Kniha Hrnčiarstvo v Šiveticiach sa venuje jednak histórii hrnčiarstva v širšom regióne a technológii, a to od nálezísk hliny až po jej spracovanie, tvarovanie výrobkov, zaujímavým archaickým typom hrnčiarskych pecí, vypaľovaniu hrnčiny, tvarosloviu výrobkov a výtvarnému prejavu, kde v minulosti dominovala ako špecifický dekoračný prvok veľkoplošná hnedá vlnovka, umiestnená na hrdlách nádob. Výnimočnosťou je aj založenie hrnčiarskeho spolku (cechu) v roku 1831, v roku, keď v Európe zúrila cholera a keď ku veži evanjelického kostola pristavili vežu. Spolok hrnčiarov vo vidieckom prostredí regiónu bol jediným spolkom, čo sa podpísalo na skutočnosti, že do Šivetíc sa chodili učiť remeslo hrnčiarski učni zo širokého okolia. Samostatná textová časť knihy je venovaná pozoruhodnému a nezvyčajnému pomenovaniu jednotlivých druhov kuchynského riadu. Zaujímavé, doposiaľ nepublikované a neznáme, sú aj spôsoby predaja, ako geografické rozšírenie predajných miest, ktoré najmä v 18. – 19. storočí smerovali na juh od regiónu, na Dolnú zem či inde v širokom priestore Karpatskej kotliny. Cenné sú tiež informácie o miestach predaja na území vzdialenom približne 300 až 400 kilometrov od regiónu, ktoré boli počas troch storočí intenzívne zásobované touto hrnčiarskou produkciou. Na Dolnej zemi na odbyt išli najmä rôzne typy hrncov, to znamená bežný kuchynský riad, ktorý mal jedinečnú vlastnosť, ktorou bola ohňovzdornosť gemersko-malohontskej hrnčiny, ktorá v tomto priestore absentovala. Osobitná kapitola knihy je venovaná významnej výstave šivetickej keramiky v roku 1934, ktorá mala celorepublikový rozmer. Dokonca v zachovalej kronike z výstavy, ktorá je majetkom Slovenského národného múzea – Historického múzea v Bratislave, sme zaznamenali viacero zahraničných návštevníkov. Jedinečnej výstave svojho druhu predchádzal keramický kurz v tom istom roku 1934, ktorého sa zúčastnili aj manželky hrnčiarov. Usporiadateľom kurzu v novom Československu bol Štátny ústav pre zveľaďovanie živností v Martine.

Čitateľovu pozornosť si zaslúži aj dialektologický slovník hrnčiarskeho remesla Šivetíc. Obrazovú časť knihy reprezentuje výber 203 fotografií, najcharakteristickejších druhov hrnčiarskych výrobkov, ktoré sú v knižnej podobe publikované prvýkrát. Medzi cenné zábery radíme aj dobové fotografie samotných hrnčiarov či zábery z predaja výrobkov na trhoch a jarmokoch, ale aj ukážka typických otvorených pecí, ako aj zábery keramickej výstavy z roku 1934.

Vari najcennejším zdrojom v knihe sú mená a zoznamy hrnčiarov z rôznych časových úsekov. Kým na prelome 19. a 20. storočia v Šiveticiach pri otázke koľko hrnčiarov bolo v obci, odpoveď znela: „Všetci sme boli hrnčiari, okrem pána farára a učiteľa...“, tak po prvej svetovej vojne sa ich počet zredukoval, aj vďaka vojnovým udalostiam. No po druhej svetovej vojne v obci zostalo len pár hrnčiarov, z ktorých sa v roku 1956 zapísal do ÚĽUV len Ján Kováč (1890 – 1963). Neskôr sa stal zamestnancom ÚĽUV mladší hrnčiar Ondrej Janko Buriak (1926 – 1997). Z ďalších hrnčiarov sme tu zaregistrovali ešte Jána Vrbjara staršieho (1907 – 1984) a troch keramikárov: Františka Szarku (*1936), Jána Vrbjara mladšieho (1931 – 1990) a Jána Čipku (1930 – 2005). V súčasnosti s nostalgiou konštatujeme, že okrem Františka Szarku, ktorý remeslo zanechal vo veku 80 rokov (2016), v obci predtým chýrne remeslo, smrťou posledných hrnčiarov, zaniklo. Veď boli to práve hrnčiarske výrobky, ktoré obec Šivetice preslávili v rozsiahlom priestore Karpatskej kotliny. Dnes môžeme vzdať úctu a spomienku na chýrnych hrnčiarskych majstrov na šivetickom cintoríne, kde sú mnohí pochovaní, hneď vedľa ešte známejšej kultúrnej pamiatky – šivetickej rotundy z polovice 13. storočia, s úchvatným freskami.

