Z troch dolín... Pod týmto názvom sa niesol úvodný program 33. ročníka Gemersko-malohontských folklórnych slávností Klenovská rontouka vo štvrtok 23. júna 2011. Program naživo vysielalo Rádio Regina v rámci „Folkórneho leta s Rádiom Regina“. Moderovala ho Gabriela Tomajková. Sviatok folklóru v obci pod Veprom slávnostne otvorila zvučka Gemersko-malohontských slávností „Vrchárska nálada“. V programe sa predstavili vynikajúci speváci, spevácke skupiny, klenovskí heligonkári, fujaristi a ľudové hudby. Na úvod zaspievala mužská spevácka skupina a ľudová hudba folklórneho súboru Vepor z Klenovca. Ako sa vyjadrila Stanislava Zvarová, riaditeľka festivalu, kultúra v tomto Klenovská rontouka – piatok 24.6.2011
Folklórne slávnosti v Klenovci ponúkli pútavý a bohatý program. Začal sa Pozývačkami folklórnych súborov v Hnúšti, v Rimavskej Sobote a v Klenovci. Záujemcov o tradičnú ľudovú výrobu prilákal jarmok remesiel a svoje brány otvorili aj dvory tradičných remesiel, hudby a gastronomických špecialít. Súčasťou folklórneho sviatku bolo aj otvorenie výstavy venovanej tradícii súkenníctva a gubárstva v Klenovci. O tom, že folklór Gemera a Malohontu má svojich pokračovateľov a len tak ľahko nezanikne, svedčí aj množstvo detských folklórnych súborov, ktoré v regióne pôsobia. V rámci programu „Detský čarokruh“ sa predstavili detské folklórne súbory z Tisovca, Rimavskej Soboty, Hnúšte a Klenovca. Komorný program „Roztratené zrnká“ bol tento rok venovaný rozprávaniu obyvateľov a rodákov z obcí Slizké, Španie Pole, Lipovec a Hostišovce. Zo svojich rodných dedín roztratené zrnká spomienok, príhod a piesní prezentovali Viera Sakálová, Július Karas, Irena Karasová, Milan Demo, Ivan Gecko a Paulína Palušová. V rámci programu „Pod ostrou je malá dedinôčka“ boli odovzdané ocenenia Pocta generálneho riaditeľa Národného osvetového centra pánovi Ondrejovi Bartovi, ľudovému výrobcovi z Klenovca a Elene Kubaliakovej, predsedkyni OZ Ozveny z Hrachova. Na pódiu sa ďalej predviedli tohtoroční jubilanti Folklórneho súboru Vepor z Klenovca, Folklórneho súboru Ipoly z družobného mesta Mihálygerge a súbor Gaida z Lotyšska.
S ďalším scénickým programom sa predstavili Vladimír Homola, Elena Baculíková a Ľudová hudba Ďatelinka.
Jánska noc sa nemohla zaobísť bez jánskych zvykov, piesní a tancov. V programe „Jánska noc má svoju moc“ vystúpil Folklórny súbor Podpoľanec z Detvy a domáce kolektívy Rimavan a Vepor. Na trombitách zahrali členovia Folklórnej skupiny Javorník z Lúk a zahrala tiež Ľudová hudba Chudobovci z Oravskej Lesnej. Magickú noc zakončila ľudová veselica v Klenovskom dvore, kde do neskorých nočných hodín vyhrávala Ľudová hudba Podpoľanec a Chudobovci.
– sobota 25.6.2011
Ďalší deň Klenovskej rontouky vo svojom úvode ponúkol prehliadku heligonkárov, ľudových hudieb, súťaž o Naj harovec, súťaž o starostkin dukát, či súťaž v pití žinčice. Piesne a tance stredného Gemera prezentovala škola spevu a škola tanca. Na prehliadke heligonkárov sa tento rok predstavilo 36 heligonkárov z rôznych kútov Slovenska. V súťaži o Naj harovec zvíťazilo družstvo z MAS Malohont v zložení Mária Koniarová a Eva Hrivnáková. Najlepší baraní guláš navarilo domáce družstvo z Klenovca. Starostkin dukát získala Folklórna skupina Lúčan z Lúčiek. V súťaži ľudových hudieb pod názvom Drótova nôta, ktorá sa počas Klenovskej rontouky organizuje na počesť chýrneho klenovského primáša Imricha Oláha Drótu, prvé miesto získala Ľudová hudba FS Podpoľanec.
V programe „Folklór bez hraníc“ sa na Klenovskej rontouke prezentovali zahraniční hostia, ale aj Slováci žijúci v zahraničí, respektíve kolektívy, ktoré prezentujú iný ako slovenský folklór. Tento rok to boli folklórne súbory Gaida z Lotyšska, Limbora z Českej republiky, Rakonca z Fiľakova a Upre Roma z Klenovca.
Vystúpenie folklórnych súborov z nášho regiónu bolo venované spomienke na Janka Jasenku. Výber tancov a piesní z regiónu Gemera a Malohontu ponúkli folklórne súboru Rimavan a Háj z Rimavskej Soboty, Vepor z Klenovca a Sinec z Hnúšte. Svoje umenie na pódiu predviedli tiež Folklórny súbor Podpoľanec z Detvy, folklórne skupiny Lúčan z Lúčiek a Kráľova hoľa z Pohorelej.
Záver programu patril Jánošíkovi v podaní Baletu štátneho divadla Košice.
– nedeľa 26.6.2011
Celé slávnosti ukončili v nedeľu ráno Služby božie v Kostole ECAV a Ľudová pieseň v kresťanskej kultúre v podaní speváckych skupín z folklórnych súborov Rimavan a Vepor.
Autor: Mediálny dvor Klenovskej rontouky
Autor fotografií: Imrich Garláty
{gallery}kultura/klenovec/rontouka11{/gallery}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.