Kto v piatok nemusí skoro ráno vstávať, nech určite nevynechá večernú tancovačku v „kerčme“ Pod Stolicou. V tanečnom dome si ju možno vychutnať s Petrom Vajdom a muzikantmi ľudovej hudby Ondreja Hlaváča.
„Košický samosprávny kraj s radosťou prevzal záštitu nad Gemerským folklórnym festivalom. Podujatie robí nášmu kraju a jeho tradíciám skvelé meno už 46 rokov, pre východniarov je to jeden z najväčších folklórnych sviatkov. Ak chcete zažiť Gemer s úprimnou pohostinnosťou miestnych, pestrou zmesou ľubozvučného nárečia, tancov, piesní, vôní a chutí, určite by ste si mali naplánovať výlet do Rejdovej.
Identitu kraja totiž vytvárajú práve jeho zvyky a tradície, ktoré sa nám darí uchovávať aj vďaka festivalu v Rejdovej,“ hodnotí a zároveň pozýva návštevníkov predseda Košického samosprávneho kraja Rastislav Trnka.
V piatok po slávnostnom otvorení festivalu o 18:00 sa na rejdovskom pľaci postupne vystriedajú muzikanti, speváci a tanečníci. Tradične festival odštartuje miestna folklórna skupina Hôra. Predstavia sa absolventi so svojimi lektormi z detského muzikantského tábora a Martin Repáň so svojou Repáňovskou muzikou z Terchovej. Večerný program uzavrie nádielka pravého východniarskeho folklóru – Košicki špivaci, Muzika Milana Rendoša a hudobno-tanečná folklórna šou Klenoty kraja v réžii Vlada Michalka. „Tá pravá, nefalšovaná rejdovská zábava so zapojením návštevníkov však začína až okolo pol desiatej večer,“ prezrádza detaily programu riaditeľka Gemerského osvetového strediska (GOS) Helena Novotná. „Kto si chce zanôtiť, ten nech navštívi spevácky dom u Petriska, kde sa s Betkou Lukáčovou a Jurajom Kováčom môže naučiť ľudové piesne spod Stromíša. Tancovačka na pľacu s členmi skupiny Bardfa zaručuje ozajstný zážitok pre všetkých, ktorí majú radi ľudové tance a chcú sa naučiť aj niečo nové. Ľudová veselica v obci a v miestnych „kerčmách“ zavŕši druhý festivalový deň,“ dodáva Novotná.
Sobotňajší program má dramaturgicky dve časti. O desiatej sa otvárajú rejdovské dvory a do pol druhej poobede prebieha detský program na javisku pri kostole. Už tradične v tomto pásme dostávajú priestor na účinkovanie klienti z Domova sociálnych služieb Jasanima z Rožňavy, ale predstaví sa aj spevácka skupina Šafolka zo Smižian, ktorá sa zviditeľnila vo folklórnej šou Zem spieva. „Novinkou, na ktorú sa všetci tešíme, je módna prehliadka Folklórne parádnice, ktorú pripravila zanietená tkáčka Ľubka Žilková. Divákom predstaví nadčasové detské odevné kolekcie, pri výrobe ktorých sú využité ručne tkané prírodné materiály, tradičné ľudové vzory a motívy z Gemera, Malohontu a Hontu,“ približuje program Mária Ferenczová, manažérka kultúry GOS.
Druhá časť sobotňajšieho programu pokračuje v amfiteátri, kde v hlavnom programe pod názvom Vôňa Gemera sa predstavia folklórne kolektívy z horného Gemera a uvedú v réžii Jána Liptáka zvyky, obyčaje, spevy, tance, pestré kroje a rozmanité nárečia, ktoré sprevádzali našich predkov v dňoch pracovných i sviatočných. Pozdrav Gemeru prinesú známe a úspešné folklórne súbory, skupiny a sólisti - Martina Ťasková Kanošová, spevácka skupina Šafolka, Stoličnoho džyvky, mužská spevácka skupina Hnojňane z Mihaľovec, či tanečná skupina Bardfa. Okamihy Hornádu zažijú diváci s folklórnym súborom Hornád z Košíc a záver programu bude patriť folklórnemu súboru Ponitran s hosťujúcou mužskou speváckou skupinou Šumiačan v programe s názvom Fantázie.
V areáli amfiteátra návštevníkov čakajú zaujímavé sprievodné podujatia. Hlásne trúby festivalu, Jano a Ďuro na chodúľoch z Divadla z domčeka, sprevádzajú najmä aktivity pre deti. Najmenší môžu v zóne Domu tradičnej kultúry Gemera pobudnúť v tvorivých dielňach a vyskúšať si rôzne textilné a hrnčiarske techniky. Unikátny zážitok sľubuje mladý gemerský remeselník, zvonolejár Robert Slíž, ktorý predvedie ukážku odlievania zvona. Ani tento rok nebude chýbať jarmok tradičných ľudových výrobkov, výstava fotografií z predchádzajúcich ročníkov festivalu, výstava obrazov s ľudovou tematikou, lesná pedagogika, astronomické stanovište, či už v kruhu najmenších obľúbené detské divadielko Pesničkál.
Organizátormi 46. ročníka Gemerského folklórneho festivalu v Rejdovej sú Gemerské osvetové stredisko, ktoré je kultúrnym zariadením Košického samosprávneho kraja (KSK) a Obec Rejdová.
Záštitu nad podujatím prevzal predseda KSK Rastislav Trnka. Festival z verejných zdrojov podporil hlavný partner podujatia Fond na podporu umenia a Košický samosprávny kraj.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.