Hrnčiarstvo v Šiveticiach nadväzuje na publikáciu Hrnčiarstvo v Suchánskej doline, ktorá vyšla v roku 2019. Oba tituly patria k hodnotným, nakoľko prezentujú jedinečnosť hrnčiarskeho remesla v Gemeri-Malohonte. Vďaka kvalitnej hline, jej ohňovzdorným vlastnostiach a všestrannosti hrnčiarov, patrí hrnčiarstvo k fenoménu, ktorý charakterizuje Gemer-Malohont. Vďaka týmto publikáciám ostanú uchované vedomosti a zručnosti gemersko-malohontských hrnčiarov, hoci len na papieri.
Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM, autorka publikácie)
Z prezentácie knihy "Hrnčiarstvo v Šiveticiach"
Dňa 18. marca 2022 (piatok) o 16.30 hod. sa v priestoroch Gemersko-malohontského múzea uskutočnila prezentácia knihy „Hrnčiarstvo v Šiveticiach“. Publikáciu vydalo Gemersko-malohontské múzeum začiatkom roka 2022. Jej vydanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu. Knihu verejnosti predstavila jej autorka - Oľga Bodorová, etnologička a riaditeľka Gemersko-malohontského múzea. Prezentácia bola spojená s autogramiádou a predajom knihy.
Peter Poboček nám svojimi fotografiami priblížil atmosféru prezentácie spomínanej publikácie. Medzi fotografiami môžeme vidieť nielen jediného žijúceho hrnčiara zo Šivetíc, pána Františka Szarku, ale tiež krásne artefakty šivetického hrnčiarstva a účastníkov prezentácie v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.
Čitateľovu pozornosť si zaslúži aj dialektologický slovník hrnčiarskeho remesla Šivetíc. Obrazovú časť knihy reprezentuje výber 203 fotografií, najcharakteristickejších druhov hrnčiarskych výrobkov, ktoré sú v knižnej podobe publikované prvýkrát. Medzi cenné zábery radíme tiež dobové fotografie samotných hrnčiarov, či zábery z predaja výrobkov na trhoch a jarmokoch, ale aj ukážku typických otvorených pecí, ako aj zábery keramickej výstavy z roku 1934 .
Vari najcennejším zdrojom v knihe sú mená a zoznamy hrnčiarov z rôznych časových úsekov. Kým na prelome 19. a 20. storočia pre Šivetice pri otázke koľko hrnčiarov bolo v obci, odpoveď znela: „Všetci sme boli hrnčiari, okrem pána farára a učiteľa...“, tak po prvej svetovej vojne sa ich počet zredukoval, aj vďaka vojnovým udalostiam. Po druhej svetovej vojne v obci zostalo len pár hrnčiarov, z ktorých sa v roku 1956 zapísal do ÚĽUV len Ján Kováč (1890 – 1963).
Neskôr sa stal zamestnancom ÚĽUV mladší hrnčiar Ondrej Janko Buriak (1926 – 1997). Z ďalších hrnčiarov sme tu zaregistrovali ešte Jána Vrbjara staršieho (1907 – 1984) a troch keramikárov:
Františka Szarku (*1936), Jána Vrbjara mladšieho (1931 – 1990) a Jána Čipku (1930 – 2005).
V súčasnosti s nostalgiou konštatujeme, že okrem Františka Szarku, ktorý remeslo zanechal vo veku 80 rokov (2016), v obci predtým chýrne remeslo, smrťou posledných hrnčiarov, zaniklo. Boli to práve hrnčiarske výrobky, ktoré obec Šivetice preslávili v rozsiahlom priestore Karpatskej kotliny. Dnes môžeme vzdať úctu a spomienku na chýrnych hrnčiarskych majstrov na šivetickom cintoríne, kde sú mnohí pochovaní, hneď vedľa ešte známejšej kultúrnej pamiatky – šivetickej rotundy z polovice 13. storočia s úchvatnými freskami.
Spracoval: MG od
Fotografie: P. Poboček + GMM (3)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.