Autor maľby Kornel Spányik sa narodil 29. októbra 1858 v Bratislave, pochádzal zo zemianskej rodiny z Domaníc. Maliarske vzdelanie získal na Viedenskej akadémii u Augusta Eisenmengera (1830 – 1907), študoval aj v Stuttgarte u Alexandra von Liezen-Mayera (1839 – 1898) a v Mníchove u Júliusa Bencúra (1844 – 1920). Pôsobil v Budapešti, vo Viedni a Bratislave, kde sa aktívne zapájal do činnosti Bratislavského umeleckého spolku (bol aj jeho predsedom). Zomrel 22. februára 1943 v Budapešti. Aj keď sa venoval rôznym žánrom, dominuje u neho portrétna tvorba, v ktorej používal uvoľnený maliarsky rukopis, sýtu farebnosť, ale aj zmysel pre detail. Bol ovplyvnený aj tzv. makartovským štýlom, ktorý sa vyznačoval zmyslom pre pátos, pompu a teatrálny efekt.
Autorom predlohy k tomuto portrétu bol Spányikov učiteľ Július Bencúr. V roku 1899, rok po smrti cisárovnej, dal cisár František Jozef I. namaľovať niekoľko portrétov svojej zosnulej manželky. Oslovil troch uhorských maliarov, aby zvečnili jeho „zbožňovaného anjela“ a portréty boli určené pre najbližšie dvorné dámy cisárovnej. Bencúrov obraz bol namaľovaný pre Idu Ferenczy, ktorá bola Alžbetinou predčítačkou. František Jozef pozorne sledoval vznik portrétu a takto o ňom písal svojej milenke Katharine Schrattnak „...o druhej som išiel k maliarovi Bencúrovi, aby som si pozrel portrét drahej zosnulej, ktorý maľuje z môjho poverenia pre Idu Ferenczy. Podaril sa mu veľmi dobre, každopádne, je to najlepší portrét cisárovnej aký bol namaľovaný. Postava je vynikajúca a omladená tvár sa veľmi podobá.“
Podľa Bencúrovej predlohy namaľoval Kornel Spányik portrét cisárovnej v roku 1901. Dielo bolo spolu s reprezentatívnym portrétom cisára Františka Jozefa I. umiestnené v slávnostnej zasadacej miestnosti Župného domu v Rimavskej Sobote. Oba portréty boli poškodené po páde rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1918 a neskôr sa dostali do zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea.
Nepriaznivý stav obrazu si vyžiadal komplexné odborné reštaurovanie, ktoré zamedzilo ďalšej degradácii zbierkového predmetu a prinavrátilo jeho pôvodné výtvarno-estetické kvality. Autorkou reštaurátorských prác je Mgr. art. Andrea Ševčíková, členka Komory reštaurátorov na Slovensku.
Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Mgr. Angelika Kolár
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.