Hrnčiarstvo v Šiveticiach je vedecko-populárna publikácia, ktorá na 248 stranách podáva dôležité informácie o hrnčiarstve vo východnej časti historickej stolice Gemer-Malohont, konkrétne v obci Šivetice. Autorka sa v knihe venuje histórii a technológii hrnčiarstva v širšom regióne, a to od nálezísk hliny až po jej spracovanie, tvarovanie výrobkov, zaujímavým archaickým typom hrnčiarskych pecí, vypaľovaniu hrnčiny, tvarosloviu výrobkov, výtvarnému prejavu a spôsobu predaja.
Hrnčiarstvo v Šiveticiach nadväzuje na publikáciu Hrnčiarstvo v Suchánskej doline, ktorá vyšla v roku 2019. Oba tituly patria k hodnotným, nakoľko prezentujú jedinečnosť hrnčiarskeho remesla v Gemeri-Malohonte. Vďaka kvalitnej hline, jej ohňovzdorným vlastnostiach a všestrannosti hrnčiarov, patrí hrnčiarstvo k fenoménu, ktorý charakterizuje Gemer-Malohont. Vďaka týmto publikáciám ostanú uchované vedomosti a zručnosti gemersko-malohontských hrnčiarov, hoci len na papieri.
Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM, autorka publikácie)
Z prezentácie knihy "Hrnčiarstvo v Šiveticiach"
Dňa 18. marca 2022 (piatok) o 16.30 hod. sa v priestoroch Gemersko-malohontského múzea uskutočnila prezentácia knihy „Hrnčiarstvo v Šiveticiach“. Publikáciu vydalo Gemersko-malohontské múzeum začiatkom roka 2022. Jej vydanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu. Knihu verejnosti predstavila jej autorka - Oľga Bodorová, etnologička a riaditeľka Gemersko-malohontského múzea. Prezentácia bola spojená s autogramiádou a predajom knihy.
Peter Poboček nám svojimi fotografiami priblížil atmosféru prezentácie spomínanej publikácie. Medzi fotografiami môžeme vidieť nielen jediného žijúceho hrnčiara zo Šivetíc, pána Františka Szarku, ale tiež krásne artefakty šivetického hrnčiarstva a účastníkov prezentácie v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.
Čitateľovu pozornosť si zaslúži aj dialektologický slovník hrnčiarskeho remesla Šivetíc. Obrazovú časť knihy reprezentuje výber 203 fotografií, najcharakteristickejších druhov hrnčiarskych výrobkov, ktoré sú v knižnej podobe publikované prvýkrát. Medzi cenné zábery radíme tiež dobové fotografie samotných hrnčiarov, či zábery z predaja výrobkov na trhoch a jarmokoch, ale aj ukážku typických otvorených pecí, ako aj zábery keramickej výstavy z roku 1934 .
Vari najcennejším zdrojom v knihe sú mená a zoznamy hrnčiarov z rôznych časových úsekov. Kým na prelome 19. a 20. storočia pre Šivetice pri otázke koľko hrnčiarov bolo v obci, odpoveď znela: „Všetci sme boli hrnčiari, okrem pána farára a učiteľa...“, tak po prvej svetovej vojne sa ich počet zredukoval, aj vďaka vojnovým udalostiam. Po druhej svetovej vojne v obci zostalo len pár hrnčiarov, z ktorých sa v roku 1956 zapísal do ÚĽUV len Ján Kováč (1890 – 1963).
Neskôr sa stal zamestnancom ÚĽUV mladší hrnčiar Ondrej Janko Buriak (1926 – 1997). Z ďalších hrnčiarov sme tu zaregistrovali ešte Jána Vrbjara staršieho (1907 – 1984) a troch keramikárov:
Františka Szarku (*1936), Jána Vrbjara mladšieho (1931 – 1990) a Jána Čipku (1930 – 2005).
V súčasnosti s nostalgiou konštatujeme, že okrem Františka Szarku, ktorý remeslo zanechal vo veku 80 rokov (2016), v obci predtým chýrne remeslo, smrťou posledných hrnčiarov, zaniklo. Boli to práve hrnčiarske výrobky, ktoré obec Šivetice preslávili v rozsiahlom priestore Karpatskej kotliny. Dnes môžeme vzdať úctu a spomienku na chýrnych hrnčiarskych majstrov na šivetickom cintoríne, kde sú mnohí pochovaní, hneď vedľa ešte známejšej kultúrnej pamiatky – šivetickej rotundy z polovice 13. storočia s úchvatnými freskami.
Spracoval: MG od
Fotografie: P. Poboček + GMM (3)
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-