Pre potápačov je znalosť dĺžky pobytu pod vodou rovnako kľúčová ako poznanie hĺbky. Vôbec nie nadnesene „poznanie času“ pod vodou rozhoduje o živote a smrti. Potápačské hodinky sú tak mimoriadne dôležitou súčasťou potápačského výstroja. Extrémne podmienky, pre ktoré sú určené (tlak vody, slané prostredie morskej vody, zhoršená viditeľnosť a podobne) ich odlišujú kvalitou spracovania, osobitým dizajnom, istými funkčnými a konštrukčnými osobitosťami od bežných hodiniek, alebo hodiniek iných kategórií, ako sú napríklad športové hodinky, oblekovky alebo pilotky. O mnohom vypovedá skutočnosť, že práve potápačské hodinky sú súčasťou výstroja špeciálnych jednotiek armád mnohých krajín na svete. Nie náhodou aj československé legendárne potápačské hodinky Prim Orlík boli v polovici 60. rokov 20. storočia vyvinuté pre špeciálne jednotky Československej ľudovej armády (predovšetkým pre potápačov), ale aj pre generálny štáb československej armády. Výstava je pomyselne zakončená švajčiarskymi Luminox Navy Seal, ktoré už desaťročia využívajú špeciálne jednotky námorníctva Spojených štátov amerických, ale i špeciálne jednotky iných krajín.
Dôsledkom špecifickosti využitia potápačských hodiniek v prostredí pod vodou je pozoruhodný dizajn, ktorý v mnohých prípadoch ovplyvnil vývoj a podoby hodiniek, ktoré boli a sú určené aj na bežné nosenie. Potápačské hodinky sú preto aj mimoriadne vizuálne zaujímavé a Gemersko-malohontské múzeum je presvedčené, že také budú aj pre návštevníkov výstavy.
Potápač a zberateľ Peter Ferdinandy (*1948 Žilina) z Revúcej už v detstve začal s potápaním na nádych. V roku 1976 k tomu pribudlo potápanie s dýchacím prístrojom, kedy spolu s priateľmi založili Klub športového potápania Vega Lubeník pri Slovenských magnezitových závodoch v Lubeníku. V roku 1979 sa začal venovať aj inštruktorskej činnosti, kde sa postupne prepracoval až ku kvalifikácii inštruktora s tromi hviezdami C.M.A.S. – Svetovej federácie potápačských organizácií. Ako člen Prezídia Zväzu potápačov Slovenska bol v novembri 1993 členom slovenskej delegácie na Svetovom kongrese C.M.A.S. v Nikózii na Cypre, kde sa Zväz potápačov Slovenska stal členom tejto organizácie. Počas svojho pôsobenia pracoval tiež s deťmi, venoval sa speleopotápaniu, fotografovaniu a filmovaniu pod vodou. Niekoľko desaťročí sa venoval aj zberateľstvu potápačskej techniky. Peter Ferdinandy do roku 2017 vlastnil najväčšiu zbierku historickej potápačskej techniky, nielen v priestore Slovenska. Zbierku si na početných výstavách prezrelo množstvo návštevníkov po celom Slovensku. V roku 2017 sa správcom tejto zbierky stalo Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote. Z pôvodnej zbierky si Peter Ferdinandy ponechal len pozoruhodný súbor potápačských hodiniek, ktorý neustále rozširuje a obohacuje. Jeho zbierka potápačských hodiniek, pozostávajúca z viac než 240 kusov od rôznych výrobcov hodiniek, pochádzajúcich z viacerých krajín sveta, je najväčšia na Slovensku a v tomto rozsahu bude predstavená aj verejnosti. Zo zbierkového fondu múzea bude doplnená niekoľkými časťami výstroja zo zbierky potápačskej techniky.
Virtuálna prehliadka zbierky potápačskej techniky Petra Ferdinandyho v správe Gemersko-malohontského múzea - https://photos.app.goo.gl/Tz8xO5867pfuexYm1
Výstava je realizovaná s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.
RNDr. Ján Aláč
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.