Hrnčiarstvo v Šiveticiach nadväzuje na publikáciu Hrnčiarstvo v Suchánskej doline, ktorá vyšla v roku 2019. Oba tituly patria k hodnotným, nakoľko prezentujú jedinečnosť hrnčiarskeho remesla v Gemeri-Malohonte. Vďaka kvalitnej hline, jej ohňovzdorným vlastnostiach a všestrannosti hrnčiarov, patrí hrnčiarstvo k fenoménu, ktorý charakterizuje Gemer-Malohont. Vďaka týmto publikáciám ostanú uchované vedomosti a zručnosti gemersko-malohontských hrnčiarov, hoci len na papieri.
Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM, autorka publikácie)
Z prezentácie knihy "Hrnčiarstvo v Šiveticiach"
Dňa 18. marca 2022 (piatok) o 16.30 hod. sa v priestoroch Gemersko-malohontského múzea uskutočnila prezentácia knihy „Hrnčiarstvo v Šiveticiach“. Publikáciu vydalo Gemersko-malohontské múzeum začiatkom roka 2022. Jej vydanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu. Knihu verejnosti predstavila jej autorka - Oľga Bodorová, etnologička a riaditeľka Gemersko-malohontského múzea. Prezentácia bola spojená s autogramiádou a predajom knihy.
Peter Poboček nám svojimi fotografiami priblížil atmosféru prezentácie spomínanej publikácie. Medzi fotografiami môžeme vidieť nielen jediného žijúceho hrnčiara zo Šivetíc, pána Františka Szarku, ale tiež krásne artefakty šivetického hrnčiarstva a účastníkov prezentácie v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.
Čitateľovu pozornosť si zaslúži aj dialektologický slovník hrnčiarskeho remesla Šivetíc. Obrazovú časť knihy reprezentuje výber 203 fotografií, najcharakteristickejších druhov hrnčiarskych výrobkov, ktoré sú v knižnej podobe publikované prvýkrát. Medzi cenné zábery radíme tiež dobové fotografie samotných hrnčiarov, či zábery z predaja výrobkov na trhoch a jarmokoch, ale aj ukážku typických otvorených pecí, ako aj zábery keramickej výstavy z roku 1934 .
Vari najcennejším zdrojom v knihe sú mená a zoznamy hrnčiarov z rôznych časových úsekov. Kým na prelome 19. a 20. storočia pre Šivetice pri otázke koľko hrnčiarov bolo v obci, odpoveď znela: „Všetci sme boli hrnčiari, okrem pána farára a učiteľa...“, tak po prvej svetovej vojne sa ich počet zredukoval, aj vďaka vojnovým udalostiam. Po druhej svetovej vojne v obci zostalo len pár hrnčiarov, z ktorých sa v roku 1956 zapísal do ÚĽUV len Ján Kováč (1890 – 1963).
Neskôr sa stal zamestnancom ÚĽUV mladší hrnčiar Ondrej Janko Buriak (1926 – 1997). Z ďalších hrnčiarov sme tu zaregistrovali ešte Jána Vrbjara staršieho (1907 – 1984) a troch keramikárov:
Františka Szarku (*1936), Jána Vrbjara mladšieho (1931 – 1990) a Jána Čipku (1930 – 2005).
V súčasnosti s nostalgiou konštatujeme, že okrem Františka Szarku, ktorý remeslo zanechal vo veku 80 rokov (2016), v obci predtým chýrne remeslo, smrťou posledných hrnčiarov, zaniklo. Boli to práve hrnčiarske výrobky, ktoré obec Šivetice preslávili v rozsiahlom priestore Karpatskej kotliny. Dnes môžeme vzdať úctu a spomienku na chýrnych hrnčiarskych majstrov na šivetickom cintoríne, kde sú mnohí pochovaní, hneď vedľa ešte známejšej kultúrnej pamiatky – šivetickej rotundy z polovice 13. storočia s úchvatnými freskami.
Spracoval: MG od
Fotografie: P. Poboček + GMM (3)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.