Programová skladba korešpondovala so skladbou zbierkových fondov múzea a tiež s koncepciou stálej expozície. Prvý deň bol venovaný prírode, hlavne biológii, o ktorej rozprávala biologička múzea. Osobitná pozornosť bola venovaná skamenelinám, jednu si deti mohli aj odliať pre seba ako suvenír. Bezpochyby veľkým zážitkom bolo krúžkovanie mladého sokola, ktorý vypadol z rodičovského hniezda a v súčasnosti sa zotavuje v stacionári na CHKO Cerová vrchovina. Odtiaľ ho pre túto príležitosť priniesla Ing. Veronika Rízová a po aplikácii krúžku ho vzala späť. Deti takto mohli vidieť ako vyzerá krúžkovanie vtákov v praxi.
Druhý deň bol spojený s tajomstvami ukrytými pod zemou, pretože v nej ich objavuje archeológ. Do tejto témy sa deti ponorili v utorok s archeológom múzea. Veľký úspech mala experimentálna časť programu, kde v pomyselnom archeologickom nálezisku hľadali tajomstvá v ňom ukryté, s využitím moderných technológií. Nájdené poklady v podobe mince si odniesli so sebou. Okrem toho sa zoznámili aj s postupom pri rekonštrukcii rozbitých nádob, učili sa ako nájsť úlomky patriace k sebe a ako ich následne zlepiť.
Streda patrila vidieckemu životu a šikovným rukám našich predkov. Túto etnologickú časť programu deťom predstavila etnologička múzea. Silnou zložkou minulosti regiónu Gemer-Malohont je hrnčiarstvo. Hrnčiari kedysi vyrábali rôznorodé hrnčiarske výrobky a vyvážali ich ďaleko za hranice Gemera. V tento deň bola tvorivá časť zameraná hlavne na dekór. Deti si vlastnoručne vymaľovali terakotovú vázičku takými ornamentmi, aké kedysi používali gemerskí hrnčiari. Vyzdobená vázička im zostala ako suvenír. Okrem toho si ku vázičke mohli vytvoriť aj evidenčnú kartu, tak ako sa to robí v múzejnej praxi.
Spolu s historičkou múzea sa vo štvrtok deti zamerali nielen na históriu múzea a budovy múzea, ale aj nášho mesta. Súčasťou programu bola vzdelávacia hra „Spomienky Jánosa Fábryho. Denník“, zameraná na zakladateľa múzea profesora Jánosa Fábryho. Tento zošit plný zaujímavostí a úloh si deti odniesli ako suvenír. Informácie v ňom ukryté im môžu byť v budúcnosti nápomocné v škole. Interaktívnou časťou bola hra vo forme „Myšlienková mapa“. Ústrednou témou bol tiež život a dielo Jánosa Fábryho a deti si tu mohli zopakovať, čo sa o tejto významnej osobnosti dozvedeli na výstave. Kvôli nepriaznivému počasiu nebolo možné realizovať plánovanú prechádzku historickou časťou mesta Rimavská Sobota, so zreteľom na historické budovy a zaujímavosti. Historička múzea ich preto pomyselne previedla mestom iba prostredníctvom fotografií.
Výtvarné umenie uzavrelo pestrú paletu múzejných činností, ktoré sme sa pokúsili priblížiť účastníkom aktivity. Posledný deň bol zameraný na významných maliarov regiónu v minulosti. Historička umenia však priblížila deťom aj súčasné umenie a to formou workshopu so súčasnou maliarkou Radkou Tvrdoňovou. Radka Tvrdoňová je autorkou spoločenskej kartovej hry „Karty Malohontu“ a ilustrovala detskú knihu „Jeleňatý a kravatý“, ktorá sa stala knihou roka 2019. Deti si pod jej vedením vyrábali rôznorodé papierové plastiky vtáčikov na drôtenej konštrukcii. Na záver si ich vymaľovali podľa predlohy a odniesli so sebou na pamiatku.
Okrem toho každý deň bola súčasťou programu prehliadka tej časti stálej expozície, ktorej téme sa daný deň venoval. Podrobne im ju predstavili kurátori fondov, niektoré dni bola v tom zahrnutá aj zábavná časť. V etnológii to boli „Remeslá v kocke“. Interaktívna pomôcka v stálej expozícii priblížila deťom vybrané ľudové remeslá a zamestnania. Vo výtvarnom umení sa deti zahrali s hrou „Nájdi a identifikuj“, kde pomocou malých častí obrazov v pracovnom liste hľadali a identifikovali obrazy v galérii múzea.
Bezpochyby zaujímavou bola aj možnosť nahliadnuť do zákulisia činnosti ľudí, ktorí pracujú v múzeách. Deti sa osobne zoznámili s riaditeľkou múzea PhDr. Oľgou Bodorovou, ktorá ich pozvala k sebe do kancelárie a všeličo zaujímavé im porozprávala o svojej práci. Deťom sa to veľmi páčilo.
Veľmi nás teší pozitívna spätná väzba nielen od detí, ale aj od rodičov a veríme, že takto koncipovaný program umožnil deťom počas piatich júlových dní nielen oddychovať, ale hravou formou získať aj mnohé vedomosti.
Aktivita bola realizovaná v súlade s aktuálne platnými protiepidemiologickými opatreniami v súvislosti s ochorením Covid-19.
PhDr. Elena Lindisová

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-