Genšenky z Honiec, Lehoťanka z Čiernej Lehoty, Hôra z Rejdovej, Radzim z Vyšnej Slanej, Stromíš z Vlachova, Dolina z Gemerskej Polomy, folklórne súbory Dubina a Haviar z Rožňavy a sólisti.
Hlavným hosťom večera bola ženská spevácka skupina Trnki a ľudová hudba Mira Kapca z Banskej Bystrice. Dôkaz toho, že zanechali u mnohých účastníkov festivalu väčšinou pozitívny ohlas, bolo možné vidieť na sociálnych sieťach predovšetkým v podobe zaujímavých obrázkov z tohto podujatia.
Tomuto večeru patril tiež premyslene pripravený celotýždenný program, ktorý sa odohrával v Dome tradičnej kultúry Gemera. Aj keď v zásade pokračoval v duchu prvých podujatí Roku na Gemeri, ktorých podstatná časť z ich doterajšej histórie sa uskutočnila v obci na hornom toku Štítnického potoka v Slavošovciach, dostal nový impulz tak v rozšírení podujatí charakteristických na každý jeden deň od pondelka do piatka, ako aj v účasti zaujímavých osobností i kolektívov. Záujemcovia o ľudový folklór i tradície sa napr. mohli oboznámiť s výrobou modrotlače, ktorá bola v minulosti pomerne rozšírená. Prišiel ju pripomenúť odborník naslovovzatý Peter Trnka z Ivanky pri Dunaji. Veselú rodinu zvonkárov zo Šumiaca a Rejdovej reprezentovali ich najväčší zberatelia Mikuláš Gigac a Michal Molčan. Sálu správne ozvučili spolu so svojou spevavou ženskou družinou. Na spomínanej pôde zúčastnení privítali aj vzácnych hostí z Podpoľania. Boli medzi nimi finalisti televíznej súťaže Zem spieva, ktorí prijali pozvanie do Rožňavy a predviedli sa tradičnými rozkazovačkami, ktoré boli typické pre tento región. Iste si pamätáte mená ako Paľáčovci a Rozkazovači z Hrochote. Svoje umenie prišla ukázať aj známa speváčka Tatiana Slabejová s ľudovou hudbou Mira Kapca. Diváci mali čo robiť, aby sa udržali na stoličkách iba počúvať, či pospevovať si s nimi.
Keď k tomu čo som spomínal, pripojím ešte ďalšie aktivity, ktoré sprevádzali zimný folklórny festival, uvije sa nám jedna obrovská kytica ľudových tradícií a remesiel opradených spevom i tancom folklórneho Gemera, ktorú pripravili naši folkloristi na záver kalendárneho roku. Boli to dielne, ktoré poslúžili najmä najmladšej generácii, aby sa mohla oboznámiť hneď od mladého veku s tým, čomu sa venovali ich starí otcovia a matere v dávnej minulosti. Naši školáci pracovali so zaujímavými aktivitami. V textilnej dielni v priebehu týždňa pripravili pre nich učenie sa zápästkovej technike, výrobu modrotlače, násteniek v tradičnej domácnosti. V muzikantskej dielni napríklad vzácni hostia, Lukáš Janoška z Pohorelej a Gabriel Farkaš zo Silickej Brezovej, naučili deti vyrábať samozvučné hudobné nástroje, furmanské biče a zvonce. Tento rok po prvýkrát sprístupnili aj gastronomickú dielňu, kde si deti s nositeľmi tradícií vyskúšali ako sa vyrábajú syrové výrobky a špeciality z Rožňavského Bystrého. Hrnčiarska dielňa dala priestor manželom Drímajovcom, ktorí predstavili belujské hrnčiarstvo. Počas týždňa sa niektorí tiež oboznámili s výrobou hlinených zvončekov.
Vďaka hlavnému organizátorovi Roku na Gemeri Gemerskému osvetovému stredisku v Rožňave sme aj tohto roku mali čo vidieť, počuť a naučiť sa veľa z toho všetkého, čo sa v minulosti šírilo naším krásnym regiónom prostredníctvom jeho šikovných a múdrych ľudí.
Máme za sebou teda krásny týždeň v podobe 23. ročníka Zimného festivalu zvykov a obyčají Gemera nazvaného Rok na Gemeri.
MG od
Fotografie: Peter Poboček
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní 
Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.