Prvá zástava z roku 1741 má obdĺžnikový tvar, do špica zastrihnutý. Vyhotovená je zo svetlomodrej jemnej látky. Latinský nápis na averze zástavy je ručne maľovaný zlatými písmenami: „VEXILLUM COMITATUS GÖMÖRIENSIS 1741 (Zástava Gemerskej župy)”, okolo písmen sa nachádza hnedý vavrínový veniec. Na okraji zástavy sa nachádza zlatá ornamentálna výzdoba. Žrď je drevená s medenou násadkou, druhotne vyrobená. Na jednej strane žrde sa nachádza cisárska koruna a iniciály panovníka F. I. (pozn. František I.), na druhej strane je text v maďarskom jazyku: „NEMES GÖMÖR KISHONT VÁRMEGYE” (Vznešená župa Gemera-Malohontu). Na žrdi je nasadený medený ozdobný hrot s datovaním 1809. Samotná zástava má dĺžku 120 cm, šírku 155 cm, žrď meria 325 cm.
V poradí druhá župná zástava je vyhotovená z tenkého hodvábu svetlomodrej farby so zlatým lemovaním. Tvar má takisto obdĺžnikový a do špica zastrihnutý. Na averze zástavy sa nachádza pozlátený text v latinčine: „ANNO DOMINI 1793 (roku Pána).“ V strede je umiestnený ručne maľovaný zelený vavrínový veniec a farebný erb Uhorska. Na reverze môžeme čítať latinský text: „INCLYTI COMITATUS GÖMÖRIENSIS (Slávna Gemerská župa)”, uprostred je zelený vavrínový veniec s farebným erbom Gemerskej župy. Zástava má drevenú žrď so železnou násadkou. Zástava má dĺžku 240 cm, šírku 160 cm, žrď meria 284 cm.
Základným cieľom reštaurovania bolo stabilizovať textilný materiál a zachovať čo najviac jeho častí. Materiál spevniť tak, aby nedochádzalo k ďalšiemu poškodzovaniu, aby bolo predmet možné vystaviť. Textilná časť zástavy bola najskôr povrchovo očistená od neviazaného depozitu. 
Čistenie prebiehalo pomocou muzeálneho vysávača, povrch bol odsávaný cez sieťku, aby sa predišlo poškodeniu materiálu. Po suchom procese čistenia bola textilná časť zástavy očistená lokálne mokrým procesom. Pomocou vatového tampónu namočeného v demineralizovanej vode bol povrch jemne čistený. Poškodené miesta bez úbytkov materiálu, tam kde bolo možné trhliny na seba nadpojiť, boli fixované pomocou polyamidového textilného zváracieho prášku a reštaurátorskej ihly. Úbytky materiálu bolo potrebné doplniť, aby došlo k estetickému sceleniu predmetu zvolením vhodného typu a farby materiálu. Počas reštaurovania sa tiež zistilo, že rok na rubovej strane v poradí druhej zástavy je 1705 (nie 1793), tým datovanie spadá do obdobia panovania Jozefa I. (1705 - 1711). Maľba bola doplnená v takej miere, aby predmet spĺňal estetickú, ale aj informatívnu funkciu, aby bol text a symboly na nej dostatočne čitateľné. Celkovo môžeme konštatovať, že sa podarilo spomaliť proces degradácie a poškodzovania predmetu a zachovať jeho formu čo najlepšie v danom čase.
Múzeum má vo svojom zbierkovom fonde skromnú, ale hodnotnú zbierku historických zástav z rôznych historických období, od 18. až do 20. storočia zo šľachtického a mestského prostredia, ktoré doposiaľ neboli vystavené ani reštaurované. V dlhšom časovom horizonte múzeum plánuje ich komplexné reštaurovanie prostredníctvom projektov, vo viacerých etapách a následne ich vystavenie v rámci tematických výstav alebo ako predmet mesiaca.
Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
PhDr. Éva Kerényi, PhD. (historička GMM)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.