie, vŕtanie na výplach s pneumatickou podperou, nové dobývacie metódy a ďalšie opatrenia na zvýšenie produktivity a bezpečnosti práce. V rokoch 1961 – 1964 uskutočnili rekonštrukciu úseku Dedičná. Postupne začali vykonávať aj rozsiahlejšie prieskumné práce. Vyťaženú rúbaninu dopravovali do úpravne vo Vlachove – Maši. Po jej likvidácii v rokoch 1965 – 1966, vybudovali na úseku Dedičná drviareň a expedovali drvenú rudu. Vzhľadom na pomerné vyčerpanie ložiskových zásob, ako aj pre nadmerné prevádzkové náklady, ťažbu od roku 1969 zastavili a prevádzku likvidovali.
(POKRAČOVANIE)
Spracoval: Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}


































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-