umenia. Aj tentokrát  som sa snažil stretnúť na takomto podujatí najmä mojich krajanov z Gemera. Vždy som však doteraz natrafil iba na toho istého - Pavla Ferdinandyho z Revúcej so svojimi pastierskymi palicami,  kyjakmi, ozembuchmi... Ale bol som rád, že sme sa stretli a porozprávali aj o tom, čo v Gemeri nového, s čím sa pasujú, aby znížili nezamestnanosť, ktorá je v tomto regióne alarmujúca. Neprišiel som na to, prečo do Bratislavy v tomto termíne neprišlo viac gemerských ľudových umelcov. Veď by bolo čo ukázať svetu prichádzajúcemu práve sem a v tomto čase. To však bude na organizátoroch i majstroch z Gemera, či má význam toto významné podujatie obsadzovať. Veď k početnejšiemu zastúpeniu nabáda i nápis, ktorý na modrých zásterách mali vytlačený -  Slovensko v Bratislave.

Čo ma veľmi zaujalo? Nuž, napríklad aj to, že na nádvorí Starej Radnice bolo okolo osemdesiat rôznych čipkárok, dokonca i zo zahraničia, zastúpené našimi krajankami. Mnohé vedeli podrobne rozprávať aj o gemerskej čipke z Rejdovej, či jelšavskej čipke. Mali dokonca podľa týchto vzorov aj ukážky. Pre mňa veľmi zaujímavý rozhovor bol pri stánku, ktorý mali   čipkárky z Novej Dubnice. Pani Anna Waldeckerová bola ochotná podrobne mi vysvetliť hlavné znaky, podľa ktorých sa výrobky paličkovanej čipky zatrieďujú do jednotlivých oblastí Slovenska, ktorých nie je až tak málo, a všetky predstavujú umeleckú prácu autoriek. Vážia si a priam študujú hlavné znaky paličkovanej čipky z tej-ktorej oblasti, či regiónu a využívajú ich nielen pre seba, ale ochotne ich sprostredkúvajú aj na takýchto prezentáciách.  Zrejme aj preto bol pred každým stánkom takýchto výrobkov pomerne veľký záujem divákov. Popred stánkami, roztrúsenými po celom Hviezdoslavovom námestí, nezastavil sa od rána do večera prúd záujemcov. Niektorí si prezerali prinesený tovar, iní zase obdivovali zručnosť drevorezbárov ako sa pasujú s kusiskami dreva, ktoré menili dlátom i kladivom do určenej podoby, či kováčov, pod rukami ktorých sa za pomoci ohňa mení železo do priam umeleckého tvaru, alebo hrnčiarov, ktorí na kruhu poháňanom nohami menili rukami drsnú podobu hliny na rôzne hrnčiarske predmety. Všade a všetci mali svojich obdivovateľov.  Boli medzi nimi aj mladší, ktorí so záujmom pozerali na zručnosť rúk majstrov a niektorí možno aj skúsili, či by sa im nepodarilo niečo vytvoriť. Všímal som si, že všetci vystavujúci mali veľkú trpezlivosť a radi odpovedali na každú otázku, ktorú dostali od divákov. Mnohí si od nich kúpili na pamiatku, ale aj pre využitie v domácnosti, rôzne predmety.

