Majiteľmi baní boli mimo rodiny Andrássyovskej aj menšie ťažiarstvá, ktoré tvorili prevažne obyvatelia Dobšinej. Pred 19. storočím drobné podnikanie na území uskutočňovali súkromníci a ťažiarstvá. Vyťažené rudy zhutňovali v primitívnych taviacich peciach. Vzostup baníckej činnosti je spätý s feudálnou rodinou Andrássyovcov, ktorá okolo roku 1867 postavila vysokú pec vo Vlachove. Banská technika do konca 19. storočia bola na nízkej úrovni. Drobní podnikatelia sa technickému vybaveniu baní nevenovali. V bani Romoková – Georgia ešte v toku 1907 používali uhorské banské vozíky na doskovej trati.
Od roku 1900, keď banské prevádzky získala Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť, dochádza k intenzívnej banskej činnosti. Keďže ložiská v banskom poli Pauli – Hermann sprístupnené štôlňami boli v tom čase už vyťažené, pozornosť venovali ložisku Romoková v banských poliach Šimon – Juraj a najzápadnejšej časti v poliach Július – Johanni. Po predchádzajúcom sprístupnení a oprave starých úvodných štôlní, ktoré vybavili koľajovou dopravou, začali realizovať otvárkové práce. Pre ich urýchlenie zaviedli v roku 1908 mechanické vŕtanie elektrickými nárazovými vŕtacími strojmi, ktorému predchádzala výstavba elektrického vedenia a vodnej elektrárne vo Vlachove. V roku 1907 bola osada Karlova huta vo Vlachove spojená vlečkou so železnicou Dobšiná – Bánréve. To uľahčilo prepravu produktov do železiarní v Ózde, ale zároveň podporilo zánik vysokej pece. V rokoch 1908 – 1909 zriadili v objekte vysokej pece mechanickú úpravňu rudy. Mokrá gravitačná úprava pozostávala z triedenia, ručného preberania a rozdružovania drobnej frakcie na sádzačkách. Úpravňa, po modernizácii, bola v prevádzke až do roku 1964. K jej likvidácii došlo počas nasledujúcich dvoch rokov. Staré, kamenné pražiace pece, postavené rodinou Andrássyovcov, nahradili v roku 1909 novými, modernejšej konštrukcie z plechu a tehlového muriva. Časť z nich v rokoch 1925 – 1929 vybavili zariadením na umelý ťah vzduchu. V prevádzke boli až do roku 1952. V úpravni a pražiarni sa počnúc rokom 1910, až do konca prevádzky, spracovávali aj rudy ťažené v Dobšinej.
V roku 1913 pristúpili k otvárke ložiska do hĺbky, a to úpadnicou zo spodnej Július štôlne, ktorú vybavili ťažným vrátkom a čerpadlom na pohon elektrickou energiou. Baňa Július bola so spracovateľskými zariadeniami vo Vlachove – maši spojená povrchovou úzkokoľajkou a zvážnou. Doprava úzkokoľajkou bola na konský pohon, neskôr od 40. rokov minulého storočia lokomotívou.
S razením dedičnej štôlne Július z úrovne úzkokoľajky začali v roku 1927. Súčasne zaviedli aj vŕtanie stlačeným vzduchom. Najhlbší obzor úpadnice bol spojený s dedičnou štôlňou slepou šachtou.
V 40. rokoch minulého storočia znovu otvárali štôlňu Hermani, z ktorej vyhĺbili úpadnicu na preskúmanie ložiska smerom do hĺbky.
Po vzniku podniku železorudných baní, dochádzalo k maximálne možnému zavádzaniu mechanizácie do pracovných procesov a investičnej výstavbe. Výstavba revíru Július prebiehala v rokoch 1962 – 1965. Po čiastočnom vyčerpaní zásob nerastnej suroviny, došlo v roku 1971 k zastaveniu ťažby v revíri a nasledovala jeho likvidácia.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}






























__________________________________________________
Ložiská železných rúd v oblasti Vlachova a Vyšnej Slanej
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-