Kniha Hrnčiarstvo v Šiveticiach sa venuje jednak histórii hrnčiarstva v širšom regióne a technológii, a to od nálezísk hliny až po jej spracovanie, tvarovanie výrobkov, zaujímavým archaickým typom hrnčiarskych pecí, vypaľovaniu hrnčiny, tvarosloviu výrobkov a výtvarnému prejavu, kde v minulosti dominovala ako špecifický dekoračný prvok veľkoplošná hnedá vlnovka, umiestnená na hrdlách nádob. Výnimočnosťou je aj založenie hrnčiarskeho spolku (cechu) v roku 1831, v roku, keď v Európe zúrila cholera a keď ku veži evanjelického kostola pristavili vežu. Spolok hrnčiarov vo vidieckom prostredí regiónu bol jediným spolkom, čo sa podpísalo na skutočnosti, že do Šivetíc sa chodili učiť remeslo hrnčiarski učni zo širokého okolia. Samostatná textová časť knihy je venovaná pozoruhodnému a nezvyčajnému pomenovaniu jednotlivých druhov kuchynského riadu. Zaujímavé, doposiaľ nepublikované a neznáme, sú aj spôsoby predaja, ako geografické rozšírenie predajných miest, ktoré najmä v 18. – 19. storočí smerovali na juh od regiónu, na Dolnú zem či inde v širokom priestore Karpatskej kotliny. Cenné sú tiež informácie o miestach predaja na území vzdialenom približne 300 až 400 kilometrov od regiónu, ktoré boli počas troch storočí intenzívne zásobované touto hrnčiarskou produkciou. Na Dolnej zemi na odbyt išli najmä rôzne typy hrncov, to znamená bežný kuchynský riad, ktorý mal jedinečnú vlastnosť, ktorou bola ohňovzdornosť gemersko-malohontskej hrnčiny, ktorá v tomto priestore absentovala. Osobitná kapitola knihy je venovaná významnej výstave šivetickej keramiky v roku 1934, ktorá mala celorepublikový rozmer. Dokonca v zachovalej kronike z výstavy, ktorá je majetkom Slovenského národného múzea – Historického múzea v Bratislave, sme zaznamenali viacero zahraničných návštevníkov. Jedinečnej výstave svojho druhu predchádzal keramický kurz v tom istom roku 1934, ktorého sa zúčastnili aj manželky hrnčiarov. Usporiadateľom kurzu v novom Československu bol Štátny ústav pre zveľaďovanie živností v Martine.
Čitateľovu pozornosť si zaslúži aj dialektologický slovník hrnčiarskeho remesla Šivetíc. Obrazovú časť knihy reprezentuje výber 203 fotografií, najcharakteristickejších druhov hrnčiarskych výrobkov, ktoré sú v knižnej podobe publikované prvýkrát. Medzi cenné zábery radíme aj dobové fotografie samotných hrnčiarov či zábery z predaja výrobkov na trhoch a jarmokoch, ale aj ukážka typických otvorených pecí, ako aj zábery keramickej výstavy z roku 1934.
Vari najcennejším zdrojom v knihe sú mená a zoznamy hrnčiarov z rôznych časových úsekov. Kým na prelome 19. a 20. storočia v Šiveticiach pri otázke koľko hrnčiarov bolo v obci, odpoveď znela: „Všetci sme boli hrnčiari, okrem pána farára a učiteľa...“, tak po prvej svetovej vojne sa ich počet zredukoval, aj vďaka vojnovým udalostiam. No po druhej svetovej vojne v obci zostalo len pár hrnčiarov, z ktorých sa v roku 1956 zapísal do ÚĽUV len Ján Kováč (1890 – 1963). Neskôr sa stal zamestnancom ÚĽUV mladší hrnčiar Ondrej Janko Buriak (1926 – 1997). Z ďalších hrnčiarov sme tu zaregistrovali ešte Jána Vrbjara staršieho (1907 – 1984) a troch keramikárov: Františka Szarku (*1936), Jána Vrbjara mladšieho (1931 – 1990) a Jána Čipku (1930 – 2005). V súčasnosti s nostalgiou konštatujeme, že okrem Františka Szarku, ktorý remeslo zanechal vo veku 80 rokov (2016), v obci predtým chýrne remeslo, smrťou posledných hrnčiarov, zaniklo. Veď boli to práve hrnčiarske výrobky, ktoré obec Šivetice preslávili v rozsiahlom priestore Karpatskej kotliny. Dnes môžeme vzdať úctu a spomienku na chýrnych hrnčiarskych majstrov na šivetickom cintoríne, kde sú mnohí pochovaní, hneď vedľa ešte známejšej kultúrnej pamiatky – šivetickej rotundy z polovice 13. storočia, s úchvatným freskami.
