V utorok 5. apríla 2011 sa na Radnici v Rožňave uskutočnilo podujatie pre detské folklórne kolektívy, sólistov spevákov a inštrumentalistov pod názvom Detský folklórny festival, ktorý pozostával zo súťažnej a nesúťažnej časti. Gemerské osvetové stredisko v Rožňave každoročne organizuje v dvojročnej periodicite okresné postupové súťaže, ktoré vyhlasuje Národné osvetové centrum v Bratislave. V tomto roku to bola súťaž pre detské folklórne súbory a budúci rok bude pre oblasť detskej hudby a spevu. Myšlienke, aby detské kolektívy i sólisti pracovali systematicky a každý rok mali priestor pre prezentáciu na úrovni okresu, Od skorého rána ožili priestory Radnice, tohto známeho rožňavského stánku kultúry, keď sa schádzali prví účinkujúci a skúšali svoje súťažné programy. Pestré gemerské kroje, rôznorodé nárečie dokonale doplnili festivalovú atmosféru. Pieseň „Kot som húsky pásla ...“ v podaní malej Sáry z detského folklórneho súboru Malý Stromíš z Vlachova otvorila okresnú súťažnú prehliadku detských folklórnych súborov. Prítomným sa prihovorila Mgr. Helena Novotná, riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave a súťažiacim popriala, aby nemali trému a ukázali všetko, čo sa na nácvikoch naučili. Konferencierka Saška Dujčáková predstavila kolektívy aj ich súťažné programy. Úvod patril Šištičkám v podaní najmenšej skupiny detského folklórneho súboru Haviarik z Rožňavy. Za nimi dobehli najmenší z Malého Stromíša z Vlachova, ktorí si do súťaže priniesli program Na zelenej lúške. Spolu je nám lepšie, mal názov programu detského súboru Perly Silice zo Silice a súťažný program Na pažiti uviedol detský folklórny súbor Slniečko z Gočova . S programom Vítanie jari prišla najmenšia skupina detského folklórneho súboru Gemerčatá z Dobšinej. Hry Pred kostolom ukázali deti z Kincskereső z Drnavy a detský folklórny súbor Bambuchy z Gemerskej Polomy si podmanil divákov s programovým číslom Zbojníci.
Sedem kolektívov uviedlo sedem súťažných programov a nastal čas na vyhodnotenie. Odborná porota v zložení: predseda Mgr. Ján Lipták z Rožňavy, členovia: Ing. Marianna Poprocká z Revúcej a Michal Kupec z Veľkej Idy nemala ľahkú úlohu spravodlivo rozhodnúť o oceneniach. Počas rozhodovania poroty a rozborového seminára v sále prebiehal ďalší program pre členov súťažiacich kolektívov - nesúťažná prehliadka, v ktorej sa predstavili - dievčenská spevácka skupina Horička z Rejdovej, sólistky speváčky z Gočova - Ivanka Arovičová, Dominika Palacková, Simonka Mlynárová a Andrejka Bobríková, Tanečný krúžok pri Špeciálnej základnej škole v Rožňave, Citarová skupina z Krásnohorskej Dlhej Lúky a citaristka Nikoleta Helcmanová z Brzotína, FSk Haviarik z Rožňavy, detské folklórne súbory Perly Silice zo Silice, Slniečko z Gočova a Kincskereső z Drnavy.
Krátko po 13-tej hodine nasledovalo vyhodnotenie súťažnej časti festivalu – okresnej súťaže detských folklórnych súborov „Kot som húsky pásla...“. Pani riaditeľka Gemerského osvetové strediska v Rožňave srdečne poďakovala všetkým účinkujúcim v rámci 1. Detského folklórneho festivalu, vedúcim, pedagógom, ale aj rodičom za ich trpezlivosť a snahu odovzdať najmladšej generácii čo najviac ľudových piesní, tancov a zvykov, ktoré sa ešte zachovali. V neposlednom rade patrilo poďakovanie aj partnerom, ktorí napriek sťaženým ekonomickým podmienkam podporili podujatie a vytvorili podmienky pre toto hodnotné podujatie.
Najprv si prevzali diplomy účinkujúci v nesúťažnej prehliadke, aby mali pamiatku na tento deň. Potom to bolo napínavé. Všetci boli zvedaví ako rozhodla porota a ktorý kolektív bude reprezentovať okres v krajskom kole. Nakoniec sa dozvedeli, že to budú dva súbory. Takže, ocenenia získali:
Zlaté pásmo s postupom do krajskej súťaže
- Detský folklórny súbor Kincskereső z Drnavy za program „Pred kostolom“
- Detský folklórny súbor Gemerčatá z Dobšinej za program „Vítanie jari“
Zlaté pásmo
- Detský folklórny súbor Bambuchy z Gemerskej Polomy za program „Zbojníci“
Strieborné pásmo
- Detský folklórny súbor Malý Stromíš z Vlachova za program „Na zelenej lúške“
- Detský folklórny súbor Haviarik z Rožňavy za program „Šištičky“
Bronzové pásmo
- Detský folklórny súbor Slniečko z Gočova za program „Na pažiti“
- Detský folklórny súbor Perly Silice zo Silice za program „Spolu je nám lepšie“
Cena diváka
- Detský folklórny súbor Bambuchy z Gemerskej Polomy.
Ceny a diplomy odovzdali Mgr. Helena Novotná, riaditeľka GOS, Ing. Zlatica Halková, riaditeľka Domu Matice slovenskej v Rožňave a Mgr. Ján Lipták, predseda poroty.
Organizátorov potešil aj záujem zo strany rožňavských základných škôl o celé podujatie. Veríme, že im programy priblížili aspoň časť z bohatých folklórnych tradícií Gemera. Postupujúcim súborom držíme palce v krajskej súťaži, ktorá sa bude konať 16. apríla 2011 v Buzici.
M. Ferenczová, GOS
{gallery}folklor/dff1{/gallery}
{gallery}folklor/dff1/zh{/gallery}
Video o podujatí Kot som húsky pásla...:
TU
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.