Majiteľmi baní boli mimo rodiny Andrássyovskej aj menšie ťažiarstvá, ktoré tvorili prevažne obyvatelia Dobšinej. Pred 19. storočím drobné podnikanie na území uskutočňovali súkromníci a ťažiarstvá. Vyťažené rudy zhutňovali v primitívnych taviacich peciach. Vzostup baníckej činnosti je spätý s feudálnou rodinou Andrássyovcov, ktorá okolo roku 1867 postavila vysokú pec vo Vlachove. Banská technika do konca 19. storočia bola na nízkej úrovni. Drobní podnikatelia sa technickému vybaveniu baní nevenovali. V bani Romoková – Georgia ešte v toku 1907 používali uhorské banské vozíky na doskovej trati.
Od roku 1900, keď banské prevádzky získala Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, dochádza k intenzívnej banskej činnosti. Keďže ložiská v banskom poli Pauli – Hermann sprístupnené štôlňami boli v tom čase už vyťažené, pozornosť venovali ložisku Romoková v banských poliach Šimon – Juraj a najzápadnejšej časti v poliach Július – Johanni. Po predchádzajúcom sprístupnení a oprave starých úvodných štôlní, ktoré vybavili koľajovou dopravou, začali realizovať otvárkové práce. Pre ich urýchlenie zaviedli v roku 1908 mechanické vŕtanie elektrickými nárazovými vŕtacími strojmi, ktorému predchádzala výstavba elektrického vedenia a vodnej elektrárne vo Vlachove. V roku 1907 bola osada Karlova huta vo Vlachove spojená vlečkou so železnicou Dobšiná – Bánréve. To uľahčilo prepravu produktov do železiarní v Ózde, ale zároveň podporilo zánik vysokej pece. V rokoch 1908 – 1909 zriadili v objekte vysokej pece mechanickú úpravňu rudy. Mokrá gravitačná úprava pozostávala z triedenia, ručného preberania a rozdružovania drobnej frakcie na sádzačkách. Úpravňa, po modernizácii, bola v prevádzke až do roku 1964. K jej likvidácii došlo počas nasledujúcich dvoch rokov. Staré, kamenné pražiace pece, postavené rodinou Andrássyovcov, nahradili v roku 1909 novými, modernejšej konštrukcie z plechu a tehlového muriva. Časť z nich v rokoch 1925 – 1929 vybavili zariadením na umelý ťah vzduchu. V prevádzke boli až do roku 1952. V úpravni a pražiarni sa počnúc rokom 1910, až do konca prevádzky, spracovávali aj rudy ťažené v Dobšinej.
V roku 1913 pristúpili k otvárke ložiska do hĺbky, a to úpadnicou zo spodnej Július štôlne, ktorú vybavili ťažným vrátkom a čerpadlom na pohon elektrickou energiou. Baňa Július bola so spracovateľskými zariadeniami vo Vlachove – maši spojená povrchovou úzkokoľajkou a zvážnou. Doprava úzkokoľajkou bola na konský pohon, neskôr od 40. rokov minulého storočia lokomotívou.
S razením dedičnej štôlne Július z úrovne úzkokoľajky začali v roku 1927. Súčasne zaviedli aj vŕtanie stlačeným vzduchom. Najhlbší obzor úpadnice bol spojený s dedičnou štôlňou slepou šachtou.
V 40. rokoch minulého storočia znovu otvárali štôlňu Hermani, z ktorej vyhĺbili úpadnicu na preskúmanie ložiska smerom do hĺbky.
Po vzniku podniku železorudných baní, dochádzalo k maximálne možnému zavádzaniu mechanizácie do pracovných procesov a investičnej výstavbe. Výstavba revíru Július prebiehala v rokoch 1962 – 1965. Po čiastočnom vyčerpaní zásob nerastnej suroviny, došlo v roku 1971 k zastaveniu ťažby v revíri a nasledovala jeho likvidácia.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}