Vznikla zvláštna situácia, zatiaľ čo územie Gemera sa počas svetovej vojny nestalo aktívnym bojiskom, počas krátkej existencie Maďarskej republiky rád, vzniknutej 21. marca 1919 na niekoľko týždňov áno. 27. apríla jednotky česko-slovenskej armády prekročili dočasnú demarkačnú líniu a začali útok na južných susedov. Maďarská červená armáda začala proti intervenčným tímom v máji 1919 postupne obsadzovať takmer celé územie niekdajšieho historického Gemera-Malohontu. Miestne obyvateľstvo červenú armádu - ignorujúc jej ľavicové socialistické idey – nadšene privítalo, dúfajúc v návrat do materinskej vlasti. Maďarská červená armáda postupne zaútočila na sever a podarilo sa jej vytlačiť nepriateľa späť za líniu Tisovec - Jelšava - Rožňava. Župné sídlo, Rimavskú Sobotu obsadili „červení“ 31. mája 1919, na čo podžupanský úrad okamžite prestal fungovať a spolupracovať so socialistami. O osem dní neskôr opustili mesto československí vojaci aj úradníci. Gemer-Malohont a sídelné mesto Rimavská Sobota boli pod dohľadom direktória. V meste sídlilo 39. veliteľstvo brigády a verejnú správu viedla mestská robotnícka rada pod vedením veliteľa Emila Rothbarda. Politický život mesta diktovala organizácia Maďarskej komunistickej strany. Územný úspech si maďarská strana dlho neužila: odpoveďou na intervenčný zásah bol Clemenceauov zoznam v júni toho roku, v ktorom francúzsky premiér definitívne vyznačil nové štátne hranice Maďarska, tým sa začali opätovné invázie česko-slovenských jednotiek na obsadenie územia Gemera. Posledné jednotky Maďarskej červenej armády opustili Rimavskú Sobotu 5. júla 1919.
Na pamiatku tejto udalosti v roku 1969, pri príležitosti 50. výročia vyhlásenia Maďarskej republiky rád, Prezidentská rada Maďarskej ľudovej republiky tým, ktorí sa aktívne zúčastnili v pohyboch červenej armády a podporovali socialistickú ideu v rámci novej republiky i mimo nej, za lojalitu boli vyznamenaní Čestnou medailou Maďarskej republiky rád. Dokumentujúc dané obdobie nášho regiónu, takáto medaila obohacuje i historickú zbierku Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.
Realizované s finančnou podporou BBSK.
PhDr. Éva Kerényi, PhD.
historička múzea
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.