Barokové komodové hodiny z roku 1800, s evidenčným číslom H 16 861. Hodiny do múzea darovala Emília Káposztásová-Tóthová v roku 1903, matka významného rimavskosobotského architekta Bélu Tótha.
Nástenné rámové hodiny z rokov 1830 - 1850, z obdobia biedermeieru, s evidenčným číslom 16 862, ktorého výrobcom bol Johan Hauptman z Budapešti.
Jozefínske komodové hodiny z rokov 1770 - 1800, s evidenčným číslom H 16 879, so štylizovanou rezbou.
Z umelecko-historického hľadiska sú najvzácnejšie jozefínske komodové hodiny od hodinárskeho majstra Wunibalda. Podobné hodiny nájdeme na hrade v Egri. Jedná sa o jednu z najväčších hodinových schránok z tohto obdobia.
Po rezbárskej stránke ide o ojedinelý zbierkový predmet dokumentujúci vývoj hodinárstva, zachovaný v našich múzeách. Ide o dokonalý rezbársky prejav, ktorý je skĺbený s kvalitným hodinárskym strojom, doplnený o zaujímavú raritu. Raritou v tomto prípade je malé otočné pódium, ktoré je sprevodované s mechanizmom hodinového stroja. Na pódiu sa nachádzajú tri trnože, kde v minulosti boli osadené tri figurálne motívy.
V roku 1914 Kornél Divald píše, že sa jednalo o postavy vojakov – granátnikov (symbol striedania stráží). Tieto figurálne postavy sa objavili po odbití každej celej hodiny v otvárajúcich sa okienkach. V spodnej časti dreveného skeletu sa nachádza miesto, kde bol v minulosti umiestnený hrací mechanizmus. Kombináciou všetkých týchto technických prvkov muselo ísť o unikát. Hodinový mechanizmus odbil počet hodín, spustil sa hrací stroj a v okienku sa objavili postavičky – podobne ako pri Orloji.
Rozmery, kde bol uložený hrací stroj, naznačujú, že sa mohlo jednať o kombinovaný hrací stroj – vyladené zvonce sú radené za sebou a ihličkový viac melódiovy hrací valec s hrebeňom fungovali súčasne. Mechanizmus hodinového stroja podľa doložených signatúr bol opravovaný v roku 1923 a v roku 1929 hodinárskym majstrom Štefanom Remenyikom z Rimavskej Soboty.
S reštaurovaním súboru historických hodín pochádzajúcich z konca 18. a prvej polovice 19. storočia, sa predĺžila ich životnosť a obnovila sa ich autentická podoba. Sú dokladom našej histórie, technickej vyspelosti hodinárskych majstrov, dokumentujú kultúru bývania našich predkov a sú dokladom pre nové generácie. Všetky hodiny sú výsledkom práce hodinárskych majstrov, produktom dobovej technológie a dobových techník.
Múzeum má vo svojom historickom a etnografickom zbierkovom fonde bohatú zbierku historických hodín z rôznych historických období z mestského i ľudového prostredia, ktoré doposiaľ neboli reštaurované, a na ktorých takisto značná časť výzdoby chýba, a
lebo boli časom poškodené.
V dlhšom časovom horizonte múzeum plánuje ich komplexné reštaurovanie prostredníctvom projektov, vo viacerých etapách a následne ich vystavenie v stálej expozícii múzea.
Reštaurovanie historických hodín bolo realizované s finančnou podporou Fondu na podporu umenia, ktorý je aj hlavným partnerom projektu.
PhDr. Éva Kerényi, PhD.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.