Ocieľky slúžili na zapaľovania ohňa, je to kus uhlíkového železa, ktorým sa kresalo o kresadlo. Ako kresadlo sa používalo pazúrik alebo kremeň. Kresaním železnej ocieľky o kresadlo sa z ocieľky oddeľujú malé čiastočky železa, ktoré sa trením rozžeravia. Takto vytvorené iskry sa zachytia do práchna alebo huby a rozfúkaním je možné zapáliť suchú trávu alebo iný horľavý materiál a rozložiť tak oheň.
Samotné teleso ocieľky je v tvare železnej, mierne ohnutej podložky, ktorá je upevnená nitom k držadlu. Teleso ocieľky je poškodené, pravdepodobne častým používaním. Držadlo ocieľky je mosadzné a je v tvare bežiaceho poľovníckeho psa. Držadlá ocieľok sú formované do širokej škály zoomorfných alebo antropomorfných motívov – napr. lev, kôň, had, cap, baran alebo rôzne ľudské postavy a figúry. Práve najčastejším motívom vyskytujúcim sa v stredoeurópskom priestore je bežiaci alebo skáčuci poľovnícky pes.
PhDr. Alexander Botoš
(archeológ GMM)
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa