Vo Vlachove bolo celý deň na čo pozerať,
čo počúvať, čím sa zabaviť. Vyparádená dedina, vyzdobené domy tradičnými textilnými výrobkami, výšivkami, tkanými kobercami, pôvodnými úžitkovými predmetmi a remeselníckymi potrebami i keramikou v oknách, nás o desiatej privítala rezkými melódiami dychovej hudby z Dobšinej, ktorú na pred pár rokmi vybudovanom pódiu uprostred obce na kamennom útese Skavka vystriedali folklórne súbory a spevácke skupiny z Gočova, Nižnej Slanej, Rožňavského Bystrého a samozrejme z domáceho Vlachova. Potom sme si tak trochu zopakovali techniku stavania májov, i keď tentoraz nie toho ozajstného veľkého májového, určeného dievčatám, ale len symbolického jarmočného „májika“, zato i so sprievodným programom a piesňami.
Po skončení programu sme sa poprechádzali po jarmoku, poobdivovali výrobky šikovných rúk a zručných remeselníkov z obce i z blízkeho okolia (varešky, misky, vahančeky, hrable, kefy, šperky, obrázky rôznych techník, výrobky umeleckých kováčov, výšivky, čipky, kraslice a všeličo iné), poobzerali si Nižnoslanský dvor s výstavou výtvarníka M. Laciaka, Gočovský dvor, Folklórny dvor FS Stromíš, kde nám všade vyhrávala ľudová hudba a mali sme možnosť obdivovať krásne gemerské kroje.
Potom sme zacítili neodolateľné vône ovčích mliečnych výrobkov z PD Vlachovo a musíme povedať, že taký výborný ovčí syr, lahodne vŕzgajúci po zubami, sme už veru dávno nejedli, podobne výborná kyslá hrudkovitá žinčica nás dostatočne osviežila počas tohto pekného a horúceho dňa. Ale tých vôní bolo omnoho viac – vôňa čerstvo múteného masla s jeho ochutnávkou i ochutnávkou cmaru, jelenieho guláša z Poľovníckeho dvora, grúľovníkov a pagáčikov, a to už nehovorím o bryndových haluškách, pirohoch, gemerských guľkách z Kuchyne starých materí... Kto by odolal? My veru nie! Len keby sme mali aspoň po dva žalúdky! Ale poradili sme si, niektorými z týchto dobrôt sme sa zásobili na „horšie časy“.
Ešte sme sa okolo Hasičského dvora s ukážkou starej i novej hasičskej techniky vrátili ku Vlachovskej šmitni – kováčskej vyhni, novopostavenej práve k tejto príležitosti (ako kópia už starej, neslúžiacej). Dodali sme trochu vzduchu z obrovského mechu do rozpáleného ohniska s murovaným komínom, popozerali povešané kováčske náradie, pracovný stôl so zverákom a nákovou, ale samotného podkúvania koní sme sa už nezúčastnili. Ešte sme sa napili vody z prameňa pitnej vody, umiestneného v zakrytom drevenom altánku i s lavičkami na oddych, tiež postaveného nedávno priamo pod Skavkou. Vlachovčania si svojho starostu chválili a konštatovali, že aj toto všetko je jeho zásluhou a že sa o obec dobre stará.
Potom sme sa už ponáhľali do Gemerskej Polomy,
kde sme z pochopiteľných dôvodov nestihli návštevu ev. a. v. kostola, ani turnaj v minifutbale a ďalšie športové súťaže, ale po skončení slávnostného zasadnutia OZ nás čakal krojovaný sprievod obcou za účasti nielen domácej folklórnej skupiny, ale aj folkloristov z ďalších dvoch obcí, ktoré majú podobný názov ako hosťovská obec – horehronská Polomka a Poloma, nachádzajúca sa neďaleko Svidníka. Sprievod sa uberal hore obcou, kde sa na improvizovanom pódiu na futbalovom ihrisku konal kultúrny program folklórnych súborov zo všetkých troch Polôm. Vystúpeniu súborov predchádzala súťaž o najoriginálnejší ľudový kroj. Kroje ženské, mužské, detské. Vyšívané, čipkované, lemované, s ornamentami, farebné, naškrobené... Bolo vidieť, že pánom sa páčili nielen kroje, ale aj „figuríny“, teda krásne dievčatá, ktoré boli do nich oblečené... No tak, páni, pŕŕ! Budú sa hodnotiť kroje! Nám ostal čas iba pokochať sa na ich kráse a vypočuť si ukážky, z ktorých sme videli, že aj keď názvy obcí majú spoločný základ, folklór sa predsa len v každej z nich vyvíjal svojsky a originálne.
Náš „roztrojený čas“ nám už zavelil - smer Brdárka.
