Kniha Hrnčiarstvo v Šiveticiach sa venuje jednak histórii hrnčiarstva v širšom regióne a technológii, a to od nálezísk hliny až po jej spracovanie, tvarovanie výrobkov, zaujímavým archaickým typom hrnčiarskych pecí, vypaľovaniu hrnčiny, tvarosloviu výrobkov a výtvarnému prejavu, kde v minulosti dominovala ako špecifický dekoračný prvok veľkoplošná hnedá vlnovka, umiestnená na hrdlách nádob. Výnimočnosťou je aj založenie hrnčiarskeho spolku (cechu) v roku 1831, v roku, keď v Európe zúrila cholera a keď ku veži evanjelického kostola pristavili vežu. Spolok hrnčiarov vo vidieckom prostredí regiónu bol jediným spolkom, čo sa podpísalo na skutočnosti, že do Šivetíc sa chodili učiť remeslo hrnčiarski učni zo širokého okolia. Samostatná textová časť knihy je venovaná pozoruhodnému a nezvyčajnému pomenovaniu jednotlivých druhov kuchynského riadu. Zaujímavé, doposiaľ nepublikované a neznáme, sú aj spôsoby predaja, ako geografické rozšírenie predajných miest, ktoré najmä v 18. – 19. storočí smerovali na juh od regiónu, na Dolnú zem či inde v širokom priestore Karpatskej kotliny. Cenné sú tiež informácie o miestach predaja na území vzdialenom približne 300 až 400 kilometrov od regiónu, ktoré boli počas troch storočí intenzívne zásobované touto hrnčiarskou produkciou. Na Dolnej zemi na odbyt išli najmä rôzne typy hrncov, to znamená bežný kuchynský riad, ktorý mal jedinečnú vlastnosť, ktorou bola ohňovzdornosť gemersko-malohontskej hrnčiny, ktorá v tomto priestore absentovala. Osobitná kapitola knihy je venovaná významnej výstave šivetickej keramiky v roku 1934, ktorá mala celorepublikový rozmer. Dokonca v zachovalej kronike z výstavy, ktorá je majetkom Slovenského národného múzea – Historického múzea v Bratislave, sme zaznamenali viacero zahraničných návštevníkov. Jedinečnej výstave svojho druhu predchádzal keramický kurz v tom istom roku 1934, ktorého sa zúčastnili aj manželky hrnčiarov. Usporiadateľom kurzu v novom Československu bol Štátny ústav pre zveľaďovanie živností v Martine.
Čitateľovu pozornosť si zaslúži aj dialektologický slovník hrnčiarskeho remesla Šivetíc. Obrazovú časť knihy reprezentuje výber 203 fotografií, najcharakteristickejších druhov hrnčiarskych výrobkov, ktoré sú v knižnej podobe publikované prvýkrát. Medzi cenné zábery radíme aj dobové fotografie samotných hrnčiarov či zábery z predaja výrobkov na trhoch a jarmokoch, ale aj ukážka typických otvorených pecí, ako aj zábery keramickej výstavy z roku 1934.
Vari najcennejším zdrojom v knihe sú mená a zoznamy hrnčiarov z rôznych časových úsekov. Kým na prelome 19. a 20. storočia v Šiveticiach pri otázke koľko hrnčiarov bolo v obci, odpoveď znela: „Všetci sme boli hrnčiari, okrem pána farára a učiteľa...“, tak po prvej svetovej vojne sa ich počet zredukoval, aj vďaka vojnovým udalostiam. No po druhej svetovej vojne v obci zostalo len pár hrnčiarov, z ktorých sa v roku 1956 zapísal do ÚĽUV len Ján Kováč (1890 – 1963). Neskôr sa stal zamestnancom ÚĽUV mladší hrnčiar Ondrej Janko Buriak (1926 – 1997). Z ďalších hrnčiarov sme tu zaregistrovali ešte Jána Vrbjara staršieho (1907 – 1984) a troch keramikárov: Františka Szarku (*1936), Jána Vrbjara mladšieho (1931 – 1990) a Jána Čipku (1930 – 2005). V súčasnosti s nostalgiou konštatujeme, že okrem Františka Szarku, ktorý remeslo zanechal vo veku 80 rokov (2016), v obci predtým chýrne remeslo, smrťou posledných hrnčiarov, zaniklo. Veď boli to práve hrnčiarske výrobky, ktoré obec Šivetice preslávili v rozsiahlom priestore Karpatskej kotliny. Dnes môžeme vzdať úctu a spomienku na chýrnych hrnčiarskych majstrov na šivetickom cintoríne, kde sú mnohí pochovaní, hneď vedľa ešte známejšej kultúrnej pamiatky – šivetickej rotundy z polovice 13. storočia, s úchvatným freskami.