Hrnčiari, ako nositelia tohto tradičného remesla, boli všestrannými osobnosťami, bez profesionálnej kvalifikácie, ale v intenciách uchovania tradícií oplývali vysokou dávkou zodpovednosti. Aj tento druh remeselnej výroby sa dedil z generácie na generáciu bez sprostredkovania písma, až kým hrnčiar – učeň nedospel do štádia majstra a postupného osamostatnenia sa. Zemepisne sa publikácia orientuje na lokality, kde hrnčiarstvo fungovalo ešte v 19. storočí a vynímalo sa nad všetky druhy tradičných remesiel.

Hrnčiarstvo, a všeobecne výrobky z hliny, bolo jedným z najdôležitejších druhov remeselnej domácej výroby v tejto časti stolice. „Remeslo vykresľujem na pozadí nedávnej minulosti, keď hrnčiarske produkty so značkou gemersko-malohontská hrnčina, boli nenahraditeľným sortimentom v širokom kontexte juhovýchodnej Európy. V súčasnosti je v regióne tento druh výroby prakticky na zániku.“ Oľga Bodorová.

Pre keramické výrobky je charakteristická krátka životnosť, ktorá bola dôvodom ich častého reprodukčného procesu. V tradičnej kultúre vidieka v nedávnej minulosti, v priebehu 18. až po začiatok 20. storočia, znamenali tieto opakujúce sa intervaly krátkej životnosti hrnčiarskeho tovaru stabilnú prosperitu výrobcom, pre ktorých bolo hrnčiarstvo častokrát jediným zdrojom obživy. Už v počiatkoch založenia Gemersko-malohontského múzea v roku 1882, boli v ňom zastúpené aj zbierky hrnčiny. Dnes, najmä po akvizíciách počas posledných 46 rokov, patrí fond gemersko-malohontskej keramiky k jedným z najpočetnejších fondov na Slovensku.

Hrnčina, pochádzajúca z bývalých gemersko-malohontských dielní, bola známa na rozsiahlom teritóriu bývalého Uhorska, či Rakúsko-Uhorska (Slovensko, dnešné Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Ukrajina, Poľsko a v 19. storočí aj Rakúsko). Zachovaný zbierkový fond gemersko-malohontskej hrnčiny v našich, ako aj zahraničných múzeách východnej Európy, je rozsiahly a diferencovaný. Cenným svedectvom o tomto poznatku je zastúpenie keramickej produkcie na rozsiahlom území, ktorého genézu treba hľadať takmer v každom múzeu juhovýchodnej Európy. Takto môžeme hrnčinu z bývalej stolice, no rovnako aj zo Šivetíc, objaviť nielen na Slovensku, ale aj v mnohých múzeách v zahraničí, ale aj u zberateľoch šivetickej keramiky.

S istým rizikom neúplnosti publikácia prezentuje problematiku hrnčiarstva v Šiveticiach od jeho vzniku po súčasnosť. Rozsiahly fenomén, známy pod pojmom šivetické hrnčiarstvo, si zaslúži oveľa väčší priestor, aký mu venuje vydaná publikácia. V knižnej forme uchované tradičné prejavy hrnčiarskej výroby, ako jedno z charakteristických zamestnaní ľudu, sú spomienkou na generácie minulé a darom pre budúce generácie. „Dúfam, že tak ako publikácia Hrnčiarstvo v Suchánskej doline, vydaná autorkou v roku 2019, aj táto nová kniha sa stane pre múzejníkov pomôckou pri jej identifikácii. Sen, vydať túto publikáciu, sa splnil. Vďaka všetkým, ktorí prispeli na jej vydanie, čo i len malou čiastkou.“, Oľga Bodorová.

Kniha je dostupná v pokladni múzea. Predajná cena je 15 €.

Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je zároveň hlavným partnerom projektu.

Autorka tlačovej správy: PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM, autorka publikácie)