Ale bol som rád, že sme sa stretli a porozprávali aj o tom, čo v Gemeri nového, s čím sa pasujú, aby znížili nezamestnanosť, ktorá je v tomto regióne alarmujúca. Neprišiel som na to, prečo do Bratislavy v tomto termíne neprišlo viac gemerských ľudových umelcov. Veď by bolo čo ukázať svetu prichádzajúcemu práve sem a v tomto čase. To však bude na organizátoroch i majstroch z Gemera, či má význam toto významné podujatie obsadzovať. Veď k početnejšiemu zastúpeniu nabáda i nápis, ktorý na modrých zásterách mali vytlačený - Slovensko v Bratislave.
Čo ma veľmi zaujalo? Nuž, napríklad aj to, že na nádvorí Starej Radnice bolo okolo osemdesiat rôznych čipkárok, dokonca i zo zahraničia, zastúpené našimi krajankami. Mnohé vedeli podrobne rozprávať aj o gemerskej čipke z Rejdovej, či jelšavskej čipke. Mali dokonca podľa týchto vzorov aj ukážky. Pre mňa veľmi zaujímavý rozhovor bol pri stánku, ktorý mali čipkárky z Novej Dubnice. Pani Anna Waldeckerová bola ochotná podrobne mi vysvetliť hlavné znaky, podľa ktorých sa výrobky paličkovanej čipky zatrieďujú do jednotlivých oblastí Slovenska, ktorých nie je až tak málo, a všetky predstavujú umeleckú prácu autoriek. Vážia si a priam študujú hlavné znaky paličkovanej čipky z tej-ktorej oblasti, či regiónu a využívajú ich nielen pre seba, ale ochotne ich sprostredkúvajú aj na takýchto prezentáciách. Zrejme aj preto bol pred každým stánkom takýchto výrobkov pomerne veľký záujem divákov. Popred stánkami, roztrúsenými po celom Hviezdoslavovom námestí, nezastavil sa od rána do večera prúd záujemcov.
Niektorí si prezerali prinesený tovar, iní zase obdivovali zručnosť drevorezbárov ako sa pasujú s kusiskami dreva, ktoré menili dlátom i kladivom do určenej podoby, či kováčov, pod rukami ktorých sa za pomoci ohňa mení železo do priam umeleckého tvaru, alebo hrnčiarov, ktorí na kruhu poháňanom nohami menili rukami drsnú podobu hliny na rôzne hrnčiarske predmety. Všade a všetci mali svojich obdivovateľov. Boli medzi nimi aj mladší, ktorí so záujmom pozerali na zručnosť rúk majstrov a niektorí možno aj skúsili, či by sa im nepodarilo niečo vytvoriť. Všímal som si, že všetci vystavujúci mali veľkú trpezlivosť a radi odpovedali na každú otázku, ktorú dostali od divákov. Mnohí si od nich kúpili na pamiatku, ale aj pre využitie v domácnosti, rôzne predmety.
V prostriedku námestia,
na najslnečnejšom mieste, sedela chrbtom obrátená k slnku jedna zo starších žien, pani Amália Schönová. Sedela za malými krosnami a oblečená v kroji z Čierneho Balogu dopĺňala kolorit prehliadky. Z toho, čo sa pred ňou menilo z obyčajných nití do moderného prestierania bolo vidieť, že sa svojej práci rozumie a rada ju robí. Šikovne jej behal člnok z jednej strany na druhú popred brdo a nite pozorne zatkávala rovnakou silou. Aj keď krosná boli sotva poldruha metrové na dĺžku a metrové na šírku, bolo vidieť, že sa o ne dobre stará. Uvedomil som si to najmä vtedy, keď mi prezradila, že prežili už niekoľko generácií. Pravda, nájde sa vždy nejaký uštipačný človek, ktorý krosnám všeličo vyčítal, napr., že valec na ktorom boli nakrútené nite nemal pôvodné okraje z dreva, ale z preglejky, alebo kolíky, ktoré ich držali boli na oboch stranách z medi. Pani Schönová sa však nedala a na všetko mala pohotovú prekvapujúcu odpoveď, a bolo po kritike. Mladý pán nakoniec ustúpil a asi šiel pokritizovať ďalšieho majstra. Táto pani, ktorá dlhé hodiny vydržala na slnku, ktoré od rána pálilo po celý deň a ochotne odpovedala každému, by si nielen za ochotu, ale predovšetkým za trpezlivosť a svoju zručnosť zaslúžila aj niečo viac. Možno napríklad i slnečník nad hlavu, aby ju chránil pred ostrými lúčmi slnka. Radosť z práce a záujem návštevníkov o rozprávanie o jej skúsenostiach z tkania rôznych výrobkov jej však kázali byť medzi ľuďmi čo najdlhšie. Veď Bratislava podobné podujatie zažíva len raz v roku. Keď som od nej odchádzal a zaželal jej veľa zdravia s prianím, aby sme sa na tomto podujatí stretli aj o rok, len sa pousmiala. Hádam sa jej dve sedmičky bez problémov dovtedy zmenia na sedmičku s osmičkou.
