Zmienky o baniach a hámroch nachádzame potom v početných listinách, prehláseniach, zápisniciach a opisoch z rokov 1408 – 1592. Veľké množstvo činných baní a hámrov v 17. a 18. storočí už možno dokázať na základe zápisníc mestskej rady a banského súdu o kúpe a predaji jednotlivých baní, ako aj na základe mestskej banskej knihy.
Najväčšie a najvýznamnejšie ložiská v oblasti severovýchodne od mesta, boli predmetom ťažby až do najnovších čias. Ložiská v oblasti Höhe – Peckenberg boli intenzívne exploatované v 16. a 17. storočí. Koncom 18. storočia ťažba zanikla pre ich vyčerpanie. Na náleziskách železných rúd v oblasti Birkeln – Hopgarten – Stempelscheueur pracovali v 17. a 18. Storočí. Bane tu zanikli začiatkom 19. storočia. Bane v oblasti Graetchen boli činné v 18. storočí, koncom ktorého ich definitívne opustili.
Dobývacie práce približne do roku 1727, tak ako aj pri dobývaní iných surovín, sa vykonávali ručne pomocou želiezka, kladiva, klinov, čakana, grace, sochora, košiara a fúrika, neskôr uhorského banského vozíka. Od uvedeného obdobia došlo k zavedeniu strelného prachu do používania a náradie bolo rozšírené o vrtáky, krikál a zápalnice.
Získanú rudu v stredoveku tavili v blízkosti baní v primitívnych poľných šachtových, neskôr slovenských peciach. Získané surové železo skujňovali a ďalej upravovali na oceľ. Keď na pohon dúchadiel začali používať vodnú energiu, stavali hámre pri vodných tokoch. V 17. storočí boli rozšírené tzv. maše s rozsiahlejšími a väčšími pecami, viac-menej oddelene od kováčskych dielní. Podľa niektorých autorov bola na území Dobšinej postavená v roku 1680 prvá vysoká pec vo vtedajšom Uhorsku, podľa novších výskumov bola však postavená až v roku 1722.
Predstavitelia mesta mali, už od najstarších čias, záujem na banskom podnikaní, a tak od konca 17. storočia sa stalo jeho dôležitým článkom. V rokoch 1851 – 1902, pre overenie hĺbkového pokračovania ložísk, vyrazili z údolia dedičnú štôlňu o celkovej dĺžke 1 872 m, ktorá sa stala dôležitým banským dielom pri ďalšom dobývaní. Dobývacie práce v prvých rokoch minulého storočia uskutočňovali povrchovo, ale aj hlbinným spôsobom. Znečisťujúce prímesy vyberali z rúbaniny ručne.
Doprava v dedičnej štôlni a lomoch bola koľajová, v ostatných baniach uhorským vozíkom po doskovej trati, neskôr koľajová ručná. Všetky banské práce sa robili ručne za použitia trhaviny. Získanú surovinu spracovávali miestne vysoké pece, po roku 1918 v Mlynkách, Stratenej i v Ózde. V rokoch 1920 – 1930 nedošlo k podstatnejšej zmene, niektoré bane a vysoké pece boli vyradené z prevádzky. Okolo roku 1940 prestali pracovať v povrchových lomoch a neskôr aj v baniach. Mestská správa počnúc rokom 1944, dala svoje bane do prenájmu. Od roku 1830 vykonával na okolí práce ďalší banský podnikateľ – knieža Filip Coburg, ktorý sa postupne stal najväčším podnikateľom územia. Dobývanie vykonávali nielen povrchovým spôsobom, ale aj hlbinne. Začiatkom minulého storočia nakladali a vŕtali ručne, doprava bola asi od roku 1882 koľajová. Ruda bola preberaná ručne priamo na pracovisku. Výrobky a surovina bola prepravovaná povozmi. V roku 1897 dali do prevádzky lanovku medzi železničnou stanicou Dobšiná, hutou v Stratenej a baňami v Mlynkoch s prípojkami k baniam vo Vlčej doline a Včelínci (Biengarten) o celkovej dĺžke 11,7 km. Od roku 1913 prešiel majetok do vlastníctva akciovej spoločnosti. V roku 1924 zaviedli mechanické vŕtanie, o dva roky neskôr, prestala pracovať vysoká pec v Stratenej.
Okrem uvedeného, na území ťažilo aj niekoľko jednotlivcov a spoločností, ktorých činnosť bola menej podstatná.
Po roku 1945 bol v Dobšinej vytvorený závod železorudných baní, do ktorého včlenili všetky banské prevádzky na území. Popri zabezpečovaní dobývacích prác postupne začali zavádzať mechanické nakladanie, vŕtanie na výplach s pneumatickou podperou, nové dobývacie metódy a ďalšie opatrenia na zvýšenie produktivity a bezpečnosti práce. V rokoch 1961 – 1964 uskutočnili rekonštrukciu úseku Dedičná. Postupne začali vykonávať aj rozsiahlejšie prieskumné práce. Vyťaženú rúbaninu dopravovali do úpravne vo Vlachove – Maši. Po jej likvidácii v rokoch 1965 – 1966, vybudovali na úseku Dedičná drviareň a expedovali drvenú rudu. Vzhľadom na pomerné vyčerpanie ložiskových zásob, ako aj pre nadmerné prevádzkové náklady, ťažbu od roku 1969 zastavili a prevádzku likvidovali.
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}






























__________________________________________________
Ložiská železných rúd v okolí Dobšinej
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-