Genšenky z Honiec, Lehoťanka z Čiernej Lehoty, Hôra z Rejdovej, Radzim z Vyšnej Slanej, Stromíš z Vlachova, Dolina z Gemerskej Polomy, folklórne súbory Dubina a Haviar z Rožňavy a sólisti.
Hlavným hosťom večera bola ženská spevácka skupina Trnki a ľudová hudba Mira Kapca z Banskej Bystrice. Dôkaz toho, že zanechali u mnohých účastníkov festivalu väčšinou pozitívny ohlas, bolo možné vidieť na sociálnych sieťach predovšetkým v podobe zaujímavých obrázkov z tohto podujatia.
Tomuto večeru patril tiež premyslene pripravený celotýždenný program, ktorý sa odohrával v Dome tradičnej kultúry Gemera. Aj keď v zásade pokračoval v duchu prvých podujatí Roku na Gemeri, ktorých podstatná časť z ich doterajšej histórie sa uskutočnila v obci na hornom toku Štítnického potoka v Slavošovciach, dostal nový impulz tak v rozšírení podujatí charakteristických na každý jeden deň od pondelka do piatka, ako aj v účasti zaujímavých osobností i kolektívov. Záujemcovia o ľudový folklór i tradície sa napr. mohli oboznámiť s výrobou modrotlače, ktorá bola v minulosti pomerne rozšírená. Prišiel ju pripomenúť odborník naslovovzatý Peter Trnka z Ivanky pri Dunaji. Veselú rodinu zvonkárov zo Šumiaca a Rejdovej reprezentovali ich najväčší zberatelia Mikuláš Gigac a Michal Molčan. Sálu správne ozvučili spolu so svojou spevavou ženskou družinou. Na spomínanej pôde zúčastnení privítali aj vzácnych hostí z Podpoľania. Boli medzi nimi finalisti televíznej súťaže Zem spieva, ktorí prijali pozvanie do Rožňavy a predviedli sa tradičnými rozkazovačkami, ktoré boli typické pre tento región. Iste si pamätáte mená ako Paľáčovci a Rozkazovači z Hrochote. Svoje umenie prišla ukázať aj známa speváčka Tatiana Slabejová s ľudovou hudbou Mira Kapca. Diváci mali čo robiť, aby sa udržali na stoličkách iba počúvať, či pospevovať si s nimi.
Keď k tomu čo som spomínal, pripojím ešte ďalšie aktivity, ktoré sprevádzali zimný folklórny festival, uvije sa nám jedna obrovská kytica ľudových tradícií a remesiel opradených spevom i tancom folklórneho Gemera, ktorú pripravili naši folkloristi na záver kalendárneho roku. Boli to dielne, ktoré poslúžili najmä najmladšej generácii, aby sa mohla oboznámiť hneď od mladého veku s tým, čomu sa venovali ich starí otcovia a matere v dávnej minulosti. Naši školáci pracovali so zaujímavými aktivitami. V textilnej dielni v priebehu týždňa pripravili pre nich učenie sa zápästkovej technike, výrobu modrotlače, násteniek v tradičnej domácnosti. V muzikantskej dielni napríklad vzácni hostia, Lukáš Janoška z Pohorelej a Gabriel Farkaš zo Silickej Brezovej, naučili deti vyrábať samozvučné hudobné nástroje, furmanské biče a zvonce. Tento rok po prvýkrát sprístupnili aj gastronomickú dielňu, kde si deti s nositeľmi tradícií vyskúšali ako sa vyrábajú syrové výrobky a špeciality z Rožňavského Bystrého. Hrnčiarska dielňa dala priestor manželom Drímajovcom, ktorí predstavili belujské hrnčiarstvo. Počas týždňa sa niektorí tiež oboznámili s výrobou hlinených zvončekov.
Vďaka hlavnému organizátorovi Roku na Gemeri Gemerskému osvetovému stredisku v Rožňave sme aj tohto roku mali čo vidieť, počuť a naučiť sa veľa z toho všetkého, čo sa v minulosti šírilo naším krásnym regiónom prostredníctvom jeho šikovných a múdrych ľudí.
Máme za sebou teda krásny týždeň v podobe 23. ročníka Zimného festivalu zvykov a obyčají Gemera nazvaného Rok na Gemeri.
MG od
Fotografie: Peter Poboček
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.