Keby som sa venoval všetkým 240 majstrom, ktorí po tri dni v Bratislave ukázali svoje majstrovstvo v tej najväčšej kráse, nestačila by mi možno ani moja stránka. Ale dovoľte, aby som spomenul ešte spievajúce ženy z Banskej Bystrice, ktoré boli ku Gemeru najbližšie. Veď kroj mali z okolia Polomky na Horehroní a výber piesní zasahoval i do Rejdovej i Ratkovej. Spoznal som ich vlani práve na tomto podujatí. Predstavili sa už ako skúsený kolektív, ktorý čerpá z ľudovej piesne a pre náš národ. Boli šťastné a vďačné aj za to, keď videli mladého muža oblečeného v tričku s nápisom ich speváckej skupiny Trnki.
Musím však spomenúť aj to, čo som prepásol. Hneď pri vstupe do areálu, kde sa výstava uskutočnila, bol umiestnený stánok s hrdým názvom: Pukanské párance. Okolo kotla, v ktorom sa varilo toto obľúbené jedlo sa neustále krútili ženy.
Priestor pred nimi bol obsadený množstvom ľudí, ktorí si za pripravenými masívnymi stolmi pochutnávali na mne neznámom jedle. Jeho názov mi nič nehovoril a bol som prekvapený obrovským záujmom o toto jedlo. Keď som to však spomenul mojim priateľom, pomáhajúcich mi so stránkou Maj Gemer, tak som sa začudoval. Dozvedel som sa od nich, že Pukančania so svojimi párancami pochodili už pol Slovenska a všade, kde sa vyvárajú a podávajú, majú taký dobrý ohlas, že sa ťažko dopracovať k miestu, kde sa dajú kúpiť a ochutnať. Dlhé rady svedčia o tom, že sa všetkým nakoniec oplatí stáť za jedlom, ktoré má jednoduchú prípravu, ale vynikajúcu chuť. Toto, v minulosti jedlo drevorubačov, je síce dnes k dostaniu iba na podobných podujatiach, ale aj ono hovorí o šikovnosti a majstrovstve Slovákov. Snáď Pukančania s týmto jedlom prídu aj na budúci rok do Bratislavy a budem si môcť na ňom pochutiť aj ja.
Maj Gemer - Ondrej Doboš
{gallery}kultura/folklor/dni-majstrov{/gallery}
{jcomments on}

































Pomaly si zvykám, že na prelome mesiacov august – september býva v hlavnom meste Slovenska Bratislave zaujímavé podujatie – Dni majstrov ÚĽUV. V tom čase sa akoby toto mesto na Dunaji zmenilo na slovenský vidiek, ktorý reprezentujú šikovné ruky našich žien i mužov oblečených v rôznych krojoch pestrofarebného Slovenska. Vidieť ich naživo so zaujímavými výrobkami je pre veľkú časť Bratislavčanov skutočným zážitkom. Obdivujú ich vekovo starší, ale i mladší obyvatelia Bratislavy. Tak tomu bolo aj tohto roku. Vybral som sa na Hlavné námestie i Hviezdoslavovo námestie v nedeľu (2. septembra 2012), kde sa odohrával hlavný program a vrcholila prehliadka zručnosti i ľudového
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-