S cieľom zachovať pôvodné technologické a výtvarné postupy používané pri výrobe súsekov aj skríň usporiadal Ústav pre zveľaďovanie živností v Turčianskom Svätom Martine pod vedením akademického maliara Bohuslava Šippicha v rokoch 1926 - 1927 v Kyjaticiach prvý kurz výroby kyjatických hračiek. Medzi najobľúbenejšie a najčastejšie vyrábané hračky patrili koníky a domáce zvieratá na kolieskach, vozík so záprahom, fúrik, kolíska, postieľka, zmenšené modely súsekov, no vyrábali sa aj stolíky a stoličky pre deti.
V roku 1934 bol pod vedením B. Šippicha v Kyjaticiach usporiadaný druhý kurz, no po jeho smrti bol predaj hračiek neorganizovaný a výroba začala pomaly upadať. V 40. rokoch 20. storočia predávalo hračky na jarmokoch v okolitých mestách, napríklad v Rimavskej Sobote, v Tisovci, už len niekoľko výrobcov. V roku 1977 pôsobili v Kyjaticiach ako poslední výrobcovia Ján Petráš a Ján Beňo, absolventi kurzu z roku 1934.
Výrobky účastníkov kurzu z rokov 1926 a 1934, ako koníky, prasiatko, rybka, koník s vozíkom, či súsek sú prezentované v úvode výstavy.
Na ich tvorbu nadviazal v 70. rokoch 20. storočia výrobca ÚĽUV Anton Oboňa z Lazian pri Prievidzi, ktorý svojou tvorbou ovplyvnil majstra ľudovej umeleckej výroby Rudolfa Stehlíka (1940 – 2010) z Veľkých Teriakoviec. V 2. polovici 80. rokov 20. storočia sa začal výrobe kyjatických hračiek venovať Ján Ulický žijúci v neďalekých Rimavských Zalužanoch.
V súčasnosti v regióne Gemer-Malohont pôsobí jediný výrobca – Ladislav Hedvigi, pochádzajúci z Rimavských Zalužian. Ním zhotovené hračky, ktorých výrobu štipendiom podporil Fond na podporu umenia, tvoria hlavnú náplň výstavy.
Ladislav Hedvigi sa svojou tvorbou snaží nadviazať najmä na dielo Rudolfa Stehlíka z Veľkých Teriakoviec. Výrobe kyjatických hračiek sa začal venovať v roku 2012 po tom, čo ho zaujala predovšetkým ich ornamentálna výzdoba. Pri výrobe v značnej miere kladie dôraz na zachovanie starých technologických postupov, ktoré sa snažil získať pomocou literatúry, terénnym výskumom, no i štúdiom v zbierkovom fonde Gemersko-malohontského múzea. Výrobu kyjatických hračiek L. Hedvigi prezentoval v roku 2016 aj za hranicami Slovenska, keď v Poľsku získal ocenenie v súťaži Tradičná hračka. V tom istom roku nadviazal tiež spoluprácu s Ústredím ľudovej umeleckej výroby, kde pravidelne predkladá svoje výrobky na posúdenie výtvarnej komisii. V roku 2019 získal certifikát Regionálny produkt Gemer-Malohont a v tom istom roku na základe jeho žiadosti Úrad priemyselného vlastníctva SR zapísal kyjatické hračky do zoznamu chránených označení pôvodu výrobku.
Okrem tradičného sortimentu, teda koníkov a kohútikov na kolieskach, postieľok, kolísok, detských stoličiek, koníkov – odrážadiel a zmenšených modelov súsekov, zhotovuje L. Hedvigi tiež rôzne dekoračné predmety zdobené kyjatickým ornamentom, ako svietniky, zrkadielka, či šperkovnice.
Kyjatice patrili v 20. – 30. rokoch 20. storočia popri Starej Turej na západnom Slovensku a Kunešove pri Kremnici k najvýznamnejším centrám výroby drevených hračiek na Slovensku. Kyjatické hračky tak radíme k významnému kultúrnemu dedičstvu Slovenska.
Mgr. Ľudmila Pulišová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.