Pre návštevníkov boli počas roka otvorené dve stále expozície. Okrem toho v roku 2018 múzeum usporiadalo až 15 výstav. Verejnosti boli prostredníctvom výstav priblížené rôznorodé témy, ako napríklad historická výpočtová technika, výstava o klenovskom rodákovi Karolovi Pajerovi, muránska kamenina, výstava o zoologických záhradách na Slovensku, o bibliách, mineráloch, baníctve, či umeleckom remesle od praveku až po súčasnosť. Pripomenuli sme si aj tvorbu významného rómskeho rezbára (rodáka z regiónu) Dezidera Fertőa (k výstave bol vydaný aj rovnomenný katalóg), ale aj architektonickú tvorbu Júliusa Sándyho. K jeho výstave bude katalóg vydaný v roku 2019. Dve výstavy boli zamerané aj na detskú tvorbu, jednou bola súťažná výstava o najkrajšie kŕmidlo a do druhej sa deti zapojili kresbami o bocianovi. Všetky detské práce boli súčasťou rovnomenných výstav.
S osobitným dôrazom pripravilo múzeum výstavu „Baníctvo a železiarstvo v regióne Gemer-Malohont“, ktorá sa tejto téme venovala nielen s dôrazom na historické fakty a súvislosti, ale ponúkla aj informácie o súčasnej situácii v tejto oblasti. Výstava je ešte návštevníkom k dispozícii v priestoroch múzea do 28. februára 2019.
Z pohľadu návštevnosti sú zaujímavé dve výstavy. Jednou bola výstava s názvom „Karol Pajer – hrdina boja proti fašizmu“, ktorú navštívilo počas štyroch mesiacov spolu 2 008 návštevníkov a pri výstave „Spomienka muránskej kameniny“ sme zaevidovali 1 310 priaznivcov. K obom výstavám sa viazali aj sprievodné aktivity, ktoré výrazne prispeli k uvedeným číslam. Výstava „Veže zaliate slnkom. Architektonická tvorba Júliusa Sándyho“ bola privezená zo zahraničia. Do konca roka ju navštívilo spolu zatiaľ len 79 návštevníkov, pretože výstava bola verejnosti sprístupnená v decembri a stále si ju ešte návštevníci môžu pozrieť v priestoroch múzea do 29. marca 2019.
Najmenej návštevníkov (34) sme zaznamenali pri výstave s názvom „Bocian 2018“. Aj táto výstava bola otvorená v mesiaci december a trvala do 16. januára 2019.
Okrem uvedených výstav z roku 2018 pretrvávajú v našich priestoroch ešte dve výstavy: „Minerály pod lupou“ (do 22. februára 2019) a „Dezider Fertő. Rómsky rezbár“ (do 20. februára 2019).
Prvou výstavou, ktorú múzeum sprístupní verejnosti v roku 2019 bude výstava „Vesmír očami detí“. Je to tradičná súťažná prehliadka výtvarnej tvorby detských prác žiakov základných a materských škôl okresu Rimavská Sobota s tematikou vesmíru.
Chránenú krajinnú oblasť Cerová vrchovina priblíži verejnosti výstava pripravená pri príležitosti 30. výročia jej vyhlásenia „30 rokov CHKO Cerová vrchovina“. Tému kúpeľov a ich histórie bude prezentovať výstava „Kúpeľníctvo v Gemeri v 19. storočí“. Záujmu verejnosti sa bude určite tešiť aj výstava s názvom „Vaše veličenstvo Sisi. Šaty a kostýmy cisárovnej Sisi“. Hudobná skupina Maduar je na scéne už neuveriteľných 50 rokov. Jedna z pripravovaných výstav sa bude venovať aj tejto téme. Medzi výstavami sa opäť v tomto roku objaví aj detská kresba na tému rómskeho života „Romano dživipen. Rómsky život – XII. ročník“. Prostredníctvom výstavy „Miroslav Janšto. Príbeh reštaurovania“ nazrieme do zákulisia práce významného reštaurátora Miroslava Janšta.
