Jurský deň v areáli rožňavskej hvezdárne s krásnym výhľadom na mesto bol pestrý Doporučený
Napísal(a) -goska-
„Tradície, zvyky, triky, veľkonočné ovečky i korbáčiky. Grúlovníky, mútenie masla, nietenie ohňa aj všelijaké remeslá...“, hlásali už vopred organizátori - Gemerské osvetové stredisko, Folklórny súbor Haviar a Združenie gemerských remeselníkov – návštevníkom prvého Jurského dňa 16. apríla 2011. Programová ponuka tohoto zaujímavého podujatia tematicky viazaného na vítanie jari nad Rožňavou bola naozaj pestrá. Keďže organizátori sa rozhodli využiť na tento deň areál rožňavskej hvezdárne, v ponuke programu nechýbali ani aktivity z oblasti astronómie.
„Chceli sme Rožňavčanom priblížiť nielen tradície spojené s
Akcia sa uskutočnila v areáli rožňavskej hvezdárne s krásnym výhľadom na mesto. Organizátori mysleli aj na tých, ktorí ešte na hvezdárni neboli, a tak farebnými pentličkami ozdobili kríky lemujúce lesnú cestu vedúcu ku hvezdárni, aby pocestní náhodou nezablúdili. Okoloidúci turisti si mysleli, že niekde nablízku bude svadba, a možno od pravdy tak ďaleko ani neboli, veď usmievavé a jarným slnkom opálené detské líčka zvestovali radosť a šťastie. To všetko v prekrásnej scenérii prebúdzajúcej sa prírody.
„Naším cieľom bolo pripraviť pre návštevníka, najmä pre rodiny s deťmi multižánrové podujatie so všetkým, ako sa na dobrého gazdu patrí,“ pridáva sa do debaty aj riaditeľka Gemerského osvetového strediska Helena Novotná v mene ďalšieho organizátora. „Naša spolupráca so Števom Liptákom a Ďurim Nagyom bola aj v minulosti veľmi dobrá, je radosť s nimi spolupracovať, pretože nápadmi len tak hýria! Ale čo je podstatnejšie, svoje nápady dokážu realizovať na jednotku,“ hovorí riaditeľka. „Touto cestou sa chcem poďakovať partnerom, remeselníkom, účinkujúcim, ale aj personálu za skvelo odvedenú prácu, ale najmä za atmosféru, ktorú pre návštevníkov vytvorili,“ pokračuje Helena Novotná.
Kto na tento Jurský deň neprišiel, môže ľutovať. Na niekoľkých metroch štvorcových bolo možno vidieť, zažiť, ale aj vyskúšať všeličo. Deti snáď najviac radosti mali zo živých zvierat, z jahniat a zajačika, ktoré mohli nielen pohladkať, ale aj nakŕmiť. Babka bylinkárka im ukázala v okolí dostupné liečivé rastliny, z ktorých im navarila čaj, aby ho mohli aj ochutnať. V budove hvezdárne návštevníkov čakala výstava starých fotografií z obdobia keď sa hvezdáreň stavala, a mohli nielen vidieť, ale aj odskúšať starú astronomickú techniku, ďalekohľady, filmové premietačky, magnetofóny a podobne. Výroba domáceho masla, mútením na tradičný spôsob, zaujala najmä dospelých, ktorí si zaspomínali na svoje detstvo, na čerstvý chlieb s maslom od starej mamy. Mladší sa nestačili čudovať, ako fantasticky chutí naozajstné maslo! Samozrejme, počas celého dňa nechýbal ľudový spev, hudba country či šansóny. Na svoje si mohol prísť každý. Ponuka programu bola nielen pestrá, ale aj bohatá a hodnotná, pre mnohých možno aj doteraz nepoznaná.
Čo je azda najobdivuhodnejšie na práci kultúrnikov je skutočnosť, že v závere Jurského dňa, pod hviezdami osiatou jarnou nočnou oblohou, keď už organizátori skladali stany, odkladali rekvizity, techniku, čistili areál, tak namiesto nariekania z celodennej únavy už plánovali ďalšie podobné podujatie, opäť tu, nad Rožňavou v areáli hvezdárne.
Čo to asi bude? Možno Svätojánska noc, možno niečo z exotickej kultúry, možno niečo pre milovníkov country? Nechajme sa prekvapiť!
(-goska-)
POZRITE SI: JURSKÝ DEŇ VO FOTOGRAFII
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.