Hrnčiari, ako nositelia tohto tradičného remesla, boli všestrannými osobnosťami, bez profesionálnej kvalifikácie, ale v intenciách uchovania tradícií oplývali vysokou dávkou zodpovednosti. Aj tento druh remeselnej výroby sa dedil z generácie na generáciu bez sprostredkovania písma, až kým hrnčiar – učeň nedospel do štádia majstra a postupného osamostatnenia sa. Zemepisne sa publikácia orientuje na lokality, kde hrnčiarstvo fungovalo ešte v 19. storočí a vynímalo sa nad všetky druhy tradičných remesiel.
Hrnčiarstvo, a všeobecne výrobky z hliny, bolo jedným z najdôležitejších druhov remeselnej domácej výroby v tejto časti stolice. „Remeslo vykresľujem na pozadí nedávnej minulosti, keď hrnčiarske produkty so značkou gemersko-malohontská hrnčina, boli nenahraditeľným sortimentom v širokom kontexte juhovýchodnej Európy. V súčasnosti je v regióne tento druh výroby prakticky na zániku.“ Oľga Bodorová.
Pre keramické výrobky je charakteristická krátka životnosť, ktorá bola dôvodom ich častého reprodukčného procesu. V tradičnej kultúre vidieka v nedávnej minulosti, v priebehu 18. až po začiatok 20. storočia, znamenali tieto opakujúce sa intervaly krátkej životnosti hrnčiarskeho tovaru stabilnú prosperitu výrobcom, pre ktorých bolo hrnčiarstvo častokrát jediným zdrojom obživy. Už v počiatkoch založenia Gemersko-malohontského múzea v roku 1882, boli v ňom zastúpené aj zbierky hrnčiny. Dnes, najmä po akvizíciách počas posledných 46 rokov, patrí fond gemersko-malohontskej keramiky k jedným z najpočetnejších fondov na Slovensku.
Hrnčina, pochádzajúca z bývalých gemersko-malohontských dielní, bola známa na rozsiahlom teritóriu bývalého Uhorska, či Rakúsko-Uhorska (Slovensko, dnešné Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Ukrajina, Poľsko a v 19. storočí aj Rakúsko). Zachovaný zbierkový fond gemersko-malohontskej hrnčiny v našich, ako aj zahraničných múzeách východnej Európy, je rozsiahly a diferencovaný. Cenným svedectvom o tomto poznatku je zastúpenie keramickej produkcie na rozsiahlom území, ktorého genézu treba hľadať takmer v každom múzeu juhovýchodnej Európy. Takto môžeme hrnčinu z bývalej stolice, no rovnako aj zo Šivetíc, objaviť nielen na Slovensku, ale aj v mnohých múzeách v zahraničí, ale aj u zberateľoch šivetickej keramiky.
S istým rizikom neúplnosti publikácia prezentuje problematiku hrnčiarstva v Šiveticiach od jeho vzniku po súčasnosť. Rozsiahly fenomén, známy pod pojmom šivetické hrnčiarstvo, si zaslúži oveľa väčší priestor, aký mu venuje vydaná publikácia. V knižnej forme uchované tradičné prejavy hrnčiarskej výroby, ako jedno z charakteristických zamestnaní ľudu, sú spomienkou na generácie minulé a darom pre budúce generácie. „Dúfam, že tak ako publikácia Hrnčiarstvo v Suchánskej doline, vydaná autorkou v roku 2019, aj táto nová kniha sa stane pre múzejníkov pomôckou pri jej identifikácii. Sen, vydať túto publikáciu, sa splnil. Vďaka všetkým, ktorí prispeli na jej vydanie, čo i len malou čiastkou.“, Oľga Bodorová.
Kniha je dostupná v pokladni múzea. Predajná cena je 15 €.
Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je zároveň hlavným partnerom projektu.
Autorka tlačovej správy: PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM, autorka publikácie)

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-