S cieľom zachovať pôvodné technologické a výtvarné postupy používané pri výrobe súsekov aj skríň usporiadal Ústav pre zveľaďovanie živností v Turčianskom Svätom Martine pod vedením akademického maliara Bohuslava Šippicha v rokoch 1926 - 1927 v Kyjaticiach prvý kurz výroby kyjatických hračiek. Medzi najobľúbenejšie a najčastejšie vyrábané hračky patrili koníky a domáce zvieratá na kolieskach, vozík so záprahom, fúrik, kolíska, postieľka, zmenšené modely súsekov, no vyrábali sa aj stolíky a stoličky pre deti.
V roku 1934 bol pod vedením B. Šippicha v Kyjaticiach usporiadaný druhý kurz, no po jeho smrti bol predaj hračiek neorganizovaný a výroba začala pomaly upadať. V 40. rokoch 20. storočia predávalo hračky na jarmokoch v okolitých mestách, napríklad v Rimavskej Sobote, v Tisovci, už len niekoľko výrobcov. V roku 1977 pôsobili v Kyjaticiach ako poslední výrobcovia Ján Petráš a Ján Beňo, absolventi kurzu z roku 1934.
Výrobky účastníkov kurzu z rokov 1926 a 1934, ako koníky, prasiatko, rybka, koník s vozíkom, či súsek sú prezentované v úvode výstavy.
Na ich tvorbu nadviazal v 70. rokoch 20. storočia výrobca ÚĽUV Anton Oboňa z Lazian pri Prievidzi, ktorý svojou tvorbou ovplyvnil majstra ľudovej umeleckej výroby Rudolfa Stehlíka (1940 – 2010) z Veľkých Teriakoviec. V 2. polovici 80. rokov 20. storočia sa začal výrobe kyjatických hračiek venovať Ján Ulický žijúci v neďalekých Rimavských Zalužanoch.
V súčasnosti v regióne Gemer-Malohont pôsobí jediný výrobca – Ladislav Hedvigi, pochádzajúci z Rimavských Zalužian. Ním zhotovené hračky, ktorých výrobu štipendiom podporil Fond na podporu umenia, tvoria hlavnú náplň výstavy.
Ladislav Hedvigi sa svojou tvorbou snaží nadviazať najmä na dielo Rudolfa Stehlíka z Veľkých Teriakoviec. Výrobe kyjatických hračiek sa začal venovať v roku 2012 po tom, čo ho zaujala predovšetkým ich ornamentálna výzdoba. Pri výrobe v značnej miere kladie dôraz na zachovanie starých technologických postupov, ktoré sa snažil získať pomocou literatúry, terénnym výskumom, no i štúdiom v zbierkovom fonde Gemersko-malohontského múzea. Výrobu kyjatických hračiek L. Hedvigi prezentoval v roku 2016 aj za hranicami Slovenska, keď v Poľsku získal ocenenie v súťaži Tradičná hračka. V tom istom roku nadviazal tiež spoluprácu s Ústredím ľudovej umeleckej výroby, kde pravidelne predkladá svoje výrobky na posúdenie výtvarnej komisii. V roku 2019 získal certifikát Regionálny produkt Gemer-Malohont a v tom istom roku na základe jeho žiadosti Úrad priemyselného vlastníctva SR zapísal kyjatické hračky do zoznamu chránených označení pôvodu výrobku.
Okrem tradičného sortimentu, teda koníkov a kohútikov na kolieskach, postieľok, kolísok, detských stoličiek, koníkov – odrážadiel a zmenšených modelov súsekov, zhotovuje L. Hedvigi tiež rôzne dekoračné predmety zdobené kyjatickým ornamentom, ako svietniky, zrkadielka, či šperkovnice.
Kyjatice patrili v 20. – 30. rokoch 20. storočia popri Starej Turej na západnom Slovensku a Kunešove pri Kremnici k najvýznamnejším centrám výroby drevených hračiek na Slovensku. Kyjatické hračky tak radíme k významnému kultúrnemu dedičstvu Slovenska.
Mgr. Ľudmila Pulišová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.