Pre potápačov je znalosť dĺžky pobytu pod vodou rovnako kľúčová ako poznanie hĺbky. Vôbec nie nadnesene „poznanie času“ pod vodou rozhoduje o živote a smrti. Potápačské hodinky sú tak mimoriadne dôležitou súčasťou potápačského výstroja. Extrémne podmienky, pre ktoré sú určené (tlak vody, slané prostredie morskej vody, zhoršená viditeľnosť a podobne) ich odlišujú kvalitou spracovania, osobitým dizajnom, istými funkčnými a konštrukčnými osobitosťami od bežných hodiniek, alebo hodiniek iných kategórií, ako sú napríklad športové hodinky, oblekovky alebo pilotky. O mnohom vypovedá skutočnosť, že práve potápačské hodinky sú súčasťou výstroja špeciálnych jednotiek armád mnohých krajín na svete. Nie náhodou aj československé legendárne potápačské hodinky Prim Orlík boli v polovici 60. rokov 20. storočia vyvinuté pre špeciálne jednotky Československej ľudovej armády (predovšetkým pre potápačov), ale aj pre generálny štáb československej armády. Výstava je pomyselne zakončená švajčiarskymi Luminox Navy Seal, ktoré už desaťročia využívajú špeciálne jednotky námorníctva Spojených štátov amerických, ale i špeciálne jednotky iných krajín.
Dôsledkom špecifickosti využitia potápačských hodiniek v prostredí pod vodou je pozoruhodný dizajn, ktorý v mnohých prípadoch ovplyvnil vývoj a podoby hodiniek, ktoré boli a sú určené aj na bežné nosenie. Potápačské hodinky sú preto aj mimoriadne vizuálne zaujímavé a Gemersko-malohontské múzeum je presvedčené, že také budú aj pre návštevníkov výstavy.
Potápač a zberateľ Peter Ferdinandy (*1948 Žilina) z Revúcej už v detstve začal s potápaním na nádych. V roku 1976 k tomu pribudlo potápanie s dýchacím prístrojom, kedy spolu s priateľmi založili Klub športového potápania Vega Lubeník pri Slovenských magnezitových závodoch v Lubeníku. V roku 1979 sa začal venovať aj inštruktorskej činnosti, kde sa postupne prepracoval až ku kvalifikácii inštruktora s tromi hviezdami C.M.A.S. – Svetovej federácie potápačských organizácií. Ako člen Prezídia Zväzu potápačov Slovenska bol v novembri 1993 členom slovenskej delegácie na Svetovom kongrese C.M.A.S. v Nikózii na Cypre, kde sa Zväz potápačov Slovenska stal členom tejto organizácie. Počas svojho pôsobenia pracoval tiež s deťmi, venoval sa speleopotápaniu, fotografovaniu a filmovaniu pod vodou. Niekoľko desaťročí sa venoval aj zberateľstvu potápačskej techniky. Peter Ferdinandy do roku 2017 vlastnil najväčšiu zbierku historickej potápačskej techniky, nielen v priestore Slovenska. Zbierku si na početných výstavách prezrelo množstvo návštevníkov po celom Slovensku. V roku 2017 sa správcom tejto zbierky stalo Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote. Z pôvodnej zbierky si Peter Ferdinandy ponechal len pozoruhodný súbor potápačských hodiniek, ktorý neustále rozširuje a obohacuje. Jeho zbierka potápačských hodiniek, pozostávajúca z viac než 240 kusov od rôznych výrobcov hodiniek, pochádzajúcich z viacerých krajín sveta, je najväčšia na Slovensku a v tomto rozsahu bude predstavená aj verejnosti. Zo zbierkového fondu múzea bude doplnená niekoľkými časťami výstroja zo zbierky potápačskej techniky.
Virtuálna prehliadka zbierky potápačskej techniky Petra Ferdinandyho v správe Gemersko-malohontského múzea - https://photos.app.goo.gl/Tz8xO5867pfuexYm1
Výstava je realizovaná s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.
RNDr. Ján Aláč
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.