Katka: Ja som najstaršia, momentálne na materskej dovolenke. A už takmer 15 rokov mám to šťastie byť ako moderátorka súčasťou tímu, ktorý tvorí reláciu Kapura.
Ľubka: Som Ľubka (tá prostredná Birková), šťastná mama, vzorná manželka, to je asi to najpodstatnejšie.
Zuzka: Hoci som najmladšia, za sestrami nezaostávam, takže som tiež momentálne na materskej :) Okrem toho, pokiaľ to súčasná situácia dovoľuje, pracujem a tvorím v kolektíve mestského divadla Actores v Rožňave.
- Kto prišiel s nápadom vystúpiť v televízií ?
Katka: Pandemická situácia nám nedovolila vyrábať klipy s kolektívmi. Ak sme chceli v nových častiach pokračovať, museli sme nakrúcať klipy komornejšie. A tu prišiel s nápadom režisér Kapury Peter Hudák, či by som si trúfla zaspievať v klipe. Vnímala som to ako výbornú príležitosť spropagovať naše rekenské piesne – nuž a ako inak – so sestrami.
Ľubka: Oslovila ma sestra Katka. V prvom momente ma to zaskočilo a mala som v sebe veľa pochybností. Predsa len Katka so Zuzkou sú ozajstné speváčky a ja len rada spievam. A potom som si povedala, že Kapura je práve o tom... o láske k piesni, zvykom, starým rodičom… Sme sestry. Keď už, tak všetky spolu!
- Čo predchádzalo v príprave a realizácií vystúpenia i s ohľadom na COVID – 19 ?
Zuzka: Realizácia videoklipu je skutočne náročným a vyčerpávajúcim procesom, o čom som sa presvedčila na vlastnej koži. Navyše, bolo nevyhnutné celý priebeh zorganizovať a prispôsobiť tak, aby každý bod programu korešpondoval s platnými nariadeniami ÚVZ. Ja osobne som sa najviac obávala najmä toho, či sa nám vôbec podarí stretnúť sa a nacvičiť si vybrané piesne aspoň deň pred nakrúcaním. Našťastie sa nám to podarilo.
- Vaše vystúpenie zaujalo nielen samotným podaním, spevom, krojom, ale aj výberom piesni. Ktoré menej známe ľudové piesne ste vybrali ?
Katka: Toto bola asi najnáročnejšia úloha, keďže tých piesní je neúrekom a všetky spievame rady. Snažili sme sa vybrať naozaj tie menej známe tak, aby jednak sedeli nám a aby spolu pasovali. Spievali sme bez muziky, pretože ďalší účastníci by už kvôli opatreniam v klipe byť nemohli. Začali sme pomalou piesňou Kot sä tot maj milý, druhú sme zvolili rezkejšiu Aký herdý tot maj frejär a zakončili sme to sólo uspávankou Hajóky, hajóky.
- Z rodného hniezda ste sa všetky tri rozleteli na rôzne strany. Vykonávate každá inú profesiu. Máte svoje rodiny. Ako ste zmenežovali tvorbu videa ?
Ľubka: Tu platí to staré známe: Keď sa chce, tak sa dá. V práci som si vzala voľno a môj muž (veľký fanúšik rekenského nárečia) nemal problém ostať sám s deťmi.
Zuzka: Tiež mi s malým pomohol manžel a rodičia, keďže to bol hektický deň.
Katka: V Košiciach nám pomáhal môj manžel a svokra. Jednak sa starali o moje detváky a tiež nám pomohli s prípravou krojov.
- Je o vás známe, že pochádzate z rodiny, ktorá má rada spev a zvlášť staré, temer zabudnuté, ľudové piesne. Ostal spev stálou súčasťou vášho života ?
Ľubka: Boli sme od mala k spevu a folklóru vedené, občas aj nútené. Dalo by sa povedať, že sme s ním žili. Preto je prirodzené, že sa spev stal mojou súčasťou, spája sa mi s detstvom, s domovom, rodnou dedinou.
Zuzka: Určite si stále rada zaspievam. Napríklad uspávanku (Hajóky, hajóky), ktorú v klipe spievala Katka, takmer každý večer spievam svojmu malému Miškovi a veľmi si ju obľúbil.
Katka: S deťmi si doma veľa spievame, niekedy sa manžel smeje, že nám ani rádio netreba -:) Samozrejme, piesne sú súčasťou každého rodinného stretnutia. Bez toho to jednoducho nejde. Preto naše veľké poďakovanie patrí starkej Zuzane Birkovej, mamke a ockovi, ktorí nás od mala viedli k folklóru. Lásku k piesňam do nás vštepili aj tým, že sami nimi žili a stále žijú. Tiež sme vďačné generácii Rekencov, s ktorými sme mohli prežiť krásne roky vo FKS Veršinok a veľa sa od nich o rekenských tradíciách a zvykoch naučiť. Aj keď sme toho, najmä ako tínedžerky, mali niekedy plné zuby, s odstupom času to všetko vnímame ako úžasný základ a krásnu tradíciu, ktorú sa snažíme udržiavať aj s našimi novými rodinami.
Čo plánujete do budúcnosti?
Ľubka: Súčasná situácia ma naučila neplánovať. Ak budeme zdraví, určite budeme mať veľa príležitostí na radosť a spev.
Katka, Zuzka: Ľubka to vystihla úplne za nás všetky. Budeme rady, ak sa nám podarí aj naďalej v zdraví sa spolu stretávať so svojimi deťmi a rodinami. Určite tiež využijeme každú príležitosť, kde budeme môcť s hrdosťou prezentovať svoje korene, rodnú dedinu a jej kultúru.
Ďakujeme za rozhovor
|
Srdce v kroji
Bola som len dieťa, keď ma postavili medzi sivé hlavy. Spievaj z celej sily!
So slzami v očiach plakať sa mi chcelo. Že ma čižmy tlačia, kroj mi škriabe telo.
No niet takej vôle, čo zdedené zdolá. Čím ďalej som išla, tým bližšie som bola.
Niesla som ich v sebe, krásy minulosti. Tóny ľudskej túžby, smútku, veselosti.
Stále ich mám v sebe, piesne, čo bôľ hoja. Nedokázala som srdce vyzliecť z kroja.
Ľubica Brenišinová |
![]() |
Fotografie: Peter Gajdoš, RTVS






























Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.