V prostriedku námestia, na najslnečnejšom mieste, sedela chrbtom obrátená k slnku jedna zo starších žien, pani Amália Schönová. Sedela za malými krosnami a oblečená v kroji z Čierneho Balogu dopĺňala kolorit prehliadky. Z toho, čo sa pred ňou menilo z obyčajných nití do moderného prestierania bolo vidieť, že sa svojej práci rozumie a rada ju robí. Šikovne jej behal člnok z jednej strany na druhú popred brdo a nite pozorne zatkávala rovnakou silou. Aj keď krosná boli sotva poldruha metrové na dĺžku a metrové na šírku, bolo vidieť, že sa o ne dobre stará. Uvedomil som si to najmä vtedy,  keď mi prezradila, že prežili už niekoľko generácií. Pravda, nájde sa vždy nejaký uštipačný človek, ktorý krosnám všeličo vyčítal, napr., že valec na ktorom boli nakrútené nite nemal pôvodné okraje z dreva, ale z preglejky, alebo kolíky, ktoré ich držali boli na oboch stranách z medi. Pani Schönová sa však nedala a na všetko mala pohotovú prekvapujúcu odpoveď, a bolo po kritike. Mladý pán nakoniec ustúpil a asi šiel pokritizovať ďalšieho majstra. Táto pani, ktorá dlhé hodiny vydržala na slnku, ktoré od rána pálilo po celý deň a ochotne odpovedala každému, by si nielen za ochotu, ale predovšetkým za trpezlivosť a svoju zručnosť zaslúžila aj niečo viac. Možno napríklad  i slnečník nad hlavu, aby ju chránil pred ostrými lúčmi slnka. Radosť z práce a záujem návštevníkov o rozprávanie o jej skúsenostiach z tkania rôznych výrobkov jej však kázali byť medzi ľuďmi čo najdlhšie. Veď Bratislava podobné podujatie zažíva len raz v roku. Keď som od nej odchádzal a zaželal jej veľa zdravia s prianím,  aby sme sa na tomto podujatí stretli aj o rok, len sa pousmiala. Hádam sa jej dve sedmičky bez problémov dovtedy zmenia na sedmičku s osmičkou.

Keby som sa venoval všetkým 240 majstrom, ktorí po tri dni v Bratislave ukázali svoje majstrovstvo v tej najväčšej kráse, nestačila by mi možno ani moja stránka. Ale dovoľte, aby som spomenul ešte spievajúce ženy z Banskej Bystrice, ktoré boli ku Gemeru najbližšie. Veď kroj mali z okolia Polomky na Horehroní a výber piesní zasahoval i do Rejdovej i Ratkovej. Spoznal som ich vlani práve na tomto podujatí. Predstavili sa už ako skúsený kolektív, ktorý čerpá z ľudovej piesne a pre náš národ. Boli šťastné a vďačné aj za to, keď videli mladého muža oblečeného v tričku s nápisom ich speváckej skupiny Trnki.

Musím však spomenúť aj to, čo som prepásol. Hneď pri vstupe do areálu, kde sa výstava uskutočnila, bol umiestnený stánok s hrdým názvom: Pukanské párance. Okolo kotla, v ktorom sa varilo toto obľúbené jedlo sa neustále krútili ženy. Priestor pred nimi bol obsadený množstvom ľudí, ktorí si za pripravenými masívnymi stolmi pochutnávali na mne neznámom jedle. Jeho názov mi nič nehovoril a bol som prekvapený obrovským záujmom o toto jedlo. Keď som to však spomenul mojim priateľom, pomáhajúcich mi so stránkou Maj Gemer, tak som sa začudoval. Dozvedel som sa od nich, že Pukančania so svojimi párancami pochodili už pol Slovenska a všade, kde sa vyvárajú a podávajú, majú taký dobrý ohlas, že sa ťažko dopracovať k miestu, kde sa dajú kúpiť a ochutnať. Dlhé rady svedčia o tom, že sa všetkým nakoniec oplatí stáť za jedlom, ktoré má jednoduchú prípravu, ale vynikajúcu chuť. Toto, v minulosti jedlo drevorubačov, je síce dnes k dostaniu iba na podobných podujatiach, ale aj ono hovorí o šikovnosti a majstrovstve Slovákov. Snáď Pukančania s týmto jedlom prídu aj na budúci rok do Bratislavy a budem si môcť na ňom pochutiť aj ja.
Maj Gemer - Ondrej Doboš

{gallery}kultura/folklor/dni-majstrov{/gallery}
{jcomments on}