Druhý polrok otvorí výstava s témou prírody pod názvom „Havrany a ich príbuzní (krkavcovité vtáky)“. Priblíži verejnosti tieto pozoruhodné vtáky, okolo ktorých sa postupom času vytvorili mnohé predsudky, a práve tie sa bude snažiť výstava vyvrátiť a nahliadnuť do ich života z iného uhla pohľadu. Ďalšou prezentovanou témou budú biblie a reformácia na rovnomennej výstave. V poradí desiata výstava predstaví verejnosti európsky známeho uhorského vedca 18. storočia Rimavskosoboťana Istvána Hatvaniho, ktorého osoba je žiaľ vo svojom rodisku menej známa. Výstava má názov „Polyhistor István Hatvani“. Významnému maliarovi, rodákovi z Rožňavy, sa bude venovať výstava „Kálmán Tichy (1888 – 1968)“. V roku 2019 uplynie 30 rokov od významných zmien v spoločnosti a život sa v mnohých oblastiach od základov zmenil. Skončilo sa obdobie socializmu. Tejto téme sa bude venovať výstava s názvom „Rimavská Sobota v socializme“.
Posledná výstava v roku 2019 bude prezentovať jedno z významných remesiel – kováčstvo. Verejnosti sa predstaví tradícia tohto kovospracujúceho remesla, ako jedného z najstarších odvetví ľudskej činnosti prostredníctvom výstavy „Nieto majstra nad kováča... Vývoj kováčskeho remesla v Gemeri – Malohonte“.
![]() |
![]() |
![]() |
V rámci svojej činnosti múzeum realizuje aj rozmanité kultúrno-výchovné a kultúrno-spoločenské podujatia. V roku 2018 to bolo spolu 163 aktivít, s počtom účastníkov 4 700. Z toho 35 bolo kultúrno-spoločenských a 128 sa venovalo výchove a vzdelávaniu s cieľom doplniť regionálnu výchovu mladej generácie a zároveň spestriť návštevu múzea. Oproti roku 2017 (78 aktivít a 1 905 účastníkov) je to výrazné zvýšenie tak počtu aktivít, ako aj počtu účastníkov na nich. Prispel k tomu hlavne fakt, že bolo realizovaných viacero nových vyučovacích hodín, kvízov, animačných programov a iných zaujímavých podujatí, ktoré verejnosť viditeľne zaujali. Rovnako aj pedagógovia základných a stredných škôl privítali možnosť spestriť vyučovanie žiakov kreatívnou formou na aktuálne témy, v inom prostredí ako v škole.
Z kultúrno-spoločenských aktivít, ktoré múzeum pripravuje pre svojich návštevníkov má najväčšiu popularitu podujatie „Noc múzeí a galérií“. Ide o sobotný májový večer a časť nočných hodín, kedy je múzeum otvorené pre návštevníkov v netradičnom čase. Podujatie má už svojich stálych
priaznivcov, ktorí takmer každoročne využívajú ponúkanú možnosť komentovaných prehliadok v priestoroch múzea. Okrem toho je pripravený aj bohatý a zaujímavý sprievodný program. Podujatie v roku 2018 navštívilo o poznanie menej návštevníkov (485), ako v roku 2017 (584).
V roku 2019 múzeum plánuje realizovať už XV. ročník tohto podujatia, rovnako ako rôzne sprievodné podujatia a aktivity, ktorými sa snaží vhodne doplniť témy tak expozícií, ako aj nových výstav.
Múzeum každoročne vydáva niekoľko publikácií. Medzi nimi už tradične nechýba zborník Gemersko-malohontského múzea „Gemer-Malohont“, v roku 2018 bol vydaný už 14. ročník. V nasledujúcom roku sa pripravuje ďalšie vydanie.
Gemersko-malohontské múzeum bude aj v roku 2019 otvorené od pondelka do piatka v čase od 8:00 do 16:00 hod. V čase letnej sezóny (apríl-september) aj počas víkendu od 9:00 do 17:00 hod.
PhDr. Elena Lindisová



































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.