Následný projekt doplnenia a skompletizovania zbierky bol realizovaný v rokoch 2017 - 2018 (128 zbierkových predmetov). Celková výška rozpočtu bola 1 500 €. Z toho 1 400 € z verejných zdrojov poskytol Fond na podporu umenia. Pri prvej i druhej etape projektu tvorca a pôvodný vlastník zbierky, Peter Ferdinandy, do zbierok daroval ešte aj dva menšie súbory potápačského výstroja. Spolu získalo Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote zbierku o rozsahu 685 zbierkových predmetov.
Počas tohto obdobia bol projekt akvizície zbierky predstavený verejnosti prostredníctvom výstavy Zbierka potápačskej techniky Petra Ferdinandyho - najnovšia akvizícia múzea v termíne 23. 2. až 30. 4. 2017. Výstava poskytla návštevníkom prehľad predovšetkým o potápačskej technike z produkcie niekdajšieho Československa. Projekt doplnenia zbierky z rokov 2017 až 2018 bol odprezentovaný prostredníctvom Predmetu mesiaca február 2018, kde bol verejnosti predstavený typ unikátneho potápačského obleku MICHELIN – FATRA. Tieto vodotesné obleky s označením MICHELIN boli začiatkom 50. rokov 20. storočia pre potreby ženistov Československej ľudovej armády (ČSĽA) vyrobené z materiálu získaného priamo od významnej francúzskej gumárenskej firmy MICHELIN. Okrem toho spočíva výnimočnosť tohto typu obleku predovšetkým v spojení s človekom, ktorý ho používal. Ing. Viliam Rozložník (*1920 Dobšiná – †1959 Rožňava) bol baníkom, jaskyniarom a priekopníkom speleopotápania na Slovensku.
Gemersko-malohontské múzeum tak skompletizovalo zbierku potápačskej techniky, ktorú pôvodne vlastnil na Slovensku najväčší zberateľ potápačskej techniky a znalec problematiky Peter Ferdinandy z Revúcej. V roku 2017 za akvizíciu hlavnej časti zbierky získalo Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote Výročnú cenu Pamiatok a múzeí v kategórii Obnova za rok 2016. Akvizíciu historickej potápačskej zbierky v rokoch 2016 - 2018 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Význam a hodnota zbierky spočíva predovšetkým v jej štruktúre a ucelenosti, ktorá poskytuje komplexný pohľad na problematiku potápačskej techniky, jej vývoj a sprostredkovane i na históriu potápania ako takého. Väčšina častí zbierky pochádza z druhej polovice 20. storočia. Niektoré prvky boli v bývalom Československu využívané v rámci Zväzarmu (dobrovoľná branno-spoločenská organizácia), ale i Československej ľudovej armády (ČSĽA). Sú v nej zastúpené komplety potápačských neoprénových oblekov, pogumovaných kompletov, potápačské masky a plutvy, potápačská dýchacia technika, tlakové fľaše, potápačské vesty, ale i potápačské doplnky, ako potápačské nože, harpúny, vodotesné puzdrá na fotoaparáty a kamery, baterky, hĺbkomery, kompasy a hodinky, či dokonca nafukovací čln s motorom. Jej súčasťou je i súbor potápačských tlakových fliaš, počnúc prvými používanými v bývalom Československu, až po dnešné modely. Obsahuje tiež potápačské komplety SP 20 D a PL 40.
Jednotlivé prvky zbierky pochádzajú z Francúzka, Maďarska, Španielska, Talianska, Rakúska, Poľska, Bulharska, Grécka, Anglicka, Taiwanu, USA, bývalej NDR (Nemeckej demokratickej republiky) a NSR (Nemeckej spolkovej republiky), bývalého ZSSR (Zväzu sovietskych socialistických republík), bývalej Juhoslávie, Švédska, Nemecka, Austrálie, Číny, Japonska, Brazílie, Indonézie, Kanady, Južnej Kórey a samozrejme bývalej ČSSR (Československej socialistickej republiky), Slovenska a Českej republiky. Mnohé sú pozoruhodnými originálmi, pretože boli vyrobené alebo upravené v amatérskych podmienkach a sú tak dokladmi mimoriadnej schopnosti improvizácie nadšencov potápania na Slovensku, ale i v Čechách.
RNDr. Ján Aláč
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.