ktorá rozospievala a rozhýbala viac ako tristočlenné publikum. Bratia Juraj a Ladislav Matyinkovci zároveň otvorili a predstavili výstavu s názvom 25 rokov Maduaru, ktorá bola pripravená pri príležitosti 25. výročia vydania ich prvého albumu I Feel Good (1994). Je to vôbec prvá výstava, na ktorej sa môže návštevník stretnúť s doposiaľ nepublikovanými fotografiami a predmetmi zo súkromného i profesionálneho života bratov Matyinkovcov, ako sú napr. kostýmy z vystúpení a videoklipov, fotografie, vstupenky z prvých koncertov, ocenenia, diskografia, plagáty z vystúpení a pod. Výstava potrvá do 15. septembra 2019.
Asi najnavštevovanejším priestorom večera bola výstava Vaše veličenstvo Sisi. Šaty a kostýmy cisárovnej, ktorá prezentuje jedinečné repliky šiat rakúskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Alžbety (1837 – 1898), nazývanej Sisi. Vystavené modely pochádzajú z dielne profesionálnej krajčírky Móniky Czédly z Gödöllő. Vďaka svojej prirodzenej kráse a štíhlosti bola Sisi považovaná za najkrajšiu ženu svojej doby a zároveň bola aj módnou ikonou. Dbala na svoj výzor, najmä na vlasy, držala diéty a cvičila. Bola výbornou jazdkyňou a ovládala jedenásť jazykov. Na výstave môžu návštevníci vidieť jazdecké šaty cisárovnej, bálové šaty s niekoľko metrovou červenou vlečkou vyšívanou zlatými niťami alebo jej korunovačné šaty. Výstava potrvá do 16. júna 2019.
Počas Noci múzeí a galérií sme obyvateľom Rimavskej Soboty predstavili regionálny produkt Muránske buchty. Tie sa pečú v obci Muráň a obec je držiteľom ochrannej známky na tento produkt. Orechové, makové, tvarohové a lekvárove buchty sa vypredali v priebehu pol hodiny, čím sme muránskym buchtám vytvorili rekord v najrýchlejšom predaji.
V rámci výstavy Kúpeľníctvo v Gemeri v 19. storočí sa uskutočnila prednáška spojená s diskusiou. Témou prednášky bola návšteva cisárovnej Sisi v Bardejovských kúpeľoch, prednášala historička múzea Éva Kerényi, ktorá je zároveň autorkou výstavy. Keďže výstava sa venuje vzniku a vývinu kúpeľníctva na území historického Gemera od konca 18. storočia až do začiatku 20. storočia, návštevníci diskutovali o zaniknutých kúpeľoch v Levároch, Hodejove či Hajnáčke i dodnes existujúcich kúpeľoch v Číži. Prednáška a diskusia sa tešili veľkému záujmu. Návštevníci mali zároveň možnosť ochutnať minerálnu vodu z Číža, Tornale a Maštinca. Výstava potrvá do 30. septembra 2019.
Pre detských návštevníkov bol na nádvorí múzea pripravený gazdovský dvor s hospodárskymi zvieratami. Deti si z tohtoročnej Noci múzeí a galérií odnášali spomienky vo forme magnetiek, šperkov a drevených vyrezávaných obrázkov, ktoré si sami tvorili so zamestnancami múzea. Zároveň boli pre deti pripravené puzzle egyptskej múmie, nosorožca, mesta Rimavská Sobota i stredovekých hradov, potešil aj detský kútik s omaľovánkami a drevenými koníkmi.
Návštevníci múzea nevynechali ani prehliadku stálej vlastivednej expozície múzea s lektorským výkladom. Neobišli ani stálu expozíciu venovanú Slovenskému národnému povstavniu v regióne, v rámci ktorej sa mohli odfotiť v replike vojenskej uniformy z 1. svetovej vojny.
Návštevnosť 747 návštevníkov svedčí o vydarenom a úspešnom večeri, ktorý sa každoročne teší početnému záujmu verejnosti, či už sú to dospelí alebo deti. Niektorí Noc múzeí a galérií v Gemersko-malohontskom múzeu navštevujú pravidelne, iní boli u nás po prvýkrát a veríme, že budúci rok prídu opäť. Podujatie bolo pripravené vďaka finančnej podpore Banskobystrického samosprávneho kraja. Zároveň ďakujeme aj našim sponzorom – IK Catering, Firma GULIK Rimavská Sobota, Keľo a synovia, s. r. o. Poďakovanie patrí aj všetkým médiám za mediálnu podporu.
Nocou múzeí a galérií sa výstavná činnosť múzea nekončí. Už v utorok 28. mája 2019 o 13.00 hod. sa uskutoční vernisáž výstavy Romano dživipen – Rómsky život, ktorá sa organizuje každoročne v rámci špecializácie múzea na dokumentáciu hmotnej a duchovnej kultúry Rómov v Gemeri-Malohonte. Výstava predstaví výtvarné práce žiakov základných škôl z okresov Rimavská Sobota, Revúca a Poltár.
Martina Oštrom Mareková
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.