Hrnčiari, ako nositelia tohto tradičného remesla, boli všestrannými osobnosťami, bez profesionálnej kvalifikácie, ale v intenciách uchovania tradícií oplývali vysokou dávkou zodpovednosti. Aj tento druh remeselnej výroby sa dedil z generácie na generáciu bez sprostredkovania písma, až kým hrnčiar – učeň nedospel do štádia majstra a postupného osamostatnenia sa. Zemepisne sa publikácia orientuje na lokality, kde hrnčiarstvo fungovalo ešte v 19. storočí a vynímalo sa nad všetky druhy tradičných remesiel.
Hrnčiarstvo, a všeobecne výrobky z hliny, bolo jedným z najdôležitejších druhov remeselnej domácej výroby v tejto časti stolice. „Remeslo vykresľujem na pozadí nedávnej minulosti, keď hrnčiarske produkty so značkou gemersko-malohontská hrnčina, boli nenahraditeľným sortimentom v širokom kontexte juhovýchodnej Európy. V súčasnosti je v regióne tento druh výroby prakticky na zániku.“ Oľga Bodorová.
Pre keramické výrobky je charakteristická krátka životnosť, ktorá bola dôvodom ich častého reprodukčného procesu. V tradičnej kultúre vidieka v nedávnej minulosti, v priebehu 18. až po začiatok 20. storočia, znamenali tieto opakujúce sa intervaly krátkej životnosti hrnčiarskeho tovaru stabilnú prosperitu výrobcom, pre ktorých bolo hrnčiarstvo častokrát jediným zdrojom obživy. Už v počiatkoch založenia Gemersko-malohontského múzea v roku 1882, boli v ňom zastúpené aj zbierky hrnčiny. Dnes, najmä po akvizíciách počas posledných 46 rokov, patrí fond gemersko-malohontskej keramiky k jedným z najpočetnejších fondov na Slovensku.
Hrnčina, pochádzajúca z bývalých gemersko-malohontských dielní, bola známa na rozsiahlom teritóriu bývalého Uhorska, či Rakúsko-Uhorska (Slovensko, dnešné Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Ukrajina, Poľsko a v 19. storočí aj Rakúsko). Zachovaný zbierkový fond gemersko-malohontskej hrnčiny v našich, ako aj zahraničných múzeách východnej Európy, je rozsiahly a diferencovaný. Cenným svedectvom o tomto poznatku je zastúpenie keramickej produkcie na rozsiahlom území, ktorého genézu treba hľadať takmer v každom múzeu juhovýchodnej Európy. Takto môžeme hrnčinu z bývalej stolice, no rovnako aj zo Šivetíc, objaviť nielen na Slovensku, ale aj v mnohých múzeách v zahraničí, ale aj u zberateľoch šivetickej keramiky.
S istým rizikom neúplnosti publikácia prezentuje problematiku hrnčiarstva v Šiveticiach od jeho vzniku po súčasnosť. Rozsiahly fenomén, známy pod pojmom šivetické hrnčiarstvo, si zaslúži oveľa väčší priestor, aký mu venuje vydaná publikácia. V knižnej forme uchované tradičné prejavy hrnčiarskej výroby, ako jedno z charakteristických zamestnaní ľudu, sú spomienkou na generácie minulé a darom pre budúce generácie. „Dúfam, že tak ako publikácia Hrnčiarstvo v Suchánskej doline, vydaná autorkou v roku 2019, aj táto nová kniha sa stane pre múzejníkov pomôckou pri jej identifikácii. Sen, vydať túto publikáciu, sa splnil. Vďaka všetkým, ktorí prispeli na jej vydanie, čo i len malou čiastkou.“, Oľga Bodorová.
Kniha je dostupná v pokladni múzea. Predajná cena je 15 €.
Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je zároveň hlavným partnerom projektu.
Autorka tlačovej správy: PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM, autorka publikácie)
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-