Katka: Ja som najstaršia, momentálne na materskej dovolenke. A už takmer 15 rokov mám to šťastie byť ako moderátorka súčasťou tímu, ktorý tvorí reláciu Kapura.
Ľubka: Som Ľubka (tá prostredná Birková), šťastná mama, vzorná manželka, to je asi to najpodstatnejšie.
Zuzka: Hoci som najmladšia, za sestrami nezaostávam, takže som tiež momentálne na materskej :) Okrem toho, pokiaľ to súčasná situácia dovoľuje, pracujem a tvorím v kolektíve mestského divadla Actores v Rožňave.
- Kto prišiel s nápadom vystúpiť v televízií ?
Katka: Pandemická situácia nám nedovolila vyrábať klipy s kolektívmi. Ak sme chceli v nových častiach pokračovať, museli sme nakrúcať klipy komornejšie. A tu prišiel s nápadom režisér Kapury Peter Hudák, či by som si trúfla zaspievať v klipe. Vnímala som to ako výbornú príležitosť spropagovať naše rekenské piesne – nuž a ako inak – so sestrami.
Ľubka: Oslovila ma sestra Katka. V prvom momente ma to zaskočilo a mala som v sebe veľa pochybností. Predsa len Katka so Zuzkou sú ozajstné speváčky a ja len rada spievam. A potom som si povedala, že Kapura je práve o tom... o láske k piesni, zvykom, starým 
rodičom… Sme sestry. Keď už, tak všetky spolu!
- Čo predchádzalo v príprave a realizácií vystúpenia i s ohľadom na COVID – 19 ?
Zuzka: Realizácia videoklipu je skutočne náročným a vyčerpávajúcim procesom, o čom som sa presvedčila na vlastnej koži. Navyše, bolo nevyhnutné celý priebeh zorganizovať a prispôsobiť tak, aby každý bod programu korešpondoval s platnými nariadeniami ÚVZ. Ja osobne som sa najviac obávala najmä toho, či sa nám vôbec podarí stretnúť sa a nacvičiť si vybrané piesne aspoň deň pred nakrúcaním. Našťastie sa nám to podarilo.
- Vaše vystúpenie zaujalo nielen samotným podaním, spevom, krojom, ale aj výberom piesni. Ktoré menej známe ľudové piesne ste vybrali ?
Katka: Toto bola asi najnáročnejšia úloha, keďže tých piesní je neúrekom a všetky spievame rady. Snažili sme sa vybrať naozaj tie menej známe tak, aby jednak sedeli nám a aby spolu pasovali. Spievali sme bez muziky, pretože ďalší účastníci by už kvôli opatreniam v klipe byť nemohli. Začali sme pomalou piesňou Kot sä tot maj milý, druhú sme zvolili rezkejšiu Aký herdý tot maj frejär a zakončili sme to sólo uspávankou Hajóky, hajóky.
- Z rodného hniezda ste sa všetky tri rozleteli na rôzne strany. Vykonávate každá inú profesiu. Máte svoje rodiny. Ako ste zmenežovali tvorbu videa ?
Ľubka: Tu platí to staré známe: Keď sa chce, tak sa dá. V práci som si vzala voľno a môj muž (veľký fanúšik rekenského nárečia) nemal problém ostať sám s deťmi.
Zuzka: Tiež mi s malým pomohol manžel a rodičia, keďže to bol hektický deň.
Katka: V Košiciach nám pomáhal môj manžel a svokra. Jednak sa starali o moje detváky a tiež nám pomohli s prípravou krojov.
- Je o vás známe, že pochádzate z rodiny, ktorá má rada spev a zvlášť staré, temer zabudnuté, ľudové piesne. Ostal spev stálou súčasťou vášho života ?
Ľubka: Boli sme od mala k spevu a folklóru vedené, občas aj nútené. Dalo by sa povedať, že sme s ním žili. Preto je prirodzené, že sa spev stal mojou súčasťou, spája sa mi s detstvom, s domovom, rodnou dedinou.
Zuzka: Určite si stále rada zaspievam. Napríklad uspávanku (Hajóky, hajóky), ktorú v klipe spievala Katka, takmer každý večer spievam svojmu malému Miškovi a veľmi si ju obľúbil.
Katka: S deťmi si doma veľa spievame, niekedy sa manžel smeje, že nám ani rádio netreba -:) Samozrejme, piesne sú súčasťou každého rodinného stretnutia. Bez toho to jednoducho nejde. Preto naše veľké poďakovanie patrí starkej Zuzane Birkovej, mamke a ockovi, ktorí nás od mala viedli k folklóru. Lásku k piesňam do nás vštepili aj tým, že sami nimi žili a stále žijú. Tiež sme vďačné generácii Rekencov, s ktorými sme mohli prežiť krásne roky vo FKS Veršinok a veľa sa od nich o rekenských tradíciách a zvykoch naučiť. Aj keď sme toho, najmä ako tínedžerky, mali niekedy plné zuby, s odstupom času to všetko vnímame ako úžasný základ a krásnu tradíciu, ktorú sa snažíme udržiavať aj s našimi novými rodinami.
Čo plánujete do budúcnosti?
Ľubka: Súčasná situácia ma naučila neplánovať. Ak budeme zdraví, určite budeme mať veľa príležitostí na radosť a spev.
Katka, Zuzka: Ľubka to vystihla úplne za nás všetky. Budeme rady, ak sa nám podarí aj naďalej v zdraví sa spolu stretávať so svojimi deťmi a rodinami. Určite tiež využijeme každú príležitosť, kde budeme môcť s hrdosťou prezentovať svoje korene, rodnú dedinu a jej kultúru.
Ďakujeme za rozhovor
|
Srdce v kroji
Bola som len dieťa, keď ma postavili medzi sivé hlavy. Spievaj z celej sily!
So slzami v očiach plakať sa mi chcelo. Že ma čižmy tlačia, kroj mi škriabe telo.
No niet takej vôle, čo zdedené zdolá. Čím ďalej som išla, tým bližšie som bola.
Niesla som ich v sebe, krásy minulosti. Tóny ľudskej túžby, smútku, veselosti.
Stále ich mám v sebe, piesne, čo bôľ hoja. Nedokázala som srdce vyzliecť z kroja.
Ľubica Brenišinová |
 |
Fotografie: Peter Gajdoš, RTVS
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.