Katka: Ja som najstaršia, momentálne na materskej dovolenke. A už takmer 15 rokov mám to šťastie byť ako moderátorka súčasťou tímu, ktorý tvorí reláciu Kapura.
Ľubka: Som Ľubka (tá prostredná Birková), šťastná mama, vzorná manželka, to je asi to najpodstatnejšie.
Zuzka: Hoci som najmladšia, za sestrami nezaostávam, takže som tiež momentálne na materskej :) Okrem toho, pokiaľ to súčasná situácia dovoľuje, pracujem a tvorím v kolektíve mestského divadla Actores v Rožňave.
- Kto prišiel s nápadom vystúpiť v televízií ?
Katka: Pandemická situácia nám nedovolila vyrábať klipy s kolektívmi. Ak sme chceli v nových častiach pokračovať, museli sme nakrúcať klipy komornejšie. A tu prišiel s nápadom režisér Kapury Peter Hudák, či by som si trúfla zaspievať v klipe. Vnímala som to ako výbornú príležitosť spropagovať naše rekenské piesne – nuž a ako inak – so sestrami.
Ľubka: Oslovila ma sestra Katka. V prvom momente ma to zaskočilo a mala som v sebe veľa pochybností. Predsa len Katka so Zuzkou sú ozajstné speváčky a ja len rada spievam. A potom som si povedala, že Kapura je práve o tom... o láske k piesni, zvykom, starým 
rodičom… Sme sestry. Keď už, tak všetky spolu!
- Čo predchádzalo v príprave a realizácií vystúpenia i s ohľadom na COVID – 19 ?
Zuzka: Realizácia videoklipu je skutočne náročným a vyčerpávajúcim procesom, o čom som sa presvedčila na vlastnej koži. Navyše, bolo nevyhnutné celý priebeh zorganizovať a prispôsobiť tak, aby každý bod programu korešpondoval s platnými nariadeniami ÚVZ. Ja osobne som sa najviac obávala najmä toho, či sa nám vôbec podarí stretnúť sa a nacvičiť si vybrané piesne aspoň deň pred nakrúcaním. Našťastie sa nám to podarilo.
- Vaše vystúpenie zaujalo nielen samotným podaním, spevom, krojom, ale aj výberom piesni. Ktoré menej známe ľudové piesne ste vybrali ?
Katka: Toto bola asi najnáročnejšia úloha, keďže tých piesní je neúrekom a všetky spievame rady. Snažili sme sa vybrať naozaj tie menej známe tak, aby jednak sedeli nám a aby spolu pasovali. Spievali sme bez muziky, pretože ďalší účastníci by už kvôli opatreniam v klipe byť nemohli. Začali sme pomalou piesňou Kot sä tot maj milý, druhú sme zvolili rezkejšiu Aký herdý tot maj frejär a zakončili sme to sólo uspávankou Hajóky, hajóky.
- Z rodného hniezda ste sa všetky tri rozleteli na rôzne strany. Vykonávate každá inú profesiu. Máte svoje rodiny. Ako ste zmenežovali tvorbu videa ?
Ľubka: Tu platí to staré známe: Keď sa chce, tak sa dá. V práci som si vzala voľno a môj muž (veľký fanúšik rekenského nárečia) nemal problém ostať sám s deťmi.
Zuzka: Tiež mi s malým pomohol manžel a rodičia, keďže to bol hektický deň.
Katka: V Košiciach nám pomáhal môj manžel a svokra. Jednak sa starali o moje detváky a tiež nám pomohli s prípravou krojov.
- Je o vás známe, že pochádzate z rodiny, ktorá má rada spev a zvlášť staré, temer zabudnuté, ľudové piesne. Ostal spev stálou súčasťou vášho života ?
Ľubka: Boli sme od mala k spevu a folklóru vedené, občas aj nútené. Dalo by sa povedať, že sme s ním žili. Preto je prirodzené, že sa spev stal mojou súčasťou, spája sa mi s detstvom, s domovom, rodnou dedinou.
Zuzka: Určite si stále rada zaspievam. Napríklad uspávanku (Hajóky, hajóky), ktorú v klipe spievala Katka, takmer každý večer spievam svojmu malému Miškovi a veľmi si ju obľúbil.
Katka: S deťmi si doma veľa spievame, niekedy sa manžel smeje, že nám ani rádio netreba -:) Samozrejme, piesne sú súčasťou každého rodinného stretnutia. Bez toho to jednoducho nejde. Preto naše veľké poďakovanie patrí starkej Zuzane Birkovej, mamke a ockovi, ktorí nás od mala viedli k folklóru. Lásku k piesňam do nás vštepili aj tým, že sami nimi žili a stále žijú. Tiež sme vďačné generácii Rekencov, s ktorými sme mohli prežiť krásne roky vo FKS Veršinok a veľa sa od nich o rekenských tradíciách a zvykoch naučiť. Aj keď sme toho, najmä ako tínedžerky, mali niekedy plné zuby, s odstupom času to všetko vnímame ako úžasný základ a krásnu tradíciu, ktorú sa snažíme udržiavať aj s našimi novými rodinami.
Čo plánujete do budúcnosti?
Ľubka: Súčasná situácia ma naučila neplánovať. Ak budeme zdraví, určite budeme mať veľa príležitostí na radosť a spev.
Katka, Zuzka: Ľubka to vystihla úplne za nás všetky. Budeme rady, ak sa nám podarí aj naďalej v zdraví sa spolu stretávať so svojimi deťmi a rodinami. Určite tiež využijeme každú príležitosť, kde budeme môcť s hrdosťou prezentovať svoje korene, rodnú dedinu a jej kultúru.
Ďakujeme za rozhovor
|
Srdce v kroji
Bola som len dieťa, keď ma postavili medzi sivé hlavy. Spievaj z celej sily!
So slzami v očiach plakať sa mi chcelo. Že ma čižmy tlačia, kroj mi škriabe telo.
No niet takej vôle, čo zdedené zdolá. Čím ďalej som išla, tým bližšie som bola.
Niesla som ich v sebe, krásy minulosti. Tóny ľudskej túžby, smútku, veselosti.
Stále ich mám v sebe, piesne, čo bôľ hoja. Nedokázala som srdce vyzliecť z kroja.
Ľubica Brenišinová |
 |
Fotografie: Peter Gajdoš, RTVS
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).