Malá obec, ktorá má len okolo 60 obyvateľov je výnimočná svojou zachovalou ľudovou architektúrou, pozoruhodným Evanjelickým a. v. renesančno-barokovým kostolom z roku 1696, ale i činnosťou OZ Alter nativa, ktoré vyvíja značné úsilie o znovuoživenie už takmer vymierajúcej obce. Jednou z jej aktivít je opakovaná akcia „Leto v Brdárke“, zameraná na skrášľovanie obce. Vyvrcholením každého ročníka tejto akcie je "Folklórny večer" s prezentáciou folklórnych súborov tunajšieho regiónu, ktorý sa koná v miestnom amfiteátri. Tohtoročný, už 15. ročník privítal folklórne súbory a skupiny, ale aj sólistov spevákov a hudobníkov z horného Gemera. V úvode nám Štefan Lipták, ktorý aj moderoval celé vystúpenie, trúbením na pastiersky roh zvestoval, že už odbila hodina začiatku Folklórneho večera a potom spolu s Jankou Švarcovou spevom i hrou na drumbľu tento začiatok aj potvrdili. Potom sa už spustila pestrá zmes vystúpení - Hôra z Rejdovej v dramaticko-speváckom pásme predstavila svadobné zvyky, Evka Dovcová z Rožňavského Bystrého zaspievala za akordeónového doprovodu Igora Adlera, na heligónke zahrala najmladšia heligonkárka Martinka Zagibová z Pače, ktorá aj zaspievala za doprovodu Rudolfa Hanuštiaka, potom nasledovala svojím vznikom najmladšia FSk Hrabina z Nižnej Slanej, Gočovan z Gočova podal ukážky zvykov z krstín a priviedol aj svojich hostí – mladého harmonikára a speváka a speváčku, ktorí veselými rusínskymi piesňami obveseli divákov, Ivan Nemčok na akordéone doprevádzal Zdenku Terrajovú z rejdovskej Horičky, spevom sa predstavil aj Stano Ďurský z Rožňavského Bystrého, v tanci si zacifrovali Štefan Lipták s Jankou Švarcovou - a program za veľkého potlesku pokračoval... Keď sme uvideli v stánku už na prvý pohľad neobyčajný chlieb a keď sme sa navyše dozvedeli, že ho piekli priamo v pekárskej peci v Brdárke podľa domáceho receptu, tak sme neodolali a len na takom prázdnom sme si na odchode naozaj pochutnali – taký chlebík sme nikdy predtým nejedli.
A opäť Vlachovo.
Veľký a pekný amfiteáter na kúpalisku. Nemohli sme si nechať ujsť spevácko-tanečné vystúpenie domáceho FS Stromíš, ale hlavne nás veľmi lákal spevák Ján Ambróz s vynikajúcou ľudovou hudbou Borievka z Banskej Bystrice. Neopakovateľné zafarbenie hlasu Jána Ambróza, jeho sila a originalita, osobité podanie horehronských ľudových piesní doslova nadchlo všetkých prítomných na takmer do posledného miesta zaplnenom amfiteátri. Svoj spev dopĺňal spomienkami na gemerských folkloristov, pridával rôzne vtipné zážitky a nemenej vtipne kontaktoval aj obecenstvo, ktoré aj vyzýval k spoločnému spevu. Pieseň Na Kráľovej holi v podaní tohto speváka je nezabudnuteľným zážitkom, je určite jednou z najpôsobivejších interpretácií tejto už takmer hymnickej piesne. Keď ju na záver zaspieval a k jeho spevu sa pripojili v obecenstve roztrúsení speváci z FS Stromíš a tu rekreujúceho sa FS Zobor z Nitry, amfiteátrom sa niesol viachlasý prekrásny spev, ktorý doslova chytil za srdce všetkých prítomných.
Vo všetkých troch obciach program končil večernou zábavou
pri tanečnej hudbe. Do tanca i na počúvanie hrali gemerské hudobné skupiny a horný Gemer sa dlho do noci veselil.
(Náš program skončil v našej prechodnej „domovskej“ obci Dedinky, kde nám dlho do noci duneli zvuky punk rockovej hudby, kde sa stretlo niekoľko takýchto kapiel a sústredilo sa veľa priaznivcov (s takým i onakým výzorom, správaním sa i slovníkom) tejto tvrdej, dunivej a nemelodickej hudby s dôrazom na bicie nástroje. Ale to len tak na okraj, na doplnenie, koľko rôznych akcií sa tento víkend konalo na hornom Gemeri.)
V nedeľu sme už za ďalšieho pekného dňa vychutnávali krásy prírody, pokojné čerenie vody v priehrade a spomínali na krásny včerajší deň.
Mgr. Marta Mikitová
Foto: Stanislav Kejík
{gallery}kultura/brdarka/10{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 16 august 2010 09:22
Druhý augustový týždeň s folklórom od Vlachova, Gemerskej Polomy až po Brdárku Doporučený
Napísal(a) Mgr. Marta Mikitová
Tri susedné hornogemerské obce, vzdialené od seba len čo by kameňom dohodil, sa dohodli (či nedohodli?), že usporiadajú v jeden deň, 14. augusta 2010, tri podobné podujatia. Vo Vlachove sa konal 6. Vlachovský remeselnícky jarmok a 18. Festival ľudového spevu a tanca, v Gemerskej Polome X. Dni Gemerskej Polomy a v Brdárke 15. Folklórny večer.
Ako to vymyslieť? Kam ísť? Nakoniec sme sa rozhodli, že si náš čas „roztrojíme“ a stihneme z každého rožka troška. (Ešte nás lákal aj 18. ročník Ródea Muráň, lenže to by sme sa museli naozaj už rozštvrtiť! Takže ródeo až niekedy nabudúce.)
Zverejnené v
Folklór
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.